Poslanec NR SR Ivan Šimko zhodnotil televízne vystúpenie sudcu Najvyššieho súdu SR Jozefa Štefanka ako ohrozenie dôveryhodnosti a nestrannosti sudcovského stavu a vyzval ho odstúpiť z funkcie. Sudca Štefanko to označil za nehoráznu drzosť. "Bojujete za slobodu slova, a keď som ju využil ja v STV, tak ma žiadate, aby som abdikoval," odkázal sudca Štefanko poslancovi Šimkovi a cez neho aj tým, "ktorí sa nedokázali a nedokážu zmieriť so Slovenskom takým, akým je".
To by chcelo, ako vravia moderátori pesničkových súťaží, malú rekapituláciu.
Ak by si sudca Štefanko ctil fakty, svoju repliku poslancovi Šimkovi by musel začať takto: "V novembri 89 ste mne,
sudcovi Jozefovi Štefankovi, vybojovali slobodu slova..." Ale to by sme na sudcu Štefanka kládli privysoké nároky. Takže to vynechajme a sucho konštatujme, že od novembra 89 môže sudca Štefanko slobodne užívať slobodu slova napríklad na to, aby deklaroval naplnenie základného práva občanov na slobodu slova a zhromažďovania ako čosi, čo môže viesť k anarchii a masakre.
A konštatujme aj to, že má právo využiť svoje právo vtedy, keď sa mu to žiada. A do tretice konštatujme, že sa mu to nežiadalo v auguste 90 v Ružomberku, keď celonárodné oslavy Andreja Hlinku prešpikovali priaznivci SNS, SLS a HZOS prejavmi nekultúrnosti a extrémizmu. A nežiadalo sa mu to ani v novembri 90, keď v Bratislave na Námestí SNP boli protagonisti i účastníci zhromaždenia k 1. výročiu nežnej revolúcie vystavení fyzickému násiliu zo strany svojich oponentov. Sudcu Štefanka sme nevideli a nepočuli hovoriť o anarchii a masakre ani v marci 91, keď militantní nacionalisti inzultovali prezidenta ČSFR Václava Havla, ani v októbri 91, keď doňho hádzali vajíčka. Ani v marci 92, keď len vďaka zásahu polície nedošlo ku konfrontácii medzi mladými prívržencami hnutia Human a skinheadmi, ani v marci 94, keď sa na Primaciálnom námestí rozvášnení prívrženci Vladimíra Mečiara pokúsili lynčovať novinárov zo Slobodnej Európy a Slovenského rozhlasu.
Prečo nevyužil sudca Štefanko svoje právo na slobodu slova vo vymenovaných prípadoch? Ľudské práva a slobody ho oprávňujú nepovedať nám to. A mne dávajú právo vysloviť názor, že sudca Štefanko päť rokov po nastolení slobody slova využil toto svoje právo na to, aby verejne spochybnil jeho uplatňovanie inými. A ešte dodám, že takéto narábanie s právom vedie náš právny štát rovno do právneho pekla. Alebo...nie, tentoraz nie na Balkán, ako znie to každodenné klišé...
Pred pár dňami som čítal hádam päťdesiatu reportáž z ostrova, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou Talianska čiže Európskeho spoločenstva čiže euroatlantického civilizačného priestoru. Napriek tomu tam nie je (alebo je?) celkom jasné, ktorých päť písmen má väčšiu váhu: zákon alebo mafia. V roku 1987 počas monstreprocesu s mafiou v Palerme sudcovia prichádzali do súdneho paláca v obrnených transportéroch cez betónové plošiny.
Prečo to hovorí? Aby si verejnosť, ktorá si ctí právo, uvedomila, že Jozef Štefanko nie je Giovanni Falcone. Sudca Najvyššieho súdu, ktorý v odôvodnení rozsudku vyhlási, že ČSM a Hlinkova mládež boli veľmi dobré organizácie, a narába so slobodou slova tak, ako sme koncom marca videli a počuli, môže dnes na Slovensku spávať pokojne.
