Marko Huba
Cez železničnú stanicu v Liptovskom Mikuláši sa počas roka premelú tisícky turistov. Sú medzi nimi klasickí "pešochodi", horolezci i lyžiari. Osamelí vlci, dvojice, skupinky, ba i celé turnusy. Do mesta sa väčšinou neunúvajú. Hodia si na chrbát svoj rekestíš a vykročia smerom k autobusovej stanici, odkiaľ ich, každého do vyvolenej doliny, rozvezie svorka lokálnych autobusov.
"Bolo dojímavé, ako fantasticky ľudia s Vavrouškovcami súcitili. Všade sa o nich hovorilo. V autobusoch, v krčmách, na pracoviskách. Na Liptove i na oravskej strane. Takú solidaritu som ešte v živote nezažil."
Maňo Huba
Domorodci si turistickú chásku príliš nevšímajú. Nečudo, že ani Josefa Vavrouška a jeho dcéru Petru nikto na mikulášskej stanici nezaregistroval. Ani výpravca, ani ženy zo staničného bufetu, ani čakajúci pod dlhým prístreškom autobusového nástupišťa. Čudnejšie je, že si ich nepamätajú ani šoféri poloprázdnych predpoludňajších autobusov, ani ich domorodí pasažieri. Podľa všetkého, aj turistické uniformy kradnú tvár. Hoci: Tomáša Henzela, osamelého turistu z Ústí nad Orlicí, ktorý vystúpil na konečnej pod Jaloveckou dolinou, si šofér autobusu v pamäti uchoval.
Tomáš Hanzel si toho istého dňa, večer 17. marca, postavil stan v sedle Pálenica, na rozhraní Oravy a Liptova. Či Vavrouškovci prišli na Pálenicu ešte pre ním, alebo po ňom, nevie. V hmle a metelici pripomínalo rozľahlé sedlo arktický ostrov. Ukázalo sa, že zďaleka nie ľudoprázdny. Medzi Sivým vrchom a Brestovou nocovalo z piatka na sobotu šestnásť turistov. Neskôr vysvitlo, že do jedného boli z Moravy a Čiech.
Na druhý deň ráno prišil k Hanzelovmu stanu neznámy muž s ešusom. Poprosil ho, či si môže na jeho variči zohriať vodu na čaj. Vysvitlo, že to bol Josef Vavroušek. Jeho, celé roky taký spoľahlivý modrý "bluet" v to ráno zahaproval. Vavrouškovci, vzhľadom na mizerné počasie, mienili zostúpiť dolu Bobroveckou dolinou, vrátiť sa na liptovskú stranu. Hanzel sa pobalil a vyrazil hrebeňom Zuberca na Brestovú. V hlbokom, sypkom snehu nevidel nijaké stopy. Vietor mocnel, jeho nárazy začali rozháňať hmlu a oblaky.
Česi milujú Tatry. Josef Vavroušek ich pokladal za najkrajšie hory na svete. Neraz zdôraznil, že Tatry sú pre neho "láskou number one". Vysoké Tatry. Uchvátili ho už pred tridsiatimi piatimi rokmi, keď v nich strávil týždeň so svojou prvou láskou. Západné Tatry, po našom Liptovské hole, objavil až oveľa neskoršie. Zaradil ich však hneď na druhé miesto v tabuľke vari troch tuctov pohorí, ktoré počas svojho života navštívil. Hlavný hrebeň i bočné rázsochy prešiel po častiach mnohokrát. Vo všetkých ročných obdobiach. Obľúbil si najmä drsné, zimné hrebeňovky. Poslednú, tiež s dcérou Petrou, absolvoval vlani na sklonku zimy.
"Načo sa tam trepal v takom počasí? Túto otázku im, jeho priateľom, kládli aj tí, čo ho ako človeka obdivovali. Ťažko sme im vysvetľovali, že Pepo Vavroušek nechodil do hôr preto, aby pokúšal osud. Nepokladal ich ani za telocvičňu, tak ako mnohí mladí turisti a horolezci. Hory nechodil dobýjať, chodil do nich rozjímať, hľadať vlastné rezervy. Nič ho viac nezraňovalo ako skúsenosť, že človek vnútil prírode nerovný, unfair boj. Na všetkých kontinentoch videl, že príroda v tomto boji prehráva. Vysokohorskú túru chápal ako dialóg. Férový dialóg s prírodou i so sebou samým."
Maňo Huba
Josef Vavroušek poznal hory a nikdy zbytočne neriskoval. Neriskoval ani tentokrát. Spolu s dcérou sa vychystali na trojdňovú hrebeňovku. Mali osvedčený stan, dva spacáky, dve karimatky, mačky, horolezecké čakany, teplé oblečenie, stravu na niekoľko dní. Keď ráno, v bezpečnom sedle Pálenica videl, že počasie je všelijaké, rozhodol sa z hrebeňa vycúvať. Na rozdiel od Tomáša Hanzela, ktorý ho videl ako posledný medzi živými. Možno sa rozhodol vzdať sa hrebeňovky kvôli tomu nefungujúcemu variču. Najskôr ho však zavrátila zodpovednosť za dcéru.
"Nejlíp si s Petrou popovídáme na horách, že jo, Petro!" To je Vavrouškova odpoveď tým, čo mu zazlievajú, že na "nebezpečné túry" brával v posledných rokoch aj svoju dospievajúcu dcéru. Bolo ta vraj od neho nezodpovedné. Pepo krásu hôr pokladal za jednu z hlavných hodnôt svojho života. Chcel, aby túto hodnotu dokázala rozoznávať, vnímať a radovať sa z nej aj jeho dcéra. Vedel, že je to ten najhodnotnejší dar, ktorý jej môžem dať. Sám chodím s deťmi do hôr a vždy sa o ne pritom trochu bojím. Dobrodružstvo spoločného zážitku s deťmi v divokej neporušenej prírode je však tým, na čo sa nezabúda. Dodnes sa pamätám na každú túru, ktoré sme, spolu s bratom, urobili s našimi rodičmi.
Marko Huba
Niet v Liptovských holiach takej doliny, do ktorej by padalo toľko veľkých lavín, ako do Parichvostu. Na lavínovej mape hlbokého kotla pod Pachoľaťom, Baníkovom a Príslopom, ktorú vyrobili lavinológovia na základe dlhoročných pozorovaní, hadia sa krížom cez husté vrstevnice tenké modrasté šípky, ktoré však znázorňujú iba cesty chronických, opakujúcich sa lavín. Na sporadické, náhodné a teda nevypočítateľné lavíny na mape miesto neostalo.
Stáva sa, že náhle oteplenie po vytrvalom snežení spôsobí, že sa snehové svahy nad Parichvostom odtrhnú naraz zo všetkých strán tak, ako naposledy pred dvanástimi rokmi v polovici apríla. Ničivá záľaha snehu sa vtedy prehnala väčšou polovicou Parichvostu a zastavila sa vari sto metrov nad miestom, kde doľava, pod Slatín, odbočuje strmá, zelená značka. Ozrutná lavína prepláchla vtedy dno lavinóznej doliny tak, že do výšky vari desiatich metrov neostal na svahoch ani jediný stojaci strom. Z okolitých hrebeňov vyzeral ligotajúci sa snehový jazyk ako naozajstný alpský ľadovec. Čelo storočnej lavíny chodili zvedavci obzerať do neskorého leta.
Do tejto doliny vstúpili Vavrouškovci po zostupe dole Bobroveckou dolinou, v sobotu, 18. marca, podľa všetkého ešte predpoludním. Počasie sa zlepšilo, medzi rozfúkanými mračnami sa dokonca objavilo slnko. Vavrouškovci možno chceli v doline iba bivakovať, možno však v zlepšenom počasí chceli vystúpiť po pomerne bezpečnom hrebeni na Pachoľa, pretraverzovať popod Baníkovom a cez Príslop sa spustiť k chate v Žiarskej doline. Spiatočný lístok na pražský rýchlik mali zarezervovaný až na noc z nedele na pondelok.
"Boli túry, na ktoré chodil Pepo najradšej sám. To vtedy, keď sa potreboval pozhovárať sám so sebou, alebo sa zbaviť nejakých negatívnych emócií, roztrpčenosti, či sklamania. V priebehu posledných mesiacov toho musel prehltnúť dosť. Premiér Klaus, voľakedajší kolega-minister vo federálnej vláde ho označil za nepriateľa Česka číslo jeden iba preto, že sa odvážil myslieť, hovoriť a konať alternatívne, nekopírovať z minulosti to, čo beztak v globálnom meradle zlyháva, ale vytvoriť tu a teraz aspoň predpoklady pre rozumnejší, trvalo udržateľný rozvoj. Keď si pred vyše dvoma rokmi v lete potreboval so mnou na túto tému pohovoriť, diskutovali sme o tom celý deň chodiac v masíve Baranca, na dohľad od doliny, kde ho prehltla lavína. Je iróniou, že vtedajší federálny minister životného prostredia Josef Vavroušek bol pred tromi rokmi vyhlásený i za najväčšieho nepriateľa Slovenska. Jeho, veľkého obdivovateľa a znalca našej krajiny, ktorú poznal lepšie ako väčšina Hejslovákov! Zelení nacionalisti nepochopili Vavrouškov návrh ekologických zákonov vychádzajúci z poznania, že životné prostredie je nedeliteľné a treba ho chrániť vo všetkých krajinách podľa rovnakých noriem. Kompatibilita našich zákonov so zákonmi susedných i vzdialenejších krajín na našom kontinente by nebola obmedzením našej suverenity, ale naopak, zodpovedným činom svojprávneho štátu."
Maňo Huba
Hodinky na rukách mŕtveho Josefa Vavrouška ukazovali dátum 20. marca, desať minút pred ôsmou. Možno označujú čas, kedy otca a dcéru lavína zasypala, (keď naváľa cez noc toľko snehu, padajú lavíny aj ráno), pravdepodobnejšie však je, že k nešťastiu došlo už v sobotu okolo poludnia a hodiny dotikali nakonzervovaný čas už pod lavínou. V tom čase sa ešte ani Eva Vavroušková, manželka zosnulého, ani jeho početní priatelia príliš neznepokojovali. Vedeli, že v horách, keď človeka prikvačí nečas, nemožno vždy dodržať časový harmonogram. Dúfali, ešte aj o dva dni neskoršie, keď už zalarmovaná horská služba z oboch strán Liptovských holí rozbehla na ich podnet najväčšiu pátraciu akciu posledných rokov. Na hrebeňoch zúrila víchrica, v ktorej sa dalo nanajvýš ak plaziť, každým dňom pribúdalo snehu, do dolín hučala jedna lavína za druhou. V takom nečase skúsený horolezec, ktorý má stan, zimnú výstroj a trochu potravín čaká v spacom vaku, kým sa podmienky nezlepšia. Do úvahy pripadala aj možnosť, že sa jeden z Vavrouškovcov zranil. V takom nečase by otec nepustil dcéru hľadať pomoc, ani by ju nenechal osamote, kým by sa so záchrancami vrátil sám. Hľadať strateného priateľa sa na Liptov vybrali štyria horolezci z Prahy a bratia Hubovci z Bratislavy. Kde ho majú hľadať v tom čase ešte nikto nevedel. Tomáš Hanzel ohlásil svoje stretnutie s Vavrouškovcami až vo štvrtok, 23. marca.
"Profíci z Horskej služby nemajú radi súkromných pomocníkov. Majú pravdu. Nevedia, aké majú skúsenosti, koľko vydržia, pokladajú ich za starosť navyše. Nečudo, že nás Ján Dzuroška, náčelník HS Západné Tatry-Juh prijal s rozpakmi. Dovolil nám vstúpiť do Žiarskej doliny iba po sľube, že nepôjdeme nad hranicu lesa. Celkom sme ho neposlúchli, rovnako ako Pražania, ktorí sa vybrali na Baranec z Račkovej doliny. Uvedomili sme si, aké zúfalé je naše počínanie. Hrebeň Liptovských holí je dlhý bezmála tridsať kilometrov, dva razy toľko majú bočné hrebene a doliny. Navyše je to členitý terén. Až teraz, pri hľadaní priateľa som si uvedomil, aké sú tieto dôverne známe hory ozrutné. Všetci sme však boli odhodlaní v hľadaní pokračovať. Sám Pepo vravieval, že kým existuje aspoň päť percent nádeje, treba bojovať. O všetko, tobôž o život kamaráta a jeho dcéry."
Marko Huba
Vo štvrtok sa "súkromní záchranári" premiestnili z Liptova na Oravu.
"Vyviezli sme sa pod Spálenú a patrolovali na lyžiach okolo severných kotlov. Bolo pod mrakom, do hmly snežilo, v difúznom svetle sa trojrozmerný svet celkom rozplynul Niekedy som musel rukami opačovať priestor pred sebou, lebo som si myslel, že je predo mnou stena. Biela tma je oveľa nepriehľadnejšia ako noc. Vyvolávali sme, kričali, ale zhora sa nikto neozýval."
V piatok priatelia i profíci zo severu prečesávali úbočie Sivého vrchu. Bez úspechu.
"Pod Sivým vrchom sme sa so "severnými" záchrancami spriatelili. Videli, že sa na našich bežkách-lyžičkách pohybujeme v ťažkom, zasneženom teréne rovnako isto ako oni na lyžiach podkutých tuleními pásmi. Videli, že hory poznáme, že sme v týchto, rovnako ako oni, naozaj doma. Štefan Škerda, stodvadsaťkilová chlapina nás pozval všetkých k sebe na večeru. Hneď po príchode sa odvážil. Na akcii schudol dvanásť kilogramov. Stratené kalórie bolo treba doplniť. Škerdovci nás pohostili naozaj kráľovsky a my sme Števovi sľúbili, že mu zoženieme vzácnu gramatiku nemčiny a slovník, ktorý na Slovensku nedostať. Dobrovoľný záchranár, inžinier Štefan Škerda je totiž učiteľom na gymnáziu v Trstenom. Okrem iných predmetov učil i ruštinu. Po revolúcii sa musel pretransformovať na nemčinára. Poriadny "wörterbuch" si však musí pozháňať sám."
Maňo Huba
V ten istý večer zazvonil na HS-Sever vo Zverovke telefón. Slúchadlo zdvihol náčelník Ján Jurina. Ohlásil sa senzibil Karol Pinďák z Oravy. Oznámil, že Vavrouškovci sú v doline Parichvost, na mieste, kde sa z nej vydeľuje Hlboká dolina. Náčelník bral Pinďákove slová vážne, veď ten už neraz pomohol objaviť ľudí, ktorí sa stratili. Jeho inštruktáž si zapamätal doslovne: "Vidím doliny, ako otvorený struk hrachu. Choďte do tej pravej, hore potokom. Za prvým oblúkom, pod lesom, tam ich hľadajte."
Jurina okamžite zalarmoval unavených chlapov. Nasadli na autá a proti noci sa vybrali na liptovskú stranu. Naši záchrancovia-amatéri za nimi. O jedenástej vstúpili do Jaloveckej doliny. Hneď za rázcestím na Parichvost začali pred nimi blikať svetlá lampášov a čeloviek na hlavách záchranárov. Už sa vracali. Na mieste, označenom senzibilom, leží vraj niekoľko lavín. Zajtra privezú čerstvých lavínových psov a všetko prehľadajú.
"Udivilo nás, ako títo tvrdí chlapi získali po senzibilovej inštruktáži novú motiváciu. Po Vavrouškovcoch síce nenašli ani stopy, ale už nepochybovali, že hľadať treba práve na lavíništiach okolo označeného miesta. Pinďákovu jasnovideckú inštruktáž podporovalo i svedectvo Tomáša Hanzela. Toto už nebolo hľadanie naslepo. Profíci cítili, že tentokrát budú úspešní. Ich istota nás skľúčila. Nádej, že Vavrouškovci ešte žijú, zrazu ohromne ochabla. Rozhodli sme sa, že v Parichvoste prenocujeme. Bez stanu, bez spacákov, len tak pri ohníčku. Celú noc sme potom pri tom ohníčku stáli, spomínali na Pepa a Petru, ale ešte viac mlčali. Na druhý deň lavínový pes Dan, ktorý patrí chatárovi zo Zverovky, Pepa Vavrouška našiel. Sto dvadsať metrov od našej pahreby."
Marko Huba
Jozef Vavroušek mal na tento rok veľké plány. Sklamania, ktoré jeho zázračnú energiu stravovali, dokázal i vďaka horám prekonať. Zorganizoval pomoc pre Sarajevo, naložený kamión mal do ťažko skúšaného mesta šoférovať aj on. Bol rozhodnutý, že najneskoršie na jeseň, v pomonzúnovom období, vystúpi na svoju prvú, himalájsku osemtisícovku. Vyhliadol si Čo-Oju v Nepále. Z nedávneho svetového summitu v Kodani sa vrátil so signálnym výtlačkom knihy "Európske životné prostredie," s podtitulom "Hodnotenie z Dobříša", z ktorého mal veľkú radosť. Dobříšske stretnutie ministrov životného prostredia zorganizoval sám ešte ako československý minister tohto rezortu. Založil tradíciu, ktorá sa ujala: roku 1993 sa ministri životného prostredia stretli v Luzerne, v tomto roku sa stretnú v Sofii. Jeho koncepciu globálnej ochrany životného prostredia podporil nedávno aj nemecký kancelár Helmut Kohl, ktorý ekologický aspekt označil za "hlavnú dimenziu Organizácie spojených národov". Organizácie, ktorú Josef Vavroušek navrhol kontinentálne zdecentralizovať. Myšlienky ním založenej Spoločnosti pre trvalo udržateľný rozvoj majú popri vplyvných neprajníkoch i čoraz viac zástancov. Víziu Vavrouškovej "novej cesty" ocenili aj donedávna presvedčení liberáli Fedor Gál a Ivan Hoffman. Hoffman v nekrológu za Vavrouškom napísal: "Josef Vavroušek bol... vari jediným politikom, od ktorého bolo možné v budúcich voľbách očakávať alternatívu k smeru, akým sa politicky a ekonomicky pustila táto krajina po novembri 1989. Vavroušek bol politikom budúcich generácií voličov, pre ktorých bude kapitalizmus rovnako bez perspektívy ako socializmus. Vedel, že odpoveďou na budúce problémy nebude spoločnosť postkomunistická, ale postkapitalistická. Základnou civilizačnou hodnotou nebude ekonomický rast, ale udržanie holého života, ktorému budú budúce generácie dramaticky prispôsobovať svoj životný štýl." Strana, ktorá chce ísť do budúcich volieb s Vavrouškovým programom trvalo
udržateľného života, sú Slobodní demokrati Jiřího Dienstbiera.
"Tragédia Josefa Vavrouška a jeho dcéry spôsobila, že solidarita so zahynuvšími pútnikmi hôr môže vyvolať oveľa citlivejšie prijímanie jeho posolstva. Preto verím, že taký dialóg s planétou Zem, aký s ňou viedol Pepo Vavroušek, budeme raz viesť všetci. Každý za seba a všetci spolu. Tak, ako si to želal Exuperyho Malý princ, obľúbený hrdina Pepa Vavrouška. Verím, že ho ešte za živa prijal do svojho mančaftu."
Maňo Huba
