Karol Maliňák navrhol, aby sme sa porozprávali v jeho bývalej kancelárii, veľkej a prázdnej miestnosti, kde by človek rád na zemi uvítal kúsok nedbalo pohodeného papiera ako znak, že tu niekde existuje život. Jej priestor však iba ľahostajne odrážal atmosféru galérie, ktorá sa ocitla v období medzivládia a dokresľoval kolorit udalosti, ktorá sa tu odohrala v posledné februárové dni.
# Definitívne vás teda k 1. marcu odvolali a to bez oznámenia dôvodu...
- Tak je! Konkrétny dôvod mi nik nepovedal, vraj na akýsi pokyn z okresu.
# Ako ste prijali túto zvesť?
- Ako som ju mal prijať? O odvolaní som sa dozvedel v tom okamihu, keď ma odvolávali. Dnes mi je jasné, že som iba jeden z mnohých, ktorí opustili vedúce postavenie. Deje sa tak nielen preto, že sa tak deje, ale i preto, že súčasné nie príliš právne pomery dovoľujú nízkym ľudským vášňam realizovať sa takýmto spôsobom.
# Váš prípad je však trochu odlišný. Neboli ste straníkom ani ste sa politicky neexponovali...
- Neviem, možno práve to, že som nebol straníkom, bola chyba, naozaj neviem. Keď som pred piatimi rokmi nastupoval do funkcie, povedali sme si, že galéria bude nestranícka, nepolitická kultúrna inštitúcia, všemožne podporujúca umenie. A toho som sa držal. Za socializmu, keď sa na človeka niečo takéto rútilo, vždy mal možnosť dopredu zachytiť množstvo výstražných signálov. Ešte aj v 69. roku fungovali akési previerkové komisie. Teraz však nič! Je to absolútne kafkovská situácia.
# Zatrpkli ste?
- Nie, pretože nechávam za sebou kus práce, myslím, že aj dosť viditeľnej a vnímateľnej. Akosi mi to neprináleží hodnotiť. Fandím tejto galérii a budem jej i ďalej pomáhať. Veď bojovať za kulútru a kultúrnosť to nie je len povinnosť nejakého riaditeľa.
# Neboli ste málo proslovenský?
- To je módna, ale, žiaľ, falošná politická idea, ktorá v skutočnosti neplatí. Asi by mi nepomohlo, ani keby som každý deň chodil do práce v kroji. Doma aj v zahraničí sme urobili množstvo výstav najlepšieho slovenského umenia a prispeli sme k reprezentácii i k zviditeľneniu tejto krajiny. Nadviazali sme kontakty s prestížnymi galériami v Nórsku, Francúzsku, Nemecku, kde každoročne prezentujeme jednu z najlepších individualít slovenského výtvarného umenia, ktorá má spojenie s naším regiónom. Okrem toho tu boli výstavy, ktoré sme robili s Ministerstvom zahraničia SR vo Varšave, v Krakove, v Sofii, v Budapešti. Len vlani ich bolo sedem či osem. Teraz napríklad išla expozícia P. M. Bohúňa do Bialsko-Bialej, kde je tento umelec pochovaný. Na takúto oblastnú galériu v tridsaťtisícovom mestečku kdesi na severe Slovenska je to výkon.
# Osobne som oceňoval, že galéria ako jediná kultúrna inštitúcia v tomto meste otvorila Mikulášťanom výhľad do Európy...
- Áno, ukázali sme tunajším ľuďom umenie, ktoré beží v súčasnosti v zahraničí. Nebolo toho málo, Viktor Vasarely, výstava francúzskych umelcov z mesta Nimes, výstava nórskej skupiny Polars, tohto roku to bude výstava dvoch nórskych mladých umelcov a výtvarníkov z New Castle. Vďaka tomu, že v zahraničí existujú rôzne nadácie, ktoré za istých okolností dosť veľkoryso výstavy financujú, sme nezaťažovali ani štátny rozpočet, ani daňových poplatníkov.
# Viem, že ste z obrazárne urobili galériu, ktorá toho času reprezentuje vyššiu kultúru v miestnych pomeroch. Aký ďalší vývoj predpokladáte v tomto vzťahu?
- Keď som bol vo funkcii, dozvedel som sa o viacerých modeloch štátnej kultúrnej politiky, či systémového fungovania kultúry. Jedným z nich, ktoré nová vláda priniesla, je prísna centralizácia podľa regiónov. Predpokladá sa, že v oblasti bude vytvorené regionálne kultúrne centrum, ktorému budú podliehať všetky regionálne kultúrne zariadenia. V Mikuláši by to bola knižnica, galéria, múzeum a keby tu bolo divadlo, tak aj divadlo. Toto centrum by vykonávalo základný ekonomický servis, autodopravu atď. Avšak za cenu straty právnej subjektivity všetkých spomenutých inštitúcií, ktoré by tak nemohli vykonávať vlastnú, samostatnú činnosť. Kým by sa tento systém zhora zaviedol, vyplytvalo by sa množstvo finančných prostriedkov, a vôbec by nebol funkčný. Riaditeľ takéhoto centra by vôbec nemusel byť odborník, mohla by to byť politická funkcia, vhodná pre také ZRS.
# To je dosť monštruózna vízia; dejiny sa však opakujú. Práve mi napadlo, že aj ľudia sa takto opakujú.
- Je to tak. Mnohí z nich si ešte nezvykli niesť zodpovednosť za vlastný osud, za vlastné neúspechy. Radi sa klamú, vidia svoj život skreslenou optikou. To je podhubie pre závisť i nenávisť. Priveľa z nás má v krvi ešte rovnostárstvo i túžbu po nevýraznom priemere, tak dobre známom z minulosti, dnes však opäť v polohe imperatívu - o koľko z neho trčíš, o toľko bude skrátený, o koľko si odlišnejší, o toľko si menej "náš". Myslím, že niekde tu tkvie príčina, prečo sa tak pomaly hýbeme dopredu, prečo nie sme schopní prekročiť svoj tieň.
Hra o sivý bod pokračuje.
