žali s nervami. "Vyjsť na psí tridsiatok" je v kapitalizme celkom normálny jav. Pre nás je to novota a musím povedať - pre nás, čo nič nevlastníme - radostná novota. Trklo ma to. Vidím vám do žalúdka a viem, že si v duchu hovoríte o podnikateľovi, ktorý vyšiel na psí tridsiatok: "Tak mu treba - mastný chleba!" Prečo si to v duchu (a niektorí aj nahlas) hovoríme? Lebo sme zatiaľ nič nepochopili. Podnikateľ - človek, ktorý sa vrhol do prvej bojovej línie dobývania trhu je nám smiešny. Samotná podnikateľská trieda je pre nás novota. V tuhom komunizme bolo najspoľahlivejšie chodiť v montérkach. Tváriť sa, že patríte k víťaznému "proletariátu všetkých krajín spojte sa!" A zrazu - keď už nám tie montérky prirástli ku koži, zjaví sa podnikateľ v cyklámenovofialovom saku a chce nám nahovoriť, že nás zachráni od najhoršieho. Požičia si z banky milión, za polovicu si kúpi mercedes a za druhú polovicu to cyklámenovofialové sako, dáku elektroniku, prenosný telefón a fičí do trhového hospodárstva. Tak ako my - ani on ešte nič nepochopil - narazí na ťažkosti a "vyjde na psí tridsiatok". My sa zasmejeme a prešľapujeme na mieste ďalej, čakajúc, kto nás do trhového hospodárstva - teda do toho vytúženého kapitalizmu - dovedie. Z dlhej chvíle ironizujeme až sa iskrí. Slovo "podnikateľ" je teraz na smiech ako - povedzme - slovo "inteligent". Veď tu bolo dobre! Bolo právo na prácu! Každý bol zamestnaný a dostával aj výplatu aj zálohu. Päť miliónov ľudí kradlo beztrestne zo štátneho a - musíte uznať - že päť miliónov zlodejov môže jeden štát ťažko kontrolovať. Ako môže JEDEN štát mať prehľad, kde mu kto a kedy niečo šmajzol zo štátneho majetku? Po nemocniciach boli hŕby mydla, záchodového papiera - ak som si vzal občas domov nejaký bal s mydlom - komu by to chýbalo? V závodných jedálňach hŕby chleba, masla, salámy, zemiakov - tiež sa po troche vynášalo (lebo u nás sa vynáša) - všetkého štátneho bolo dosť. Z cementárne si brali ľudia - po troche - cement, z JRD - po troche - obilia, kukurice, mlieka, vajec - tak sa občan - po troche - cítil vyrovnaný a zabezpečený. A teraz - po páde toho pohodlného socializmu - máme byť zamestnaní u súkromníka? U človeka, ktorému patria polia, jedálne a možno aj nemocnica? Ten si sakramentsky dáva pozor, aby tých svojich desať-dvadsať-tridsať zamestnancov kontroloval, či mu niečo šmajzli a kedy a koľko... Pre zlodejov, ktorým zlodejina - podobne ako montérky - prirástla ku koži - nastali kruté časy. Sú zvyknutí celý život vynášať domov rodine potrebné veci a nebyť za to trestaní. Šak sa hovorilo: "Kto nekradne, okráda svoju rodinu!" Súkromník chce zlodejov sankcionovať a našinec to nevie pochopiť. Preto sa v poslednom čase stávajú príhody, ktoré v celom svete kvitujú ako boj o spravodlivý a právny spoločenský poriadok. Čerstvá príhoda sa stala v istom mestečku priamo v dome kultúry: firma si prenajala v dome kultúry sálu, pozvala novinárov a podnikateľov a prezentovala svoje najnovšie výrobky - nealkoholické šťavy a konzervy rôznych druhov. Starý súdruh vrátnik v tomto dome kultúry mal službu do desiatej večer a keď už sa blížila desiata, začal zhasínať svetlá v sále, aby firme i podnikateľom, ako aj všetečným novinárom naznačil, že je záverečná. Inteligenti pochopili a opustili sálu. Keď starý súdruh vrátnik osamel, priniesol si do sály dve veľké tašky a batoh. Poriadne si naložil z vystavených vzoriek nealkoholických nápojov a konzerv do tašiek, do batoha, pozhasínal svetlá a chystal sa opustiť dom kultúry. Ochkajúc od námahy z nákladu, ktorý vliekol (zlodejina je dosť namáhavý vedľajší džob), blížil sa k východu. Čo čert nechcel, vychádzal odtiaľ práve aj riaditeľ domu kultúry. A hneď sa opýtal vrátnika, čo to má v taškách a kam to vlečie. Starý súdruh priznal kartu a riaditeľ mu LUP nedovolil odniesť. Zabránil zlodejine. A teraz sa podržte! Súdruh vrátnik naňho nakričal, že je zlý človek, súkromník a buržuj a vraj, ak ho s tými taškami nepustí von - dá ho k súdu! Vidím vám do žalúdka. Tiež by ste boli radi na tom súde, kde zlodej žaluje zlodeja, ktorý ho prichytil... Taká je čerstvá správa o stave našej Únie.