Ak som sa spytoval v Amerike na Watergate, dostával som takmer vždy rovnakú odpoveď: Nixonova aféra. Nikdy nik neporadil ako sa k Watergate dostanem. To, že išlo o "Nixonovu aféru", som vedel aj ja. Ale mne sa zachcelo, ak nie vkročiť dnu, tak aspoň vidieť zvonku komplex prepychových obytných budov s týmto názvom.

Ležia na ľavom brehu rieky Potomac, pretekajúcej "nation capital", Washingtonom. Takže... názov aféry je čisto náhodný. Najskôr postavili budovy, dali im mená a až potom sa udiala tá vec. Najskôr bola budova s menom Watergate a až potom aféra. Nie naopak. Avšak jazyk má schopnosť vstrebať do seba náhodné pomenovania, aby ich v určitej chvíli zaradil na miesto symbolu. Ak by sa budovy volali napríklad Chevrolet, prečo nie, aféra by niesla názov Chevrolet. Nikto by o Watergate ani len nechyroval.

Do tohto komplexu budov, presnejšie do Watergate Hotel, nasťahoval svoje sídlo Democratic National Committee (Celonárodný výbor Demokratickej strany). V roku 1972 len málokto pochyboval, že sa prezidentom stane republikán Richard Nixon. Sprevádzala ho neuveriteľne dobrá povesť, podopretá najmä úspechmi v zahraničnej politike. Práve Richard Nixon dokázal niečo, čo sa nepodarilo jeho dvom demokratickým predchodcom, Johnovi Kennedymu a Lyndonovi Johnsonovi: skončiť vojnu vo Vietname. Táto téma ťažila Ameriku po celé 60. roky a napokon aj Ameriku rozdelila. Richard Nixon nastúpil do úradu v poradí ako 37 prezident, keď nahradil Lyndona Johnsona, lebo sa mu podarilo vo voľbách v roku 1968 poraziť demokratického kandidáta Huberta Humphreya. Aj keď Hubert Humphrey nebol priamo spojený s Johnsonovou vietnamskou politikou, nálady v Amerike sa už beztak prikláňali na stranu klasického konzervativizmu. Ak Richard Nixon nezvíťazil v roku 1968 s mohutným rozdielom hlasov, aj keď v počte voličov bolo jeho víťazstvo predsa len výraznejšie, v zápase za svoje znovuzvolenie v roku 1972 postupoval jasne k vytýčenému cieľu. Vravelo sa dokonca o triumfálnom ťažení. Richard Nixon urobil totiž šokujúci prielom do medzinárodných vzťahov: dojednal zmluvy s Čínou a Sovietskym zväzom, pričom obe krajiny osobne navštívil. Vošlo to navždy do histórie. Ale čo Američania najviac ocenili: skončil vojnu vo Vietname. Nixona mohli v nových voľbách ohroziť len dvaja muži: George Wallace, kandidát tzv. tretej strany (svojou agresívnou kampaňou mohol Nixonovi odčerpať dosť hlasov) a George McGovern, kandidát Demokratickej strany. Ukázalo sa však, že ani jeden na Nixona podstatne nemal. Georgea Wallacea akýsi belošský zurvalec postrelil a navždy vyradil z politickej činnosti. Wallace ochrnul a dodnes sa môže pohybovať len na invalidnom vozíku. George McGovern zasa neoplýval príliš veľkou popularitou. Podporili ho najmä ženy, černosi a príslušníci národnostných menšín ako muža, ktorý sa predtým predstavoval vo farbách bojovného liberalizmu. Prehral. A kto spôsobil jeho prehru? Ako sám povedal, išlo o "Dirty Tricks" špinavé triky Nixonovej administratívy. Medzi nimi použil aj slovo Watergate v súvislosti s vlámaním sa neznámych mužov do sídla Democratic National Committee a zmocnením sa nejakých dokumentov a najmä namontovaním "ploštíc" do telefónov.

Udalosť sa udiala v lete ešte počas volebnej kampane. Mužov prichytili. Richard Nixon nikdy netvrdil, že títo ľudia nemali nič spoločné s jeho volebnou kampaňou. Prípad začal smrdieť vo chvíli, keď Richard Nixon zrejme pre veľkú zaneprázdnenosť nechytil udalosť pevne do svojich rúk. Jednoducho ľudí zamotaných do prípadu, mal okamžite prepustiť. V priebehu vyšetrovania, kde nechýbali ani známe vypočúvania v senátnych výboroch a priamo vyšetrovania Senátom a skúmania osobitného prokurátora, sa dokázalo, že akciu nielenže neinšpiroval, neriadil, ale ani o nej nevedel. Išlo o iniciatívu ľudí, ktorí vlámanie buď naplánovali s cieľom prezidentovi pomôcť alebo, a o tom sa v Amerike dosiaľ diskutuje, či nie aj s cieľom mu uškodiť. Jeho vina v celom prípade spočívala najmä v tom, že príliš dlho dôveroval ľuďom, na ktorých sa nemal prečo spoliehať. Váhanie s odovzdaním magnetofónových pásiek, na ktorých boli jeho záznamy rozhovorov s kruhom poradcov len vzťah s viacerými inštitúciami a najmä s Kongresom vyostrilo. V každom prípade však aféra stála Richarda Nixona prezidentské kreslo. Najmä pod silným tlakom tlače sa rozhodol napokon v roku 1974 odstúpiť a tým sa vyhnúť tzv. impeachmentu (obžalobe). Utrpela by tým najmä hodnovernosť prezidentstva, najvyššieho orgánu výkonnej moci. V poľovačke na prezidenta nechýbali ani výmysly. Jeho nepriatelia dokonca tvrdili, že prostredníctvom CIA zamedzoval agentúre FBI vyšetrenie celého prípadu. Tento mýtus neustále zvýrazňovaný médiami sa stal napokon hlavným dôvodom Nixonovho rozhodnutia úrad opustiť. Aféra a následná demisia spôsobili, že Američania na dlhý čas stratili dôveru vo vládne aj zákonodarné inštitúcie. Kongres potom rozšíril zákon o slobode informácií. Podľa neho boli vládne inštitúcie povinné okamžite poskytnúť požadované informácie z vlastných zdrojov a okamžite aj poskytnúť podklady pri utajovaní informácií. Richard Nixon, jeden z najtalentovanejších amerických politikov sa pomaly začal stavať na nohy. Pomohla mu najmä rodina, ale aj omilostenie, ktorého sa mu dostalo od jeho nástupcu, prezidenta Geralda Forda.

Keď Richard Nixon minulý rok umrel, aj tá časť Ameriky, ktorá si myslela, že ju chcel oklamať, uctila pamiatku muža, ktorý celý život venoval stavbe veľkej, demokratickej krajiny. Umrel nie ako bežný politik, ale ako štátnik, za ktorým stoja historické činy: podpis prvej dohody SALT1 o znížení strategického jadrového zbrojenia s Moskvou, zmluva s Čínou, začiatok mierového procesu na Blízkom východe a najmä skončenie Vietnamskej vojny. Stojí za ním aj robustné publikačné dielo, ktoré sa nie náhodou prirovnáva k literárno-politickému dielu Winstona Churchila. Nebyť aféry Watergate, neboli by na jeho veľkej pamiatke ani škvrnky znesvätenia.