"Chcete vidieť fotky? Teraz mnohých zaujímajú naše fotky. Možno by som ich už raz mala dať do poriadku. Napite sa čaju. Pozrite sa, toto je matka Sergeja Adamoviča, bola Ukrajinka. A toto je jeho otec, pochádzal z Bieloruska, ale rodinná legenda hovorí, že prastarý otec z otcovej strany bol z Poľska, volal sa Ponurinski, bol kováč, to je po poľsky kovaľ, z toho je ruské meno Kovaľov. A toto je jeho prvá žena so synom a s dcérou. Deti dnes žijú v USA. Aj naša dcéra Varvara, ale dúfame, že sa skoro s mužom a dieťaťom vráti."
"A máte svadobnú fotografiu?"
"Nie, nemáme."
"A nejakú fotografiu v trojici, keď bola ešte vaša dcéra malá?"
"Ale prosím vás, my nie sme Američania. Náš život sa neodohrával na fotografiách. Okrem toho bol Sergej Adamovič málokedy doma. Už od roku 1967 sa angažoval v hnutí na obranu ľudských práv, preto ho aj vylúčili z univerzity. A v 1974 prišlo väzenie, potom láger. Ale pozrite, tu sme odfotení všetci traja. Varvaročka mala vtedy trinásť. To bolo v 1984 v Magadane, keď sme boli u neho na návšteve vo vyhnanstve."
"Aký je tam vychudnutý. Veď skoro nemá zuby!"
"A čo ste si mysleli?"
"Potom sa vrátil?"
Rovnomernosť jej trpezlivosti sa zasekne. "Ale nie, do 1987 mal zákaz pobytu v Moskve. A v 1990 začal s politikou, stal sa poslancom, založil výbor pre ľudské práva. Málokedy chodí domov pred polnocou."
"Cestujete niekedy s ním?"
"To nebýva v Rusku zvykom. Aj naši prezidenti cestujú bez manželiek. Len Raisa Gorbačovová bola všade, ona sa správala veľmi západne. My Rusky predsa máme svoje vlastné povolanie. A small talk ma nezaujíma."
"Kedy pôjde Sergej Adamovič znovu do Čečenska?"
"Keď sa vráti do Paríža, ale kedy sa tam zberá, to nikto nevie, kufor má stále zabalený." Byt v činžiaku na treťom poschodí pri stanici moskovského metra Jugo-zapadnaja. Z Ľudmily Jurievny vyžaruje muzeálny, skoro až sakrálny pokoj, pohybuje sa akoby neprítomne medzi nábytkom. Bodkovaná mašľa akoby patrila študentke z internátu, uviazaná na krku, zdobí zastavený čas.
Prišiel. Zavčas ráno mu krája chlieb, zalieva tureckú kávu, on všetko nesústredene hltá, volajú ho k telefónu, ešte raz k telefónu, ona stojí s ovisnutými ramenami, ďaleko od jeho slov o tankoch, práve, štátnej dume, štíhla, díva sa na vás nezúčastnene, veľkými, múdrymi očami. "Naša televízna hviezda," hovorí, ten život v strese, to si vybral sám a zdá sa, že sa mu dokonca páči, je to jeho život, ale nie jej, ona sa radšej celý deň pozerá do mikroskopu, ako biologička vo výskumnom ústave. Ich sused šepká: "Toto je strašná krajina. Čečensko je všade. Tohto čestného človeka zabijú." Muža, ktorého sa to týka, to najmenej zo všetkého zaujíma. Nemá ochranku ako jeho protivník Vladimir Žirinovskij.
(Pokračovanie na 3. strane)
Chránený len svojou posadnutosťou "musíme skončiť s krviprelievaním" a baretkou, s aktovkou v ruke sa ponáhľa z domu, nastupuje do čiernej volgy, ženie sa Moskvou na konferenciu "Mierová iniciatívna na Kaukaze".
Úctivý šepot, keď vkročí do sály: "Sergej Adamovič, Sergej Adamovič", hlavy sa otáčajú, ľudia idú k nemu, každý sa chce dostať k jeho aure, odtrhnúť si kúsok z jeho integrity. Sacharov je mŕtvy. Nech žije Kovaľov! Predseda komisie pre ľudské práva pri ruskej vláde je identifikačnou, otcovskou figúrou. V spoločnosti, ktorá rada polarizuje, je pre jedných novým nepriateľom, pre druhých novým bohom.
"Zaujal Kovaľov miesto po Sacharovovi?"
"Nie, on má svoje vlastné miesto. Za Gorbačova Sacharov povedal, že prišiel čas ísť do politiky. Táto idea zodpovedala Kovaľovovi," hovorí Larisa Bogoraz, tiež osobnosť disentu, ktorá v 1968 protestovala proti vstupu sovietskych vojsk do Česko-Slovenska. V štýle tohto cechu sa i ona riadi príkazom vonkajšej skromnosti a šedivosti. V Ruskom disente sa farebná škála presunula dovnútra, princípy sa stali farbami, úsilia bol hoden život v pravde. Toto slovo v ríši tradične inštitucionalizovanej lži neznie pateticky alebo hmlisto. Podľa tejto štály hodnôt je život tohto šesťdesiatpäťročného Kovaľova vzorný. Andrej Sacharov, u ktorého sa schádzal prominentný disent, napísal o svojom priateľovi v Spomienkach: "Serioža bol často opálený dohneda, mal modré, jasné a odhodlané oči, zľahka zvlnené blond vlasy. Sústredený výraz tváre pri rozhovore niekedy prešiel do dobráckeho, chlapčenského úsmevu. Jeho svedomitosť, ba pedantéria, ktorá pochádzala z jeho vedeckej práce, sprevádzala všetky jeho činy. Ale odtiaľ je aj jeho pomalosť, ktorá ho hnala do chronického nedostatku času. Zachraňoval sa pred ním tým, že sa nešetril."
Ráno 28. decembra 1974 sa dvaja muži prechádzali okolo solídnej okrovej budovy centrály KGB Ľubianka. Tu bola proti jednému z nich vznesená obžaloba za "protisovietsku agitáciu a propagáciu". Sedem rokov trestného tábora, tri roky sibírskeho vyhnanstva, znel rozsudok na súde vo Vilniuse. Ten druhý muž, Alexander Lawut, ktorého zatkli neskôr, si spomína: "Prechádzali sme sa a hovorili o tom, ako bude pokračovať Chronika tekuščich sobytii, navýznamnejší samizdat. Serioža, ktorý ju posledné mesiace redigoval, pôsobil pokojne. Neprišlo to nečakane, všetci sme vedeli, čo robíme, a počítali so zatknutím."
"Dá sa to spojiť - disident a politická moc?"
"Moc a Kovaľov sú nezlučiteľní. Je dôležité, že človek ako on teraz zastáva tento post. S obrovskou námahou hľadá etické a právne východisko z vojny."
Oproti Ľubianke býval básnik absolutistických veršov: "Ľavou, ľavou, ľavou, kto to tam kráča pravou?" Múzeum Majakovského je koncipované ako špirála. Prehliadka sa začína na najvyššom poschodí v izbičke básnika revolúcie. Je nedotknutá, prísna a mimo nej je chaos. Rukopisy, kresby, lepia na popraskané zrkadlá, ležia rozhádzané medzi nahnutými stoličkami, skriňami. Cárov portrét je dolu hlavou. Šikmé aranžmán. Akoby výbuch všetko rozhádzal, uviedol do pohybu. Návštevníci zostupujú nadol a na konci je nevyhnutná samovražda Majakovského. Na fotografii je hrubo vytesaná, zmyselná tvár génia. Niekde leží starý propagandistický plagát, na ňom pestrofarebne vymaľovaný sedliacky pár ukazuje chrbát proletárovi. Ponaučenie autora: "Keď odvrhneš proletársku diktatúru, dostaneš buržujskú."
V pivnici hrajú divadlo. Herec v béžovom vydaní sedliackeho kroja sa blíži k finálu: "V krajine vládne anarchia. Spomeňme si na farbu Ruska. Je biela. Biely je sneh, biele sú múry pravoslávneho chrámu. V bielej sú obsiahnuté všetky farby. Všetky myšlienky ľudstva vznikli v Rusku, aj tie, ktoré ešte len budú myslené." To nie je paródia na komplex veľkého národa, to zodpovedá duchu doby. Diváci sa vážne dvíhajú a opúšťajú múzeum, ktorého vnútorné steny sú náročky vymaľované hnedou, farbou fašizmu. Diváci sa nevidia hnedí, vidia sa radšej bieli. Farba, slepá farba, vidí len seba, druhých samoľúbo odráža. Rusko sa vidí bielym, nevinným, o iných teóriách farieb nechce nič vedieť, a už vôbec nič o teórii farieb Čečenov, pre ktorých je biela farbou smútku.
Na inom mieste som videla dvoch Rusov, mali na ramenách čierno-biele pásky, ruský a čečenský znak smútku. Pochodovali v malom premrznutom hlúčiku, uprostred hada, plaziaceho sa pozdĺž vysokých kremeľských múrov. Net vojne, mir v Čečne skandovali, na čele s mladými hari-krišnami, ktorí bubnovaním udávali rytmus. Okrem zopár intelektuálskych outsiderov a niekoľkých citlivých ľudí, vrátane študentiek, tam šiel bradatý muž s ikonou v ruke, jeho tvár sa podobala tvári na ikone. Noví silní Rusi so svojimi žulovými tvárami tam chýbali, práve lyžovali v Alpách. Jadro smútočného sprievodu tvorilo dvadsať matiek vojakov s transparentmi Peregovory da, vojna net. 'Soldatskije materi' je jediný odpor z ruskej strany, organizovaný na pomerne širokej báze - zúčastnilo sa na ňom vyše 1500 matiek. O Sergejovi Kovaľovovi, ktorý ich hnutie podporuje, hovorí predsedníčka Kerbašová: "Je ťažko chorý, ale má veľkú silu ducha. Ak sa ho kremeľskí páni budú chcieť čo i len dotknúť, prídeme mu na pomoc." Matky vojakov potom nastúpili do autobusu, aby v Čečensku hľadali svojich synov. Ak ich nájdu živých, aby ich ukryli pred vojenským súdom, už sotva pôjdu demonštrovať.
Bol 8. marec, v Rusku štátny sviatok. Vyfintené Moskovčanky si nosili svoje kytice ruží, zabalené v celofáne, dar svojich mužov, po boku ktorých meravo cupitali, kým ich sprievodcovia sa už okolo obeda tackali opití. Populárny týždenník Moskovskij komsomolec ohlasoval na titulnej strane, že žena túži po svojej prirodzenej slabosti a mužskej ochrane. Malá noticka oznamovala, že moskovským nemocniciam došiel materiál, potrebný na prudko narastajúci počet amputácií nôh a rúk. Moskovské rádio radostne hlásilo, že prichádza jar a že výstavba Čečenskej republiky sa už rozbehla. A o niekoľko dní na to sa Kovaľov vracia zo Ženevskej konferencie o ľudských právach. Už na letisku bezradne hovorí so svojimi spolupracovníkmi zo skupiny "Memorial" o delostreleckom útoku "Grad", čiže Krúpy, ktorým chce Ruská armáda dobyť mestá Gudermes a Šali. Čoskoro nato mestá obsadí.
"Sergej Adamovič, ruská spoločnosť sa takmer mlčky prizerá tejto nezmyselnej vojne, ktorá ju ekonomicky a najmä morálne rozkladá. Odhliadnuc od vraždy malého horského národa je táto vojna aj samovraždou. Kde sú občianske protesty, štrajky, masové demonštrácie, kde je silný hlas ruskej inteligencie?"
"Väčšina obyvateľov je síce proti vojne, ale ľudia sú unavení a podozrievajú politikov, ktorí ich zvolávajú na ulicu, že im ide len o upevnenie svojej moci. Okrem toho sa oficiálnej propagande, ktorá tlačí na médiá, podarilo znížiť počet odporcov vojny. A napokon mnoho ľudí kritizuje vojnu nie preto, že by ju považovali za nespravodlivú, ale pretože si myslia, že armáda postupuje nerozhodne a že už dávno mala Čečenov zničiť."
"Chýba vedomie, že dekolonizácia Ruska je nevyhnutný proces. Je absolútnym tabu tvrdiť, že táto vojna je imperiálny inštinkt."
"Nezabúdajte, že sme sa sedemdesiat rokov považovali za učiteľov ľudstva, za tých, ktorí učia iné národy najdokonalejšej demokracii, ktorí im musia ukazovať cestu k svetlej budúcnosti. A naraz si máme priznať vlastnú vinu? Keď budete hovoriť o našom imperiálnom inštinkte, iba prilejete olej do ohňa. Aj soldatskije materi sa od vás odvrátia."
"Ako sa má zachovať západ?"
"Rusko potrebuje od západu rovnako pomoc ako nátlak, ale oboje musí byť konkrétne adresované. Podporiť by sa mali len tie najpotrebnejšie projekty, ktoré pomáhajú demokracii. Rusku sa nesmú klásť ultimáta, a nesmie sa naň paušálne nadávať, ale nevhodný je aj zdvorilý jazyk diplomatov."
Kovaľov sa nechce jasne vyjadriť k otázke samostatnej čečenskej štátnosti. Je to príliš výbušný materiál, ktorý navyše nespadá do jeho mandátu. Radikáli v jeho tábore kritizujú Kovaľova za umiernený postoj, že napríklad neoznačuje vojnu za genocídu na Čečenoch, hoci inak vystupuje ostro. Na Konferencii o právnických otázkach čečenskej vojny hovorí svojim krajanom do svedomia: "Pred troma rokmi ukázalo Rusko svetu inú tvár ako dnes. Sme otvorení kritike, karhajte nás za nedostatky, ktoré sami nevidíme. Týmto postojom sme si získali rešpekt. Dnes sa už nikto nečuduje, že naši mocní klamú, veď vždy klamali, len nakrátko sa zdalo, akoby s tým prestali. Ruská spoločnosť obviňuje vo svojich krvavých dejinách stále iných, a tým si hatá cestu k právnemu štátu. O chvíľu budeme za svoj odklon od demokracie viniť Čečenov." V lágri bola väčšina trestancov takzvaní "agresívni nacionalisti", Balti, Ukrajinci, ktorí brali v sovietskej ústave zaručené právo národov na samosprávu vážne. Keby sme mali historické vedomie, rokovali by sme o štatúte Čečenskej republiky inak, spomenuli by sme si, že sme ten národ v 1944 vyhodili z jeho vlasti. Opakujem my, pretože my sme to pripustili. Výrok, že každý národ si zasluhuje takú vládu, akú má, pre Rusko platí obzvlášť. Potácajúca sa vláda, potácajúca sa spoločnosť, ktorá nepozná kultúru nátlaku na svoju vládu. Táto vojna sa už vkráda do duší ľudí. Začína sa chladnokrvná krutosť. Nie je ďaleko úplný koniec, keď bude každý Čečen v každom Rusovi vidieť svojho nepriateľa a naopak. Ak nechceme stratiť pocit sebaúcty, musíme sa teraz postaviť na rozhodný odpor. Nesmieme dopustiť, aby sme žili v štáte, ktorý sa správa takto." Slová, ktoré sa trasú panensky v priestore. Kiež by už boli milenkou, dôverne známou celému národu!
Po konferencii polícia bráni čečenskému účastníkovi nasťahovať sa do izby hotela Rossija, pretože v Moskve je evidentne tajný "ukaz" neprenajímať hotelové izby Čečenom. Kovaľov to rieši, poukazuje na to, že Čečen je vlastníkom ruského pasu, takže má právo bývať vo svojej demokratickej vlasti v hoteli.
"V Rusku predsa žiadna demokracia nie je!" kričí policajt. Odborník na ľudské práva mu s pokojom hovorí: "Vy i ja, obidvaja sme občanmi tejto krajiny. Zaveďme si tu demokraciu spoločne." Čečena ubytujú.
Pri kuchynskom stole priemerného Moskovčana sedí ľudový rozprávač a rozpráva príbehy z disidentských čias, klasickú ruskú prozu na dlhé zimné večery, podrobne, s úvodom, s pointou a poučením. Pijeme vodku a čaj, jeme chlieb s klobásou, syr a uhorky. Kuchyňa je vo východnej a strednej Európe centrom bytia, jej intimita je východiskom tunajšieho ponímania sveta. Mám výčitky svedomia, kradnúť mu tieto nekonečné nočné družné posedenia. Neskoro večer prichádza domov z tlačovej konferencie k Čečensku, na ktorej si veční kolaboranti a aparátčici pripíjajú gruzínskym vínom, arménskym koňakom a ruskou vodkou na mier na Kaukaze. Vtipy, smiech, chlebíčky s lososom, krvavá fraška. Číta sa telegram Borisa Jeľcina, v ktorom prezident ľutuje, že tzv. "bandgruppirovky" pustošia vlastnú krajinu. Ale to sa čoskoro skončí, ubezpečuje. Kovaľov nedvíha pohár, stojí vedľa, ponorený do seba, oči ďaleko za sklami okuliarov. Čudák, hovorí ktosi.
"Sergej Adamovič, ste svedomie Ruska alebo zradca národa?"
"Pretože ma moja vláda, ktorú väčšina národa zvolila, nazýva zradcom, asi ním som."
V obnosenom, tmavomodrom obleku cestuje tento muž po Európe, v batožine má dve bomby. Jednu už odistili, spadla v túto zimu na Groznyj, on ju zodvihol a ukazuje ju pri konferenčných stoloch v Štrasburgu, Ženeve, Bruseli, pritom bez prestania fajčí ruské gauloisky Belomorkanal a hovorí. To je tá druhá bomba. Krátka zápalná šnúra z precíznych slov. Nenápadný muž opatrne nenápadný nosí tú bombu. Jeho reč je tichá melódia s dlhými pauzami na rozmýšľanie. Voči "staccatu" vojny stavia "lento". Mierumilovní sú pomalí. Ked táto bomba vybuchne a jeho pochová, Rusko sa znovu celé zahalí do dymu, stane sa hrôzostrašenou rozprávkou.
Galileo Galilei sa v dobe temna pokúša postupovať vedecky. V dume poslanci diskutujú o tom, či by ho mali obviniť z vlastizrady, pretože alarmuje západ, že v tejto vojne sa používajú takzvané "ihlové a guľové bomby", z ktorých sa po výbuchu uvoľňujú kovové šípy a prevŕtajú všetko vo svojom okruhu ďalej, že pri bombardovaní Grozného lietadlá ešte raz krúžili nad miestom, kde bombu zhodili, aby ešte raz bombardovali zranených, že sedemdesiattriročná Lidija Fiodorovna zostala ležať na kraji ulice, pretože si chcela doniesť vodu, aby si uvarila čaj. Cez deň ten muž počíta mŕtvych, ktorých už nahlodávajú psy a potkany, najmä mäkké miesta, navštevuje vojnových zajatcov a konštatuje na oboch stranách porušovanie ľudských práv. V noci je príliš unavený na to, aby šiel do pivnice. Keď mu tlaková vlna rozbije okno, zakryje dieru akýmsi zdrapom a zaspáva s predsavzatím "keď sa bomby priblížia, pôjdem dolu". Ráno ide do bunkra k čečenskému vodcovi Džocharovi Dudajevovi, jasne formuluje kompromisný návrh a na to si vypočuje hodinový monológ o historickej úlohe východu, budúcnosti západu a celej planéty. Biológovi je takéto používanie tohto slova cudzie ako demagógia ruskej vlády. Ale pokúša sa pochopiť Dudajevovo stanovisko a opúšťa bunker s plánom na výmenu zajatcov a dočasné prímerie. Skúma vojnové mýty o kastráciách mŕtvol ruských vojakov "čiernymi" alebo "zlými" Čečenmi a nenachádza dôkazy. Proti iracionalite stavia ratio, proti zahmlievaniu jasnosť. Doba osvietenstva leží v ďalekej budúcnosti. Kremeľ chráni svojich poddaných pred psychoanalytickým objavom dvadsiateho storočia, že si človek svoje strachy, želania, zvrátenosti rád projektuje na iných. Hrdinstvo, kacírstvo toho muža je v jeho pokuse oddeliť povery od faktov, ako Popoluška triedi dobré a zlé hrášky, ktoré zlá macocha pomiešala dokopy. Vojnoví štváči mútia vodu, rozosievajú polopravdy, hovoria plánovanému zničeniu jedného celého národa "nepochopiteľná kríza". Popoluška pracuje do úmoru, ale nutne potrebuje na pomoc ochotné holuby, napríklad holuba Nobelovej ceny mieru.
Nikolaj Voroncov, ruský člen Švédskej akadémie pre Nobelovu cenu, ktorý sedí vedľa Kovaľova v Štátnej dume, ho už vyslal, keď sa v novoročné ráno prebudil s myšlienkou, navrhnúť na tohtoročnú Nobelovu cenu "gén spravodlivosti", ktorý Kovaľov v sebe nosí. Mladého asistenta Kovaľova prvýkrát stretol v aule moskovskej Lomonosovovej univerzity, keď začal svoju disidentskú kariéru požiadavkou, aby do študijného plánu bola zahrnutá Sovietmi neprijateľná genetika. Kovaľov sa nezaujímal zvlášť o genetiku, ale považoval za nevedecké a nedôstojné
počúvať pravoverné nadávky na genetiku, bez práva urobiť si vlastný obraz o tejto vede. Takáto nehoráznosť mala za dôsledok jeho prvé výsluchy na KGB.
Jeho uctievači ho nazývajú "sviatym čelovekom" alebo mužom roka. Má mu byť udelená Nobelova cena za aplikovanú genetiku spravodlivosti, alebo za osvetu, alebo jednoducho za slušnosť?
Písané pre švajčiarsky Tagesanzeiger-Magazin a Fórum SME
Autorka je spisovateľka a novinárka vo Švajčiarsku, pôvodom Slovenka, nositeľka cien za žurnalistiku. Na Slovensku jej vyšla proza Psoriáza, moja láska v roku 1991 vo vydavateľstve Archa.
