poverčivosti. Bohužiaľ, naozaj sa často stáva, že keď sú tvorcovia príliš spokojní pred premiérou, po nej to býva presne naopak. A herci naozaj spokojní boli, režisér Ľubomír Vajdička dokonca skonštatoval, že za roky praxe sa ešte s takým nadšením z pôvodného textu u hercov nestretol. Premiéra im však dala celkom za pravdu. Divadelný "debutant" Ján Uličiansky napísal hru, ktorá dokázala právom nadchnúť. A predovšetkým inšpirovať, takže výsledkom je inscenácia zaujímavá po každej stránke.

Janko Uličiansky sa dá debutantom naozaj nazvať iba v úvodzovkách. Je autorom mnohých kníh (Máme Emu bola napríklad vyhlásená za najkrajšiu knižku roka), no najmä rozhlasových hier, ktoré tiež získali nejedno ocenenie. A pamätám si na rovnaké nadšenie "rozhlasákov" pri ich nahrávaní, aké bolo badateľné u divadelníkov na Malej scéne pri inscenovaní. V činohre je však Ján Uličiansky naozaj debutantom, ktorý ale vykročil s razanciou vlastnou tomuto, inak skromnému tvorcovi, a v súťaži Slovenského literárneho fondu debut Alergia získal ocenenie ako najlepšia hra roku 1994. Jánovi Uličianskemu sa v nej podarilo to, o čo sa márne usilujú mnohí tvorcovia. Nájsť si tému. Nesnažil sa byť originálny za každú cenu, nevpašoval do nej kriminálnu zápletku, akčné scény ani súčasnú Bratislavu. A predsa je hra tak veľmi súčasná. A zároveň nadčasová. Autor vychádzal z reálií, ktoré dobre pozná, ktoré my všetci každodenne žijeme. Tínedžerské rozhlasové stanice vrieskajúce z každej strany z ich "free" moderátormi. Žiariace obrazovky počítačov. Nespočetné diéty, joga, meditovanie nad správnymi výživami. A uprostred toho hluku, dobrých rád, pravidiel správneho stravovania sa a technifikácie domácností osamelí tápajúci ľudia... Alergici. Už nielen na potraviny či umelé hmoty. Na samotný život. Bože, "akí sú ale živí tí jeho hrdinovia", aby som opäť citovala z tlačovky, tentoraz Božidaru Turzonovovú. Nečudo, že všetci herci hrajú s takým plezírom. Hra je zaujímavá aj svojou stavbou, niekoľkými rovinami (nemocničné oddelenie, spomienky, domácnosť, masážny salón, park, ulica, rozhlasové štúdio), zaujímavá (a plne využitá) príležitosť pre režiséra i scénografa, kostýmovú výtvarníčku. Kostýmy sú "heslom", pod ktorým sú hrdinovia uložení v pamäti počítača. V hlave hlavného hrdinu. Matka v župane, Luca v dramaticky čiernych šatách, slepý masér v bielom plášti... Jozef Ciller opäť raz použil zrkadlenie. Pás zrkadiel nad hlavami hercov odráža celú scénu, vo chvíľach reminiscencií stemnie a za jediným priehľadným sklom sa objavuje až priesvitne krehká Luca hrajúca na violončelo. Ukrižovaná náručím milujúceho manžela. Naozaj silná scéna. Naozaj silná hra... Naozaj silné divadlo.