eho januára by mal Otto Smik osemdesiat rokov.

Smik sa narodil v Boržome vo vtedajšom Sovietskom zväze. Jeho otca tam zajali počas prvej svetovej vojny. Prvých dvanásť rokov prežil Smik tam. Keď však na začiatku druhej svetovej vojny utiekol zo Slovenska, považoval ho za svoju vlasť.

Chcel byť vojakom, letcom, ktorý by bojoval za slobodu svojej krajiny. Je ešte dieťa, hovorili jeho starší druhovia, a preto nemal zatiaľ šancu. Najprv musel prejsť školou života. V armáde začal ako dôstojnícky sluha.

Britskému letectvu však chýbali piloti. Nacisti takmer denne bombardovali mestá na ostrove, útočili na anglické závody a vojenské zariadenia. To rozhodlo: Smik dostal možnosť.

V roku 1942 ho poslali do leteckej školy v Kanade. Vrátil sa o niekoľko týždňov s hodnotením najlepšieho žiaka, pilota s výborným prospechom. Netrvalo dlho a podporučík československej armády v exile Otto Smik, pridelený k britskej 122. stíhacej peruti, podnikol svoj prvý bojový let. V marci 1943 mu prvý raz priznali zostrel nemeckého messerschmidta.

Séria úspechov pokračovala: od 4. do 27. septembra 1943 sa podporučíkovi Smikovi podarilo zostreliť alebo poškodiť deväť nepriateľských lietadiel. Meno Smik sa začalo objavovať vo vojenských rozkazoch i v britskej tlači. Mal výnimočný talent, vynikal rýchlosťou aj presnou streľbou. Dnes je Smik vôbec najúspešnejším slovenským pilotom v službách britských kráľovských leteckých síl (RAF). Jeho úspechy boli odmenené: stal sa nositeľom britského Záslužného leteckého kríža (D.F.C.) i Československého vojnového kríža.

Od prvých hodín spojeneckej invázie 6. júna 1944 vo Francúzsku boli do bojov nasadení aj českí a slovenskí vojenskí piloti. Samozrejme, nechýbal ani Otto Smik. V polovici júla 1944 patril k najúspešnejším: zostrelil už dvanásť lietadiel.

A potom prišiel 4. september 1944. Tristodvanásta československá stíhacia peruť mala sprevádzať viac ako sto bombardérov pri lete nad Holandskom.

Už pri návrate na základňu objavil Otto Smik na letisku Gilzerijen niekoľko nepriateľských strojov. So svojím štvorčlenným rojom na ne zaútočil. Nízko letiace lietadlá sa dostali do prudkej paľby protilietadlového delostrelectva. Jeden z granátov zasiahol aj Smikovo lietadlo. Smikov stroj zmizol. Márne pátrali aj po bielom padáku klesajúcom k zemi. Smikovi sa však podarilo zvládnuť silne poškodený stroj a pristáť s ním neďaleko holandskej Bredy. Mal šťastie - narazil na skupinu holandských odbojárov a tí ho člnom prepravili do Veľkej Británie.

V 22 rokoch sa tak dostal na vrchol. Briti mu prepožičali hodnosť majora a vymenovali ho za veliteľa britskej 127. stíhacej perute. Pod jeho velením štartovali 28. novembra 1944 Spitfiry jeho perute zo základne severne od Bruselu k náletu na dôležitý železničný uzol vo Zwolle. Ako prvý nasadil na strmhlavý let pilot číslo RR 277 major Otto Smik. Rozštekali sa protiletecké guľomety a delá. Smikovo lietadlo padalo k zemi. Zapadlo za horizont mestských budov ako meteor. Nepriateľ zostrelil aj Smikovho zástupcu - Belgičana Henriho Taymansa. Po skončení náletu prišlo na miesto havárie niekoľko zwollských občanov. Našli však len trosky jedného lietadla a v ňom Taymansovu mŕtvolu. Po druhej obeti akoby sa zľahla zem. Iba rozrytá pôda v bažinatej priekope dávala tušiť, kde zmizol stroj Otta Smika.

V roku 1945 povýšil vtedajší minister národnej obrany Československej republiky generál Ludvík Svoboda Otta Smika na štábneho kapitána in memoriam. A v Holandsku, vo Zwolle nezabudli na neznámeho hrdinu, ktorý sa zrútil neďaleko ich mesta.

B. J. Zomedijk a niekoľko jeho priateľov pátralo ďalej - a v roku 1963 boli úspešní. Našli trosky lietadla i pozostatky pilota. Bol presvedčivo identifikovaný ako pilot RR 277 Otto Smik. V deväťdesiatych rokoch našiel štábny kapitán v zálohe Otto Smik miesto svojho posledného odpočinku v Bratislave - je pochovaný na Slavíne.

V utorok - Edouard Manet

Autor: RUDOLF STRÖBINGER pre SME