Na začiatku bola zvedavosť. Daj si dávočku, hneď budeš fit. A ubezpečenie od priateľa, že to nie je návykové. Potom šupa do hlavy a šesť hodín slastný orgastický pocit. Psychologička psychiatrickej nemocnice v Pezinku pani Miloslava Jurášová opisuje, v akom hroznom stave sem pacienti prichádzajú. So strašnými bolesťami, sopľami tečúcimi z nosa, niektorí bez zubov, trasúce sa ľudské trosky. Dievčatá si potom vybalia drahé šminky, líčidlá, perfektné oblečenie, ale aby si oprali spodnú bielizeň, to ich musia napomínať. Dvadsaťosemročná Klára z bratislavskej Trnávky, ktorá brala heroín takmer dva roky, má ísť na Veľkú noc na priepustku domov. Po troch týždňoch po prvý raz opustí areál nemocnice. "Strašne sa bojím, je to také lákadlo, bože môj, a všetko závisí len od mojej vôle. Doktori radia, vyhýbajte sa zlej spoločnosti. Ale ako, kam sa pohnem, všade sú. Kam sa mám odsťahovať -ísť na Mars, bojím sa dealerov, bojím sa seba." Podľa psychológov, v rodinách pacientov, ktorí sa snažia zbaviť návyku na drogy, je vždy niečo patologického, aj keď to nie je na prvý pohľad zreteľné, aj keď si to nepripúšťajú. Psychicky vyrovnaný jedinec totiž drogu skúsi, ale spravidla jej neprepadne. Deti z harmonického prostredia, kde vládne láska, normálne vzťahy a tolerancia sú k návyku svojím spôsobom imúnne. Keď Klára hovorí o účinkoch heroínu, zasvietia jej oči."Je to super pocit, akoby sa do teba vliala všetka energia sveta, keď si pichneš, všetko dokážeš. (Väčšinou sa však motajú po vonku, spia doma alebo tancujú na diskotékach.) Áno, dala by som si, ale nemám dosť na jednu dávku." Vzápätí dá za pravdu pekne namaľovanej Marike, ktorá si na drogu zarábala prostitúciou, že trest smrti pre dealerov by bol málo. "Božemôj, ja by som to v živote nikomu nedala, bojujte proti tomu, píšte o tom, my sme boli také hlúpe, také nepripravené. Dealeri si vás všade nájdu. Ak si heroinista pichne, nie je nebezpečný, ale keď nemá na dávku, je schopný všetkého, aj zabiť...," dodáva Klára.

Autor: uj