ili na univerzite, kde F. Ballo študoval na filozofickej a môj brat na právnickej fakulte. Ich priateľstvo spočívalo na podobných životných a filozofických postojoch. Dominovalo v nich nepriateľstvo k fašistickej ideológii a láska k umeniu. Keď som sa od jesene 1942 stal i ja vysokoškolákom a nasťahoval sa do Bratislavy, včlenil som sa do kruhu, ktorý okrem Fedora Ballu a brata Štefana tvorili viacerí blízki ročníkoví priatelia. Patrili k nim Ivan Kusý, Karol Rosenbaum, Nora Beniaková či Viera Pallová-Bunčáková, z ktorých sa neskôr stali popredné osobnosti našej literárnej vedy.
Neskôr, už po skončení druhej svetovej vojny, som sa s F. Ballom stretával, keď pracoval v Slovenskom vydavateľstve krásnej literatúry, v neskoršom Tatrane. Významne prispel k úrovni azda nášho najvýznamnejšieho literárneho časopisu Revue svetovej literatúry, v rokoch, keď v ňom zastával post šéfredaktora. Rád som ho tam navštevoval. I v dusných rokoch totality tam bolo jeho pričinením cítiť závany slobodnejšieho ducha kultúrneho sveta. Naše kontakty zintenzívneli v pohnutom roku 1968. Spoločne sme sa tešili z nádejí, ktoré sľuboval a po okupácii sme sa snažili udržať plamienok viery v lepšiu budúcnosť. Po niekoľkých rokoch účinkovania na poli kultúry v parížskom Unesco Fedor Ballo i s rodinou emigroval a čoskoro získal i francúzske štátne občianstvo. Zastával jednu z popredných funkcií vo svetoznámom Musée d'Orsay. Keď bol v Paríži na oficiálnej návšteve Alexander Dubček ako predseda Federálneho zhromaždenia, F. Ballo ho osobne sprevádzal po múzeu.
Fedor Ballo sa 10. júna 1995 dožil významného životného jubilea 75 rokov.
Autor: PAVEL BREIER
