BRATISLAVA – Rodičia sa so svojimi deťmi o intímnych veciach nerozprávajú. Ako k tejto téme pristúpiť, nevedia často ani učitelia. „Tvrdia, že vedia, čo hovoriť, ale nevedia ako. Mne sa zdá, že v mnohých prípadoch ani nevedia, čo povedať,“ tvrdí docentka Eva Poliaková z Pedagogickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, ktorá sa venuje postgraduálnej príprave učiteľov zo sexuálnej výchovy. „Záujem je obrovský, učitelia sa chcú v tomto probléme zorientovať. V minulosti sa príprava vysokoškolákov zameriavala hlavne na rodičovstvo a manželstvo. Až teraz sa posunula do oblasti intímnych vzťahov a reprodukčného správania.“ Ide prevažne o dvojsemestrálne povinne voliteľné predmety. „To nestačí. V Poľsku existuje celá katedra sexuálnej pedagogiky,“ dodáva.

Bloky

Najčastejšie otázky, na ktoré odpovedá špeciálny pedagóg Roland Wagner v prvej internetovej poradni na Slovensku (www.pronatal.sk), sú, ako zistím, že som tehotná, či akým spôsobom sa dá alebo nedá otehotnieť. „Niekedy sa nám zdá, akoby sa v školách nevyučovala ani biológia. Potvrdzuje sa, že ani dnešná generácia rodičov sa s deťmi o sexualite nerozpráva. Nechcem však nikoho zosmiešňovať, možno si ženy chcú len overiť svoje poznatky,“ hovorí Wagner.

„Keď sa vás trinásťročné dievča opýta, ako často má mať menštruáciu, je to jasná ukážka blokov v komunikácii,“ hovorí Monika Zábavníková, riaditeľka občianského združenia Eset.

Nehodnotiť, informovať

OSN v deklarácii o odstránení diskriminácie žien, ktorú sme prijali aj my, hovorí, že treba vo výchove odstraňovať predsudky založené na podriadenosti žien. „Cieľom sexuálnej výchovy je prevencia šírenia pohlavných chorôb, neplánovaného tehotenstva, interrupcií, predčasného vstupu do sexuálneho života a sexuálneho násilia. Deti potrebujú vedieť, že nemusia robiť to, čo im nie je príjemné, musia poznať svoje práva. Ich základným právom je dostať informácie, najmä tie, čo slúžia na ochranu ich zdravia, či dokonca života,“ hovorí Zábavníková. Spolu s E. Poliakovou, ďalšími pedagógmi, zástupcami mimovládnych organizácií, cirkví a ministerstiev sa podieľala na príprave štátnej koncepcie výchovy k manželstvu a rodičovstvu.

Na príprave sa zúčastnil aj Ján Hudec, riaditeľ sekcie stredných škôl ministerstva školstva: „Úlohou učiteľa je informovať, nie hodnotiť. Povieme deťom, že existuje antikoncepcia, ale nehovoríme, či je dobrá alebo zlá, rozhodnúť sa musia samy. Povieme im, že existuje umelé prerušenie tehotenstva, ale učiteľ naň nepovie svoj názor, aby napríklad nešiel proti rodičom.“

Učebnice nestačia

Sexuálna výchova nie je samostatným predmetom. Vyučuje sa v rámci biológie, občianskej náuky či etiky. Knihy, ktoré sa touto témou zaoberajú, môže učiteľ použiť dobrovoľne. Eset dokončuje ich monitoring. „Na Slovensku podľa našich vedomostí neexistuje učebnica, ktorá by bola rodovo citlivá, ktorá by vychovávala deti k tolerancii k životným štýlom. Napríklad učebnica Heleny Rozinajovej Základy rodinnej a sexuálnej výchovy vôbec nezohľadňuje potrebu citlivej výchovy. Jednou z príčin rozvodovosti je podľa nej vysoká zamestnanosť žien. Matka sa podľa nej stará o dieťa v útlom veku, pričom v šiestom roku nastupuje otec, ktorý otvára dieťaťu dvere do života. Ďalšia autorka, Jitka Prevendárová, v Základoch rodinnej a sexuálnej výchovy aspoň zdôrazňuje, že o dieťa sa od narodenia starajú obaja rodičia spolu. Rozinajová hovorí o homosexualite v kapitole o pohlavných úchylkách a mravných poruchách správania a spája ju s pedofíliou. Prevendárová je tolerantnejšia a upozorňuje, že homosexualita nie je nebezpečná,“ vymenúva Monika Zábavníková.

Dôležitejší ako učebnice je však prístup pedagóga. „Mnoho mladých ľudí nám hovorí, že učivo týkajúce sa sexuality sa neskúša, nediskutuje sa o ňom. Učitelia ho nevysvetlia, ale nechajú ho deťom naštudovať doma,“ hovorí Roland Wagner.

ANDREA HAJDÚCHOVÁ