V tom slogane je pravda, no nie celá. Pri pohľade na fotografiu sa vyblednutá spomienka obnovuje: vystúpi obrys postavy, do tváre sa vráti farba, vynoria sa detaily, rozmazané pozadie sa zaostrí. Tým sa to nekončí - oživená spomienka si privolá ďalšiu, tá zas inú. Vynorí sa osobný príbeh, zaradí sa do priestoru a času, do reťazca súvisiacich udalostí a ani nevieme ako a ocitli sme sa na území dejín. To môže byť aj nebezpečné.
Áno, fotografia zostane. Tá, na ktorú sa práve pozerám, zostane na stránkach dennej tlače z 9. marca 1995. Novinár-fotograf na nej zvečnil (aké priliehavé slovo!) poslanca Národnej rady Slovenskej republiky, predsedu jedného z jej výborov, člena poslaneckého klubu víťazného hnutia. V priestore a čase, v ktorom clona na zlomok sekundy prepustila do kamery svetlo, a to zasiahlo chemicky citlivú vrtstvu filmu, obaja muži vykonávali svoje povolanie. Poslanec doširoka otvoril ústa. Fotograf stlačil spúšť.
Človek na fotografii nereční, nediskutuje, nepresviedča, neoponuje, ba ani nekričí. Človek na fotografii zíva. Zíva zhlboka, mocne, od pľúc. Zíva bezohľadne, surovo, spupne, ľahostajný voči svojmu okoliu, ignorujúci miesto, kde sa nachádza, i udalosť, na ktorej sa zúčastňuje. Zíva tak, ako si zvykol - tam, kde ho učili, ho nenaučili, že slušný človek si pri zívaní zakrýva ústa dlaňou.
Na iných fotografiách z toho istého miesta sa iní ľudia správajú rovnako. Jeden si vŕta v nose, druhý spí, tretí sa rozvaľuje v kresle ako doma po nedeľnom rezni.
Doma! To je to pravé slovo! Tí ľudia sa tam správajú ako doma. Čo sa dá vysvetliť len tým, že sa tam cítia ako doma. Sú hlboko presvedčení, že je to ich súkromný parlament. Ich vlastníctvo. Ak fotograf namieri svoj prístroj medzi poslancov, dopúšťa sa neoprávneného zásahu do ich súkromia. A škodí Slovensku!
Basta! - povedali si majitelia parlamentu a 10. marca vylepili vo svojej budove ceduľu, nápadne pripomínajúcu výstrahu, ktorú v suteréne nášho domu vyvesujú deratizátori, keď položia jed proti potkanom. A pre istotu, aby tomu porozumeli aj negramotní (novinári?), nakreslili pod text "Zákaz fotografovania z balkóna" ešte preškrtnutý fotoaparát. To je ono, páni poslanci a pani poslankyne! Od tejto chvíle už nie "To je on!" a "To je ona!" Od tejto chvíle už len úradný a koalične spoľahlivý fotograf, ktorý vie, čo je ono, a ak to ešte nevie, ten zívajúci poslanec mu rád vysvetlí, čo je to fotografický socialistický realizmus. Odteraz už len niekoľko minút oficiálneho fototermínu v rokovacej sále a potom - parlament gombička! Pokojne odpočívajte, spite, jedzte, pite, žujte žuvačku, robte si mejkap, už ste slobodní, už vám nič nehrozí od dotieravých fotografov - ak niekomu niečo hrozí, tak fotografom, ktorí by si trúfli nerešpektovať vašu deratizačnú vyhlášku. Ozaj, čo im hrozí? V Sarajeve a Groznom guľka do hlavy. A v slovenskom parlamente?
Inak je ten parlamentný zákaz fotografovania celkom v poriadku, lebo verne odráža stav ducha tých, čo ho iniciovali, i tých, čo ho vydali. Chcú byť krajší, a jediný spôsob, akým sú schopní to dosiahnuť, je rozbiť zrkadlo. Dobre oni vedia, že tá časť fotoaparátu, ktorá ich pristihne pri čine, sa volá objektív.
Myslím si, že ľuďom, čo na rozdiel od niektorých poslancov rozmýšľajú hlavou, parlamentné momentky až tak chýbať nebudú.
Je mi len trochu ľúto, že občania prídu o pravdivý obraz väčšiny svojich volených zástupcov. Oni a ony sa totiž vo svojom parlamente správajú prirodzene. Sú prirodzene zlí, prirodzene nevychovaní, prirodzene intrigánski, prirodzene hulvátski, prirodzene primitívni. Prečo sa potom tak vehementne bránia tomu, aby ich národ spoznal takých, akými naozaj sú? Lebo keď sa uchádzali o jeho priazeň a o svoje dnešné posty, tak dlho, tak vytrvalo a tak nástojčivo presviedčali národ, že takí nie sú, že sú úplne, ale úplne iní - dobrí, slušní, úprimní, priateľskí, inteligentní - až tomu sami nadšene uverili. A vari nemali, keď tomu uverila polovica národa?
"Ale veď kráľ nemá nič na sebe!" vykríklo pred sto päťdesiatimi rokmi jedno malé dieťa, ktorého otcom bol istý pán Hans Christian Andersen. "Veď nemá nič na sebe!" volal nakoniec všetok ľud. A cisárovi behala husia koža po celom tele, lebo si uvedomoval, že majú pravdu...
Cisár, ktorého zvečnil pán Anderson, bol v podstate slušný človek. Od tých čias vieme, že skôr či neskôr sa vždy nájde dieťa, ktoré vykríkne, že vládca je nahý. Problém vzniká, ak sa cisár volá Herodes.
