Do New Yorku prišla zo strednej Európy. Ani bohovi neprezradí odkiaľ. Spálila za sebou všetky mosty. Zmenila si meno. Cítila, že ten, kto ostane jednou nohou v Európe, nemôže v Amerike uspieť. Gabrielle Koren nepochybovala, že sa v N.Y. presadí, lebo vedela, že má veľký talent. Je sochárka. Robí sochy, do ktorých vkladá seba; svoj názor na svet. V posledných rokoch vytvára najmä sochy černochov. Prekrásne sochy čiernych mužov, ktoré nikto nechce kupovať. Čierni preto, lebo ich urobila beloška; bieli preto, lebo sochy černochov v bielych súkromných galériách kolú oči práve tých návštevníkov, ktorí umenie kupujú. Začiatkom júla minulého roka našla Gabrielle v poštovej schránke obálku. Keď ju otvorila, vypadol z nej šek na 170 000 dolárov. Záloha na sochu černocha, ktorú ešte len urobí. V tej chvíli vedela, že tentokrát je to jej veľký break - in. V tej istý večer sa rozhodla vyrozprávať mi svoj príbeh.
Nepýtaj sa ma, ako som sa kedysi volala. Nevypytuj sa, odkiaľ som prišla. Tu v Amerike, to nikoho nezaujíma. Prečo som si vybrala meno Koren? Páči sa mi, je to meno jedného z mojich predkov. Slovanské meno, ktoré vyjadruje stálosť, pripútanosť k niečomu. Ja som slobodný človek, neznášam pripútanosť, obmedzovanie, neznášam jalové emócie, sentiment. Boh mi však dal nadanie a ja ho chcem využiť. Naplno, neporozmieňať ho na drobné, na lacné, či lepšie zaplatené fušky. Som zodpovedná za svoj talent, nemôžem ho zradiť. Som mu verná ako strom na koreni, aj keď som počas tých pätnástich rokov v N.Y. neraz musela žiť z ruky do úst.
New York je magické mesto, plné individualistov a samotárov. Každý si tu žije sám pre seba. Ľudia sa nezaujímajú o druhých, nestretávajú sa, nemajú potrebu nadväzovať známosti len tak, bez príčiny. Kvôli spoznaniu inej ľudskej bytosti. Pohromade sú iba v metre. Na svojej stanici vystúpia a náhlia sa do práce alebo domov. Pritom v N.Y. sú najfascinujúcejší práve ľudia. Je to mesto, v ktorom žijú vari všetky národy a rasy sveta. Priviezli si sem svoje gény, svoje obyčaje, svoju kuchyňu, svoje náboženstvá. Mnohí žijú celé roky iba vo svojich štvrtiach, getách, ale N.Y. je dôkladný mixér, či ako tu hovoria "melting pot", hrniec, v ktorom sa všetky chute a vône sveta premiešajú. Mňa vzrušujú ľudské tváre, ľudské telá, fascinujú ma gestá, pohyby. Na uliciach, či v metre sa neviem vynadívať. Popri New Yorku sa mi všetky ostatné mestá zdajú byť nudné.
Vždy som vedela, že raz odídem do sveta. Nie za lepšou životnou úrovňou, za peniazmi. Chcela som svet poznať, zažiť na vlastnej koži. Možno ma inšpirovala rozprávka, ktorú som kedysi počula od otca. Rozprávka o chudobnom chlapcovi, tovarišovi, ktorý sa vrátil domov ako majster. Keď som roku 1977 ušla na Západ, všetci moji priatelia si mysleli, že utekám pred komunizmom. Aj Američania si to mysleli, chceli to odo mňa počuť. Keď ma pred udelením azylu preverovali, niekoľkokrát mi sugestívne položili otázku, na ktorú očakávali práve takúto odpoveď. Odpoveď, ktorá by celý proces uľahčila. Nedokázala som povedať, že som utiekla preto, lebo som bola prenasledovaná. Veď to nebola pravda. Nakoniec konzulárny úradník akceptoval dôvod, ktorý som si v trapiech vymyslela: "Odišla som preto, lebo som videla nespravodlivosť, ktorú komunistický režim páchal na iných." Odľahlo mi, že som nemusela nedôstojne klamať.
Prečo som prišla práve do New Yorku, do Ameriky? Mala som Európy plné zuby. Na nervy mi išla európska nadradenosť, spupnosť, s akou vnucovala svoju kultúru svetu. Mala som pocit, že Európa je už vyprázdnená, nudná, že sa iba opakuje. Nič z európskeho umenia sa mi nepáčilo. Aj Paríž ma úžasne sklamal. Zato do New Yorku, v sedemdesiatych rokoch ešte hlavného mesta umenia, nových myšlienok, nových impulzov, tam ma ťahalo. Práve tam som sa chcela presadiť, vyskúšať svoj talent v tej najťažšej konkurencii.
Skutočnosť bola, ako to už býva, trochu inakšia ako predstavy. Mám rada samotu, napokon sochár v ateliéri je väčšinu dňa sám. Táto práca priam vyžaduje askézu. Lenže po robote sa človeku žiada vyraziť medzi ľudí. Ja som však zistila, že nikoho nezaujímam. Ani susedov, ani kolegov-umelcov, nikoho. Najlepšie ma prijímali ľudia, ktorí sami mali pocit istej vyobcovanosti. Moji prví priatelia v N.Y. boli homosexuáli. Nie som lesba, mám rada chlapov. Rada sa s chlapmi rozprávam, rada s nimi spávam. Aj homoši, tu im hovoria "gáj", sú pre mňa predovšetkým chlapi. Často som sa s nimi stretávala, v New Yorku sú ich tisíce. Obrovské mesto ich toleruje, tu sa nemusia pretvarovať, skrývať svoju prirodzenosť. Sú citliví, citlivejší ako my, "normálni" ľudia. Je to citlivosť poznačených, vyobcovaných, citlivosť, akú má i väčšina Židov. Vďaka nej dokážu vnímať mnohé veci skôr a hlbšie. Homosexuáli mi vnukli ideu mojej prvej americkej sochy. Možno poznáš Manetov obraz Olympia. Zobrazuje krásnu, čiernu ženu, ležiacu na lôžku, ktorá sa rozpráva so slúžkou. Ide
o citáciu oveľa staršieho slávneho Rembrandtovho obrazu - Danae. Dala som Manetovmu obrazu tretí rozmer: vytvorila som súsošie dvoch nahých, bielych chlapov v barokových drapériách.... Že prečo barokových? Baroko som mala vždy rada. Vzrušovali ma protiklady, ktoré ho vytvorili: viera a zúfalstvo, askéza a pôžitkárstvo... Protiklady, z ktorých sa v maternici baroka zrodila nová doba. Cítila som, že mojich gájov musím umiestniť práve na barokovom lôžku. Všetkým sa to veľmi páčilo, ale nikto si gájov nekúpil. Dodnes sa na mňa pozerajú v ateliéri. Komerčný neúspech ma však neranil: bola to moja rozlúčka s Európou. Good bye, Europe...!
Osamotení ľudia radi počúvajú rádio. Ja som sa naučila počúvať Čierne rádio. Black Radio Talk Show som si zapínala pri práci, v ateliéri i doma v posteli. Počúvam ho už šestnásť rokov. Z Black Radio som sa dozvedela o problémoch černochov. Dozvedela som sa, ako vnímajú svoje postavenie, ako úporne hľadajú svoju identitu, ako zápasia o svoju ľudskú a občiansku dôstojnosť. Veľmi ma to zaujalo, začala som si kupovať knihy o černošskej problematike. Jedného dňa som sa vybrala i na prednášku, ktorú Black Radio avizovalo. Prednáška sa konala v Brooklyne, v černošskom kostole, ktorý slúžil i ako akýsi dom kultúry. V miestnosti sedeli iba černosi, väčšinou chlapi. Vošla som dnu, ale akoby som bola zo skla. . Nikto si ma ani len nevšimol. Sadla som si na stoličku a počúvala. Cítila som však, že som tu rušivý element. Tvárili sa akoby nič, ale cítila som, že všetci si kladú otázku: "Kto je táto beloška. Čo tu chce?" Vydržala som, pretože som ich chcela spoznať. Pretože som sa chcela o nich viac dozvedieť. Keď sa zdvihnem a odídem, nič sa nedozviem, vravela som si. A tak som ostala.
Nič ma tak nezraňuje ako nedôvera. Ale keď sa zatnem, mám hrošiu kožu. Celé mesiace som chodila na tie prednášky, študovala som čiernu problematiku, snažila som sa zapájať do diskusie. Nič nepomáhalo, jednoducho ma nebrali na vedomie. Dôstojne a kolektívne ma ignorovali. Tá nedôvera k čudnej beloške mala najrozličnejšie podoby. Raz v nej bol výsmech, inokedy povýšenosť, veľmi často i čosi ako pohŕdanie. Pohŕdanie je strašná zbraň ponížených a ja som bola ako beloška reprezentantkou rasy, ktorá ich ponížila a ponižuje. Pohŕdanie je trest, ktorý si biela rasa bude musieť ešte odpykať.
Po vyše roku ma niektorí z nich predsa len omilostili. Odpovedali na moje otázky. Odpovedali mne a dívali sa na mňa. Dokonca ma niekedy odprevadili k metru. Túžila som, aby ma aspoň jeden pozval do reštaurácie na kávu. Nepozval, aspoň vtedy nie. Dávala som im svoje navštívenky s telefónom do bytu i do ateliéru. Vzali si ich, ale ani jeden mi nikdy nezavolal. Koľkokrát som si kvôli tomu poplakala. Zúrivo i bezmocne. Čierna kultúra ma však opantala. Tá pôvodná, iba premenená zmenami v krajine, ktorá sa im stala proti ich vôli vlasťou. Naozajstnou vlasťou, lebo domov, do Afriky sa nedokázali natrvalo vrátiť ani tí, ktorí veľký návrat "k svojim" propagovali.
Po vyše troch rokoch som sa s jedným frekventantom tejto černošskej "ľudovej univerzity" zblížila natoľko, že sme začali spolu spávať. O sexe s čiernymi mužmi ti nebudem rozprávať. Sú medzi nimi, rovnako ako medzi bielymi, sexuálni atléti i pozorní a nežní milenci. Muži, ktorí vedia dávať, i pozorovatelia. Skoro so všetkými mi však bolo dobre, vzrušovalo ma cítiť ich krásnu, lesklú kožu na mojej, cítiť ich dotyky, ľudské dotyky. A bolo mi ich zavše aj ľúto. Najmä vtedy, keď podaktorí svoj černošský mindrák, svoju túžbu po dôstojnosti, svoju rozpoltenosť chceli realizovať v mojej posteli, na tele belošky, ktorú obdivovali a ktorou zároveň i trochu pohŕdali. Mala som veľa čiernych milencov, veľa som sa od nich naučila. Naučila som sa najmä chápať ich dušu. Dušu, ktorú musí sochár vložiť do každej sochy, ak nechce, aby ostala mŕtvym materiálom.
Prvá socha, ktorú som urobila v N.Y., je americký Apollón. Meria šesť fítov, štyri inče, 194 centimetrov. Na hrudi má zlatistou farbou vygravírované koláže z dejín čiernych Američanov. Je to realistická socha, podľa antického pravzoru, dokonca oči som mu zafarbila tak, ako to robili starí grécki sochári. Jeho postoj však nie je grécky. Je to postoj egyptský. Takto, s jednou nohou vpredu, stáli faraóni. Tá meravosť je vznešená, slávnostná, vyjadruje vnútornú silu a integritu. na ušiach má však walkman. Je to človek moderný, ktorý sa nebojí budúcnosti.
Mojim čiernym priateľom sa socha veľmi páčila. Po výstave sa so mnou pozhovárali i prominenti. Povedali mi, ako si vážia, ba obdivujú, že som tak dlho vydržala znášať ich ignoranciu. Jeden kazateľ v brooklynskom kostole dokonca vo svojej kázni povedal: "Bratia a sestry. Nestačí byť čiernym, keď máte dušu bielu a správate sa k našej bielej sestre tak, ako sa k nám správajú belosi. Pozrite na ňu; je biela, ale má našu dušu. Black soul.
Mala som milencov, väčšinou to boli krásni chlapi, ktorí ma i ničili. Nie ako černosi belošku, ale ako chlap ženu. Jedného, ktorého som veľmi milovala, dráždila moja oddanosť i moja nezávislosť. Popudzovala som ho, lebo som bola iná ako ženy, ktoré poznal predo mnou. Práve on mi vnukol ideu sochy, ktorú som nazvala Apollón II. Táto socha je abstraktná. Robila som ju podľa neho, ale nemusel mi stáť modelom. Mala som ho v oku a v rukách, celého i s najmenšími detailami. Dlho som sa s druhým Apollónom namorila, ale s výsledkom som nebola spokojná. Nevedela som však určiť, čo mi na ňom chýba. Raz, keď ma psychicky zdeptal a odišiel, išla som do ateliéru a sochu rozpílila na niekoľko kusov. Na druhý deň som tie kusy začala skladať dohromady. Hneď som tušila, že tentokrát to bude ono... Keď som mu potom sochu ukázala, rozbitú a opäť pozliepanú, dlho ju bez slova obzeral. Potom prichrípnutým hlasom povedal: "Takí sme boli predtým - ukázal na Apollóna I. - a takí sme teraz." Jedinou vetou vyjadril to, čo som cítila sama.
Počul si už o Malcolmovi X? Istotne. Bol to veľký černoch. Väčší ako Martin Luther King. Tomu neprekážalo, že bieli nám (Gabrielle nepovedala im, ale nám) hovoria, čo je dobré a čo zlé, ba očakávajú, že uctievať budeme tých istých hrdinov ako oni. King mal na to takýto recept: "Aj keď ma oserieš, aj tak ťa budem milovať." Malcolm X však černochom povedal, že za vlastnú dôstojnosť treba bojovať. Vedel, že i nenásilný boj môže byť úspešný, keď ten, kto bojuje, má silu. Pokúsil sa teda vec černochov globalizovať. Nakoniec oboch zabili...
Urobím sochu Malcolma X. Pre černošské múzeum v Haarleme. Vyhrala som konkurz, ktorého sa zúčastnilo 129 popredných amerických sochárov. Posudzovatelia boli samí černosi. Svoj návrh som poslala iba tak, naverímboha. Vôbec som neverila, že sochu svojho veľkého učiteľa a martýra dajú robiť práve mne. A vidíš, pomýlila som sa. Tento šek na 170 000 dolárov, z ktorých dve tretiny miniem na materiál a remeselnícke práce, je prvým ocenením môjho talentu tu, v Amerike. Doteraz som nepredala ani jedinú moju sochu, ak nerátam figuríny pre výklady obchodných domov, alebo naprojektované, meštiacke súsošia pred hudobné školy kdesi v Oregone či Oklahome. Tentokrát som naozaj prerazila. Američania tomu hovoria break-in. A vieš, čomu sa teším najviac? Že onedlho budem môcť odliať do bronzu aj oboch Apollónov. Tie ich gypsové telá im už poriadne ostarli. Onedlho sa rozsypú.
