Prázdniny trávi každý inak - Monika Kubicová z Trenčína výnimočne. Pracuje pre jednu z newyorských wallstreetskych bánk v Londýne. Jej škola, na ktorej má práve prázdniny, je tiež výnimočná. Monika skončila prvý rok postgraduálneho štúdia na Harvard Business School (súčasť svetoznámej Harvardovej univerzity v USA). Hoci je, ako všetci jej ambiciózni kolegovia, veľmi zaneprázdnená, vždy si nájde chvíľku, aby doma navštívila tých, ktorí jej pomohli dostať sa na túto prestížnu školu. Nie konexiami, ale tým, že ju povzbudzovali, keď strácala vieru. "Rok mi trvalo, kým ma na školu prijali," hovorí Monika Kubicová. Zo šesťtisíc uchádzačov z celého sveta, ktorí majú za sebou vysokú školu a aspoň dva roky úspešnej praxe vo svete biznisu, vyberú každý rok asi 800. "Najťažšie bolo potom zohnať peniaze na štúdium. Na začiatku som nikomu nechcela veriť, že je možné získať 80 tisíc dolárov. Trvalo mi to dva roky. Napísala som viac ako sto listov na všemožné inštitúcie po celom svete, ktoré by mi mohli poskytnúť štipendium. Veľká väčšina mi ani neodpísala. Ale od troch-štyroch som napokon štipendium získala," hovorí Monika. A práve pri tejto dlhej, neistej ceste jej pomohli, ako sama vraví, jej tútori. Povzbudzovali ju, aby sa nevzdávala. "Veľa ľudí sa vzdá v prvom kole. Presvedčila som sa, že netreba na svoj cieľ zanevrieť po prvom neúspechu. Človek môže dosiahnuť všetko na svete, ale musí byť vytrvalý, trpezlivý, pracovať na sebe, nevzdávať sa. A musí si uvedomiť, čo je ochotný pre svoj cieľ obetovať." Podľa Moniky sú naši študenti veľmi šikovní, ale chýba im zdravé sebavedomie. Mnohí ľudia u nás si nedôverujú. "Treba začať. Aj keď v konkurze neuspeje, nevyberú ho, naučí sa niečo o sebe, dozvie sa, v čom sa má zlepšiť." Úspešní podľa jej pozorovaní bývajú študenti, ktorí prejdú dvoma fázami. "Najprv treba ísť na kratší štipendijný pobyt, ktorý si človek príliš nevyberá. Oťuká sa, zistí, akú má kapacitu. Študent u nás sa totiž veľmi nepozná. V zahraničí začne svoje postoje prehodnocovať, rozšíri sa mu obzor. Zistí, v čom sú jeho možnosti, vie sa ohodnotiť. Keď zistí, čo chce študovať, vyberie si miesto. A keď je takýto zacielený, musí sa mu to podariť," tvrdí z vlastnej skúsenosti Monika Kubicová.
V TRIEDE HBS
JE 90 OSOBNOSTÍ
Monika študovala vedecký smer matematická analýza na Matematicko-fyzikálnej fakulte UK v Bratislave, pri ponuke prvých štipendií v roku 1990-91 prerušila štúdium a rok absolvovala na univerzite v Pensylvánii. Doštudovala doma, ale už s cieľom zamerať sa v postgraduálnom štúdiu na oblasť biznisu. Pracovala ako konzultantka pre medzinárodnú konzultačnú firmu. Teraz má za sebou prvý z dvoch rokov k titulu M.B.A. V triede - akomsi malom amfiteátri, sedí 90 ľudí z celého sveta. Stále na tých istých miestach, ktoré im v prvý deň určil počítač. Každý má pred sebou tabuľku s menom a štátom, odkiaľ pochádza. Povinnosťou študenta na Harvard Business School (HBS) nie je iba učiť sa, ale aj učiť. "Profesor nám nenalieva do hláv teoretické vedomosti. Profesor je ako dirigent orchestra. Určuje, kto bude hovoriť. Každého pozná, veľa o ňom vie. Profesor nikdy nevysvetľuje, ak niekto niečo nepochopil. Musí mu to vysvetliť ten, ktorý hovoril. Je veľmi ťažké pre ľudí, ktorí sú ambiciózni, cieľavedomí, úspešní, zvyknutí byť vo svojom okolí vždy číslo jeden, priznať si, že niečo nevedia, alebo že niekto iný vie niečo lepšie. To je práve úloha kolektívu - 90-členného orchestra," opisuje Monika štúdiá na škole, z ktorej vyšlo mnoho osobností, kapacít uznávaných vo sfére biznisu po celom svete. "Mám veľmi dobré spomienky aj na profesorov na MFF UK, dôležité je však povedať, že veľmi záleží na študentovi. Keď študent nemá záujem, nevyťaží veľa ani z najlepšieho pedagóga. Netreba všetko zvádzať na podmienky, človek by mal vždy začať chyby hľadať od seba," hovorí presvedčivo.
TÍ, ČO SA VRACAJÚ,
SA CÍTIA NEDOCENENÍ
Takmer sa nechce veriť, že táto úspešná mladá žena začala s angličtinou až na gymnáziu. Žiadnom bilingválnom, ale normálnom gymnáziu v Trenčíne. V tom čase bolo podstatne menej príležitostí, nebolo s kým komunikovať, tak trénovala vymyslené dialógy sama so sebou chodiac po záhrade. "Väčšina problémov tkvie v človeku samom a nie v inštitúcii. Keď som sa rozhodla, že sa prihlásim na HBS, študovala som všetky ich dostupné katalógy. Hľadala som dokonca slová, ktoré škola používa. Študent sa musí k škole správať ako k zákazníkovi, musí ju presvedčiť, aby kúpila práve jeho. Musí sám seba vedieť predať, čo pre nás vôbec nie je ľahké," pripúšťa.
S Monikou sme hovorili o viacerých háklivých otázkach, medziiným aj o návrate našich ľudí, ktorí sa osvedčili v zahraničí, naspäť. "Veľa tých, čo sa vracajú, sa cíti nedocenenými. Ich idea zmeniť niečo k lepšiemu narazí doma na negatívny postoj. Na jednej strane je pocit zodpovednosti voči vlastnej krajine, na druhej voči škole, ktorá nás učí, aby sme vedomosti zúročili čo najlepšie. Je to otázka plná kontroverzie. Na každom človeku individuálne zostáva, ako sa rozhodne krajine pomôcť. Ak má niekto pocit, že tu oňho nestoja, môže pomáhať Slovensku aj zo zahraničia. Ja zatiaľ nemám ten pocit, chcela by som sa vrátiť a špecializovať sa na oblasť tejto časti Európy," plánuje Monika Kubicová.
