Vo všetkých stredajších denníkoch sa pri reportážach z mítingu na podporu prezidenta objavili tváre. Denník SME svojím celoplošným záberom námestia presvedčivo zdokumentoval, že sa tam nezišli iba ojedinelé hlúčiky prezidentových stúpencov. Ostatné noviny priniesli detaily tvárí: rozhorčených, odhodlaných i usmievavých. Aj v odhadoch počtu ľudí, ktorí na míting prišli, sa novinári vcelku zhodli: bolo ich približne 20 tisíc, zaplnili asi polovicu Námestia SNP. Iba reportáž jedného denníka hovorila o niečom inom. Pod názvom "Míting nenávisti" denník Slovenská republika neukázal tváre účastníkov, ale tváre politikov postávajúcich za sochou povstaleckého bojovníka. Na snímke možno ľahko rozoznať F. Miklošku, J. Čarnogurského, J. Budaja, R. Kováča, B. Bugára, teda politikov, ktorých čitatelia tohto denníka nemajú v obľube. Počet účastníkov odhadla Slovenská republika na päťtisíc, pričom mnohí "sa zo zvedavosti zastavili a usmievali nad nepravdivými rečami parlamentného výkvetu DU a KDH." Z tohto pohľadu nepriniesol uplynulý týždeň veľa nového: iba potvrdil, že na Slovensku existujú prinajmenšom dve skutočnosti. Jednu z nich viac-menej zhodne popisuje väčšina novinárov väčšiny denníkov, druhú, s výdatným prispením oficiálnej televízie, v orwellovskom duchu konštruujú a rekonštruujú vládne noviny. A predsa sa na politickej scéne vynoril jeden nový prvok, zhodou okolností súvisiaci aj s mítingom na Námestí SNP.
"SDĽ nerobila a nebude robiť politiku pridávania sa k niekomu - najmä ak ten "niekto" nerešpektuje naše názory, ako sa stalo napríklad pri predložení právne zlého a politicky chybného návrhu zákona o protikomunistickom odboji poslancami za KDH," odpovedal na otázku denníka Pravda, prečo sa jeho strana nepridala k mítingu, P. Weiss. "My chceme robiť vlastnú ľavicovú politiku, v ktorej sa presadzovanie sociálnych práv spája s úsilím o udržanie demokracie. Naša strana nerada vidí politiku dvíhania vojnovej sekery a nezmieriteľného polarizovania spoločnosti."
Pokiaľ ide o minulosť, treba pripomenúť, že v prvom volebnom období v r. 1990-92, keď sa v parlamentoch stavali piliere právneho štátu, keď sa kládli základy onej demokracie, na ktorú sa dnes predseda SDĽ odvoláva, sa jeho strana často ocitla v spojenectve s tými, ktorí sa demokratickým duchom priveľmi nevyznačovali. Po prvom odvolaní V. Mečiara na jar 1991 SDĽ takmer vždy stála v jednom šíku s HZDS a SNS. Ktokoľvek si zalistuje v novinách z oných čias, stretne sa zo strany SDĽ s protitransformačnou rétorikou, v ktorej sa sotva dajú vytušiť náznaky neskoršieho sociálnodemokratického obratu či ekonomickej orientácie stelesnenej v myslení i praktickom politickom konaní B. Schmögnerovej. Toto "pragmatické spojenectvo" HZDS a SDĽ napokon ocenil aj V. Mečiar svojím klasickým výrokom o tom, že ak bude zle, "SDĽ-ka pomôže".
Pokiaľ ide o prítomnosť, treba vecne konštatovať, že vo dvoch dôležitých nedávnych politických udalostiach SDĽ najprv spolupracovala s vládnucim hnutím (v prijatí zákona o konflikte záujmov) a potom, v kľúčovej záležitosti, nespolupracovala s opozíciou (nezúčastnila sa na mítingu na podporu prezidenta). V dôsledku toho sa úvahy o ďalšej možnej spolupráci s HZDS stávajú celkom reálne. Napríklad v prípade ďalšej eskalácie nátlaku na prezidenta či v prípade ohrozenia pevnosti súčasnej vládnej koalície. Na Slovensku sa jednoducho v uplynulých dňoch odohral politický test, ktorý ukázal, že parlament sa dokáže zhodnúť na dvojtretinovej väčšine, na ústavnom zákone. Práve na takej väčšine, bez ktorej V. Mečiar zatiaľ nemôže zásadným spôsobom zmeniť politický systém.
Pokiaľ ide o budúcnosť, časť voličov SDĽ, ako aj manažérske kruhy z regiónov i podnikov by užšiu spoluprácu s HZDS privítali. Ako však naznačujú prieskumy voličskej základne, približne rovnaký by bol podiel tých, ktorým by sa takáto orientácia nepozdávala. So súčasným HZDS ťažko robiť "vlastnú ľavicovú politiku"; ešte ťažšie sú spoločné kroky smerom k "udržaniu demokracie". Navyše, málokto z prívržencov SDĽ by privítal akékoľvek spojenectvo s dnešnou SNS J. Slotu.
Po predčasných voľbách sa mohlo očakávať, že koalícia HZDS-SDĽ by pravdepodobne bola priniesla slovensku racionálnejšiu politiku než tú, akú dnes produkuje vládna koalícia. Bolo to HZDS, ktoré svojím ťahom proti prezidentovi a úsilím o demontáž existujúceho parlamentného politického systému túto spoluprácu znemožnilo. Dnešné HZDS sa veľmi nelíši od toho, s ktorým SDĽ napokon odmietla spolupracovať po voľbách - ak, tak iba objemom čistiek a krokov k uchopeniu absolútnej moci. Predstavuje partnera, ktorý je ťažko vypočítateľný a nadmerne ovplyvňovaný jedinou osobou. Partnera do tanca, ktorého rytmus, tempo či kroky HZDS síce vždy sľubovalo určovať "po vzájomnej dohode"; skôr či neskôr však všetko to chcelo diktovať samo.
SDĽ sa nepridala k opozícii pri obhajobe ústavnosti i demokracie na mítingu. Tým si pootvorila zadné dvierka pre iné aliancie. Nemožno vylúčiť, že sa naplnia premiérove slová a "SDĽ-ka pomôže". Otázkou však ostáva, komu a čomu. Demokracii sotva.
