V roku 2020 bude depresia v poradovníku chorôb, ktoré najviac ekonomicky zaťažujú spoločnosť, chorobou číslo dva – pred ňou budú len choroby srdca. V prvej tridsiatke chorôb figuruje aj alkoholizmus, mánio-depresívne stavy, schizofrénia a obsesívne čiže nutkavé stavy.

Svetoví ekonómovia, finančníci a odborníci na ľudskú dušu sa jednoznačne zhodujú, že psychické poruchy vyjdú človeka v tomto storočí veľmi draho.

Podľa prognózy Svetovej zdravotníckej organizácie a Svetovej banky sa stanú psychické poruchy krízou 21. storočia.

Podľa najnovších údajov WHO trpí v súčasnosti psychickými poruchami asi 400 miliónov ľudí. Podľa psychiatrov však vlády na celom svete nevyčleňujú na liečbu duševne chorých dostatok prostriedkov.

Na nedávnom Svetovom ekonomickom fóre odborníci z USA a Číny apelovali na finančníkov a zástupcov vlád, aby pridelili viac peňazí na výskum duševných chorôb.

Rok 2001 vyhlásila WHO za rok duševného zdravia.

Prečo ľudstvo na začiatku tretieho tisícročia sužujú úzkosti, fóbie, panický strach, depresie? O tom, ako aj o krehkej hranici medzi duševným zdravím a telesnými chorobami sme sa zhovárali s prof. MUDr. IVANOM ŽUCHOM, CSc., prednostom Psychiatrickej kliniky Fakultnej nemocnice v Bratislave.

Všetci sme občas trochu nenormálni. Odlíšiť, čo je normalita a čo už odchýlka, je podľa odborníkov veľmi ťažké. Aká je vlastne definícia duševného zdravia?

To je veľmi ťažké povedať, lebo všetky kritériá, ktoré sa úradne stanovili, sú veľmi idealistické a nevyhovujú realite. Ak sa za kritérium považuje stav subjektívnej pohody, už aj to je veľmi pochybné, lebo aj celkom normálny, zdravý človek nie je v istých situáciách v stave subjektívnej pohody. Ale ani nemôže, nemá byť. Pri strate niekoho blízkeho je aj celkom zdravý človek smutný, zúfalý. Bolo by príznakom poruchy, keby nebol. Podobne, ak sa za kritérium duševného zdravia považuje sociálne fungovanie, takmer u nikoho nie je normálne nepretržité bezporuchové sociálne fungovanie. Snažiť sa o definíciu duševného zdravia je vlastne beznádejné.

Podľa Freudovej psychoanalýzy nie je údajne normálny nikto. Náš život má byť podľa nej viac či menej bolestnou cestou k normalite – pokiaľ možno pod dohľadom psychoanalytika. Ten má byť normálny preto, že prešiel výcvikom u iného psychoanalytika. Naozaj je to tak?

Nuž, keby sme boli mimoriadne prísni, tak by sme mohli povedať, že každý človek v priebehu svojho života prejde nejakou psychickou poruchou, ktorá môže byť veľmi ľahká, takže si ju ani neuvedomí. Má napríklad ťažkosti, ktoré by sa mohli z prísne medicínskeho hľadiska hodnotiť ako úzkostná porucha. Vôbec si však nemusí uvedomiť, že je to porucha, vôbec to nemusí zhoršiť jeho život či kariéru. Keby sme boli strašne prísni, tak zdravý človek by ani neexistoval. Ak by sme kohokoľvek vyšetrili, nejakú chorobičku by sme našli.

A keby sme takí prísni neboli?

Zaplať pánboh, potom väčšina ľudí vyhovuje konvenčnému kritériu zdravia.

Je psychické zdravie populácie naozaj také ohrozené, že sa mu Svetová zdravotnícka organizácia rozhodla venovať celý rok?

Je to skutočne tak. Niektoré psychické poruchy sa stávajú veľmi vážnym sociálnym problémom. Napríklad starnutie populácie. Čím je populácia staršia, tým viac je dementných ľudí. Čím ich je viac, tým viac musí spoločnosť platiť za ich opateru. Obrovským problémom sú tiež doslova pandemické rozmery drogových závislostí a depresie.

Prečo je ľudstvo čoraz depresívnejšie? Súvisí to aj s tým, čo všetko dnes o svete vieme?

Ak vychádzame zo všeobecnej vízie sveta, z toho, čo všetko človek vie o ekologickom ohrození sveta, zamorení ovzdušia, oceánov, ozónovej diere, stále sa znižujúcom počte zdrojov, rozhodne ho to nenapĺňa veľkým optimizmom, pretože ako jednotlivec môže len ťažko do toho zasiahnuť. Druhá vec, ktorá môže byť veľmi závažným zdrojom depresií, je, že ľudstvo je preťažené informáciami – najmä negatívnymi. Keď sa v minulosti udialo nejaké nešťastie, týkalo sa to len úzkeho okruhu ľudí. Dnes, keď spadne lietadlo, vybuchne sopka, vie o tom hneď celý svet do detailov, a v priamom prenose. Ľudia sú pod neustálym informačným tlakom. Veľa z tých vecí sa dialo aj v minulosti, ale nás sa to nedotýkalo tak bytostne, lebo sme o tom nevedeli.

Sužovali depresie a úzkostné stavy ľudí aj v minulosti?

Poznáme také obdobia v histórii ľudstva, ktoré naznačujú, že depresívnych alebo úzkostných ľudí bolo veľmi veľa. V 13. storočí, keď boli v Európe veľké morové katastrofy a rôzne iné sociálne otrasy, možno hovoriť o epidémii depresie, ľudia masovo verili, že bude koniec sveta. Keby sa bol vtedy robil psychiatricko-epidemiologický prieskum, možno by sa naozaj bolo zistilo, že depresia a úzkostné poruchy sa vyskytovali masovo, takmer univerzálne. V dávnej minulosti však neexistovala psychiatrická epidemiológia, takže informácie máme len sprostredkovane, z dobových diel.

Teraz, na prahu tretieho tisícročia, varujú odborníci WHO pred epidémiou depresie. Duševné zdravie ľudí sa teda od stredoveku veľmi nezlepšilo?

Závisí to aj od uhla pohľadu. Niekedy je ťažko určiť, čo a do akej miery zaťažuje psychiku človeka. Sú ľudia, ktorí dokážu aj nové situácie, krízy, osobné tragédie neuchopiť ako katastrofu, ale ako výzvu, prípadne nový spôsob existencie. Rovnako treba vedieť dať priechod citom, ľudia sa snažia negatívne veci zatlačiť do úzadia, čo sa však vypomstí. Čo si neodplačú, nevyplavia, to zostáva ako rana, ktorej sa stačí dotknúť, a zostáva stále ako zdroj stálych osobnostných problémov a psychických ťažkostí.

Psychiatri dokážu rozpoznať duševne chorých od psychicky zdravých ľudí už viac ako dvesto rokov. Čo psychiatria ešte nevie vyriešiť, čo je pre ňu záhadou?

Jav, ktorý nevieme celkom dobre vysvetliť, je explózia výskytu porúch výživy. Veľké množstvo dievčat je ohrozené anorexiou a bulímiou. Vieme o tom veľmi veľa, ale presná teoretická syntéza tohto problému doteraz neexistuje.

Je v psychiatrii ešte veľa neznámeho?

Veľmi veľa.

Prečo?

Asi aj vďaka tomu, že je veľmi veľa známeho. Filozof Spencer povedal, že poznanie je ako guľa, čím je väčšia, tým väčším povrchom sa dotýka neznáma. Dnes je obrovská explózia vedomostí v oblasti biologickej psychiatrie, s rozvojom neurovied sa dnes poznajú také veci, o ktorých sme si pred 20–30 rokmi ani netrúfli snívať.

Napríklad?

Molekulárne biologické mechanizmy duševných chorôb. O molekulových mechanizmoch depresie sa dnes vie veľmi veľa, znalosti idú až do bunkového jadra. V súvislosti s množstvom poznatkov potom vzniká problém komplexnosti – čím viac vieme, tým viac narážame na to, čo ešte nevieme.

Vieme aspoň jednoznačne povedať, kto môže za naše psychické choroby a poruchy? Či sú to biochemické procesy v našom organizme, genetika alebo naši rodičia, učitelia, šéf?

Vzájomné pôsobenie biologických, sociálnych, genetických, filozofických, duchovných a iných činiteľov sa doteraz nepodarilo vyriešiť. Kedysi sa psychiatria snažila tieto činitele usporiadať. Verilo sa, že duševné choroby vznikajú preto, lebo človek niečo prežil – teda, že ich zapríčinili psychogénne faktory, druhá skupina reprezentovala telesne podmienené poruchy a tretia skupina endogénne, teda geneticky sprostredkované poruchy. Zdalo sa, že poruchy a ich príčiny možno takto pekne usporiadať. Dnes je už jasné, že presné odčlenenie nie je možné, tieto činitele sú tak posplietané, že zároveň existujú a pôsobia všetky tri. To je fenomén komplexnosti vo vede. Niekedy vzniká dokonca pocit, že ľudský rozum ani nikdy nepostačí na rozšifrovanie tejto komplexnosti.

A naozaj nepostačí?

Nikdy nemožno hovoriť nikdy.

Odborníci sa dlho domnievali, že po 200 rokoch vývoja psychológie a psychiatrie už nebude jednoduché objaviť nový druh poruchy osobnosti. Nedávno prišlo prekvapenie – porucha osobnosti charakterizovaná extrémnou túžbou po moci. Povedala psychiatrická veda stop napríklad už všetkým poruchám osobností?

To závisí aj od toho, ako sú odborníci všímaví a ako dokážu príslušný problém z hľadiska svojej odbornosti uchopiť. Ľudia, ktorí túžili po moci, tu boli vždy – Cézar, Alexander Veľký, Napoleon. Ale nikomu nenapadlo povedať, že to je porucha osobnosti. Dnes je tendencia vyrábať poruchy z takých vecí, ktoré sú roky známe. Napríklad odjakživa existovali ľudia, ktorí boli vášniví hráči, v kartách prehrali celý svoj majetok, ale nikomu nenapadlo, že sú to chorí ľudia. Pred 200 rokmi by sa povedalo, že je to darebák. Dnes je patologické hráčstvo diagnózou, ktorá má svoje miesto v zozname psychických porúch. Závisí to od kultúrneho rozvoja, ale aj od možností diagnostiky. V mozgu náruživého sa naozaj nachádzajú isté zmeny, ktoré ho odlišujú od mozgu iných ľudí.

V Amerike je módou chodiť k psychiatrovi. Dá sa vôbec na Slovensku tiež len tak medzi rečou prehodiť – bol som u svojho psychoanalytika?

Tak to určite nie. Po prvé, ľudia sa návštevou u psychiatra nechvália, a po druhé, pokiaľ viem, psychoanalytik na Slovensku ani nie je. V Čechách ich je niekoľko, na Slovensku neviem o nikom. Vyškolenie v psychoanalýze je celkom osobitý problém, ide o nesmierne drahý špecifický výcvik. A ani si neviem predstaviť, ako by si človek mohol dovoliť zaplatiť psychoanalytické školenie, to by musel byť milionárom. Rovnako by ním musel byť pacient, ktorý by si psychoanalytika platil. Psychoanalýza ako taká má však dodnes obrovský kultúrny význam, priniesla nové pohľady do filozofie, kultúry, estetiky. Pokiaľ ide o jej medicínsku aplikáciu, tá bola na vrchole pred 50 rokmi, v súčasnosti je však na celom svete opatrnosť voči psychoterapiám, ktoré sú psychoanalytické. Psychoanalýzu mnohí ani nepovažujú za vedeckú metódu. Mala isté výsledky v praxi, ale jej vedecký status je doteraz neoverený. Dnes je v popredí biologizácia psychiatrie. Neurochemik vie konkrétne povedať, čo môže nájsť v mozgu depresívneho pacienta – to je overiteľné.

Keby vám teraz niekto prostredníctvom hypnózy ponúkol cestu do minulého života, prijali by ste ju?

Ako dobrodružstvo? Prečo nie? Ale označiť to za vedecký postup? Tam práve treba počítať s potrebou overiteľnosti. Naozaj nie je správne odsúdiť a priori niečiu schopnosť doviesť ľudí do minulých životov ako hlúposť. Ale ak sa má takýto postup stať vedecky platným, tak ho treba overiť. Ak niekto vedeckými prostriedkami dokáže, že človek môže zostúpiť do svojich minulých životov, tak sa to stane súčasťou vedy. Ale to doteraz nikto nedokázal.

Existujú tvrdenia vedcov, že naše moderné hlavy skrývajú myseľ z doby kamennej. Ľudský druh strávil viac ako 99 percent svojej existencie na Zemi ako lovec a zberač. Dokážu funkčné systémy nášho mozgu s istotou riešiť iba problémy staršej doby kamennej, zatiaľ čo s problémami modernej civilizácie si už tak poradiť nevedia?

Áno, dodnes sa možno stretnúť s názormi, že máme mozog spred niekoľkých stotisíc rokov a že v moderných podmienkach náš mozog už neobstojí. Iste, základná anatomická stavba mozgu je približne rovnaká, ako bola vtedy. Mozog dnešného a vtedajšieho človeka na pitevnom stole by sme asi nevedeli odlíšiť. Treba však brať do úvahy, že mozog má obrovskú plasticitu, neurónové výbežky, ktoré sú v ňom, neprestajne rastú ako liany v džungli, prestavujú sa a preplietajú. Skúsenosť človeka, to nie je len to, že sa niečo nové naučí, ale aj to, že spleť v mozgu sa už inak prestavala. Z tohto hľadiska možno predpokladať, že mozog dnešného človeka je v jemnej štruktúre odlišný od mozgov v dobe kamennej.

O psychiatroch sa často hovorí, že sú trocha vyšinutí. Sú psychické choroby infekčné? Aj také názory odborníkov sa totiž občas vyskytujú.

Ťažko povedať, či infekčné. Ale je možné, že človek si môže takúto prácu istým spôsobom odskákať. Aktuálny je problém vyhorenia. Keď sa človek roky stretáva s tragickými a smutnými prípadmi, ktoré vyžadujú aj od psychiatra emočné nasadenie, tak po istom čase sa môže stať, že zľahostajnie, rezignuje, stáva sa prázdnejším. Toto je ale riziko každého pracovníka, ktorý sa dlhodobo stretáva s vážnymi ľudskými problémami, je to aj riziko učiteľov, sudcov, vyšetrovateľov a, samozrejme, aj ostatných lekárov.

Takže aj psychiatri môžu byť prípadom pre psychiatra. Ako sa bránite vy?

Myslím, že jediným prostriedkom, ako si zachovať duševné zdravie, je sebavýchova. Človek to musí robiť odvtedy, ako už dokáže aj seba samého vychovávať. Má to robiť obozretne a perspektívne. Je v rukách každého človeka, čo so sebou urobí. Na to však neexistuje všeobecný recept. Niekto sa sám programovo ničí k duševnej poruche. Ľudia by mali mať k sebe aj istú osobnú tvrdosť. Rôzne malé prevádzkové poruchy, ako sú ľahšie úzkosti, by mali zvládnuť na vlastnú päsť. Organizmus je nesmierne zložitý celok, zložený z miliárd funkčných prvkov. Je prirodzené, že niektoré môžu byť chybné. Každá zložitosť je poukazom na poruchovosť. A my ľudia poruchoví sme. Poruchovosť je súčasťou života. Poruchovosť je aj dôležitý činiteľ – kultúrny a civilizačný. Donútil človeka k prevencii poruchovosti.

EVA HRDINOVÁ