Úvodník v Slovenskej republike z toho istého dňa, na sklonku ktorého sa slovenský a maďarský premiér napokon dohodli, neznel najprívetivejšie: "Tí, čo si myslia, že pred každým posolstvom spoza oceánu máme stáť v pozore, si zrejme neuvedomujú, že žijeme vo zvrchovanom štáte. Nemáme sa teda prečo krčiť."
Večer však bol tentoraz múdrejší od rána, a tak sa do sveta rozletela prvá správa svetových agentúr o tom, čo sa napokon koncom týždňa v Budapešti a Bratislave odohralo. Bola veľmi stručná: Slovensko a Maďarsko sa dohodli na podpísaní medzištátnej zmluvy, Rumunsko a Maďarsko sa nedohodli.
Tí, čo sa nedohodli, to prirodzene ospravedlňujú a vysvetľujú. "Na výsledok rumunsko-maďarských rokovaní sa možno pozerať ako na poloúspech či poloneúspech. Ja sa na to pozerám ako na poloúspech," vyslovil sa rumunský minister zahraničných vecí, podľa ktorého rumunská strana nepovažovala termín 21. marca za konečný, ale za "stimulujúci." Tí, čo sa dohodli, budú z toho prirodzene profitovať. Azda najdôležitejším prínosom pre Slovensko je, že sa zmluvou hlási k priestoru bezpečnosti, stability a mieru v Európe. Nezanedbateľným ziskom je profilácia slovenskej politiky ako línie kompromisu a dohody, a nie politiky konfrontácie, akou sa javila od pamätnej "bartolomejskej noci" v parlamente. Ďalším pozitívom, aj keď o ňom súčasná vládna koalícia doma veľmi nehovorí, je kontinuita domácej, zahraničnej politiky, nadväznosť jednotlivých krokov Dienstbiera, Čarnogurského, Moravčíka i prezidenta Kováča. Napokon dlhodobým ziskom je potvrdenie Slovenska v kontexte stredoeurópskej politiky, ako partnera Maďarska a Česka, s ktorými žilo tisíc rokov (v Uhorsku) či tri štvrtiny storočia (v Československu) v jednom štáte. Partnera dnes už samostatného a rovnoprávneho.
Nie je tiež bezvýznamné, že pri dosiahnutí dohody neasistovalo Rusko, ale Európska únia a prezident Clinton. Imperiálna línia v súčasnej ruskej zahraničnej politike by medzi krajinami visegrádskej štvorky radšej videla spory a konflikty, v ktorých by Rusko mohlo eventuálne robiť arbitra. Existujú aj takí ruskí politici, ktorí by radi súčasne dodávali zbrane i prísľuby "bezpečnostných záruk" pre jednu i druhú stranu.
Slovensko-maďarská dohoda odštartovala proces, ktorého hladký priebeh však nie je zaručený. Slovenská spoločnosť ako celok nie je veľmi na historické zmierenie pripravená, o čo sa výdatne pričinili predovšetkým vládne HZDS a SNS. Pritom na Slovensku nejde len o vyrovnanie s Maďarskom, ale aj, ak nie predovšetkým, o zmierenie s vlastnou maďarskou národnostnou menšinou. Zmeniť tieto postoje nebude jednoduché: kto nahradí obraz nepriateľa v nacionalistických médiách? A napokon, ako bude obsah a dosah zmluvy vnímať samotná maďarská menšina?
Najvážnejšie obavy sa však týkajú bianco šeku, aký by mal premiér Mečiar údajne získať tým, že sa preukázal ako politik dohody. Podľa tejto interpretácie z "bratislavského zázraku" nazbiera v zahraničí toľko bodov, že si uvoľní ruky pre excesy doma, počnúc od vyhodenia DU z parlamentu cez likvidáciu prezidenta až po pacifikáciu Ústavného súdu.
Úvahy tohto druhu však rátajú iba s jednou líniou západnej zahraničnej politiky, s prevahou tzv. realistického prúdu, ktorého predstavitelia dokázali prižmúriť oči nad porušovaním ľudských práv a demokracie v mene svojich ekonomických, strategických či iných národných záujmov. Takýto prístup však dnes nesporne nemá ani v Európskej únii, ani v USA prevahu.
Podobne ako Západ zreteľne podporoval slovenské a maďarské úsilie o zmier, s rovnakou razanciou by dal najavo svoje postoje k takto pochopenej cene za slovensko-maďarskú dohodu. Dohoda Slovenska s Maďarskom nie je "tichou dohodou" dosiahnutou v kuloároch; je verejnou súčasťou novej európskej architektúry. Je to architektúra, ktorá ponecháva veľa priestoru pre rôznosť, pestrosť a pluralitu. Nemôžu však v nej nájsť trvalé miesto tí, ktorí sa síce dohodnú so susedom, no doma majú trvalú "tichú domácnosť", zaručenú despotickou formou vlády.
