Pri písaní prózy som vždy obdivoval ono rúhačské pripodobenie sa Stvoriteľovi, bláhal som si v bezuzdnom šantení v prázdnom kozme, alebo na nepopísanom papieri: obdivoval som stváranie stvoriteľských kúskov i ľudských príbehov. Ich vrstvenie a ukladanie - vymyslených, odpočutých, vyčítaných, no i vlastnokožne prežitých, nuž toto šantenie v prázdne ma zakaždým fascinovalo, lebo nie je jedno, čím vyplní Stvoriteľ svoje prázdno.

Nie je jedno, čo Stvoriteľ stvorí ako prvé, ani ako druhé.

Neraz som si i ja zapísal myšlienku-myšlienôčku a potom som sa stvoriteľsky tešil, ba i pýšil, omieľal ju, váľal v hlave, ba neskromne utrúsil nad pohárom vína, asi takto: Pozrite sa na to moje dieťa ako ľúbezne na husličky hrá!

A myšlienôčky s husličkami sa rodili ako huby po daždi a niekedy zahrali takú krásnu, že som zhíkol - veď mnoukritický ja, nehodný, som im veľa do vienka nenaštrngal... Ale ony vedeli zahrať i totu svoju i totu moju.

Rozbujnená zábava Stvoriteľa môže prekročiť aj isté medze vážnosti a myšlienôčka môže prikvitnúť ako strapatá Haňa-Strapaňa, nuž ale či býva náš svet česaný a umývaný deň čo deň?

Radovanie z myšlienôčok, najmä ak sú vlastné, býva radostné. Ale pritrafí sa i Majstrovi, že otcovstvo myšlienôčok prináleží inému, ba stane sa, že mŕtvemu mudrcovi. Ale vari Tvorca neumláti zato svoje dieťa slákom!?

Neumláti. Poteší sa anjelskej hudbe a pridá k husliam aj svoj hlas. Veď aj cudzie myšlienôčky treba chrániť, ak zato stoja, a nechať ich poletovať v našom stvoriteľskom svete, nieže?

Rozihrané stvoriteľstvo sa druhého dňa končí a priateľské papierové prázdno sa deň po dni mení na útrpné a bolestivé, zmení sa na stavenisko, kde je treba vybudovať mesto, také, aby sa v ňom každý dobre cítil.

Poslušné i menej - dietky - sa zrazu rozlietajú, tratia i kryjú, vyškierajú, vyplazujú jazyk, ukazujú dlhý nos. Vlastnoumné myšlienky sa odrazu vzpierajú a piatkami ryjú do zeme, a niekedy na Stvoriteľa priam aj - pľujú!

Biely papier-kozmos sa zapĺňa pomaličky-pomaly, a utešené myšlienky sa hašteria a štuchajú, podpichujú, kváču, kým Stvoriteľ-autor im nenájde také miesto, aby v svornosti a znášanlivosti plynuli jedna popri druhej, a vyhrávali svoje fidli-fidli pre potešenie širokého obecenstva. A hľa, ako sa Tvorca uprostred svojho kozmu trápi, hľa, ako jeho plavovlasé krásavice vytvorili celkom nový svet v tom svete väčšom. Pozoruje svoje dielo stvoriteľa neba i zeme i Adama-Evy a po útrapách zo stvárnenia ich celkom Božsky odoženie z raja.

Tvorca nie je zodpovedný za svoje myšlienky, ale za svoj postoj k nim, nieže?

Človečí Boh - spisovateľ - akokoľvek sa to môže zdať čudné, pri všetkom, čo nad čistým papierom zo svojej stvoriteľskej sily môže učiniť, predsa len jednu vec musí. Musí byť naplnený stvoriteľskou láskou.

A ešte byť prajný, žičlivý, dobromyseľný i veľkorysý, veľkodušný i veľkoduchý - prosto, slobodný. Ako človek slobodný neprepadne podenkovej kráse, ani mýtickému vábeniu prvodňových myšlienôčok, lebo dni stvorenia plynú ďalej a až siedmy deň preukáže krásu toho prvého. Keď je spisovateľ slobodný, nemá strach zo siedmeho dňa svojho stvoriteľstva, nemusí retušovať svoju tvorbu ani svoj život, ani priťahovať za vlasy svoje dávne krásavice. Lebo keď je slobodný, veľmi rýchlo pochopí, že vlastné myšlienôčky vedia nielen láskať, ale aj nebezpečne sa zvíjať, ba aj škrtiť, dokonca aj samotného Tvorcu. Nech by boli myšlienôčkami o láske, o rase, o triede či o národe. Aj o Bohu.

Keď je spisovateľ slobodný, chápe, že jeho sloboda je ozajstnou slobodou len dovtedy, ak oslobodzuje aj iných. Keď však Tvorcova sloboda iných zotročuje, potom nejde o slobodu, ale o diktát, tváriaci sa možno trocha božsky.

Každý diktát sa tvári, že má Božský pôvod.

Alebo aspoň čistokrvný: Rasovo. Triedne. Národne. Nábožensky. Nieže?

Keď je tvorca slobodný, vie, že tvorcovanie nie je všemohúcnosť, ale zodpovednosť. Platí to celkom aj o politike, ba aj o celkom malej političke, napríklad slovenskej.

Keď je Tvorca slobodný, vie, že stvoriť osudy i svety je preťažkou profesiou a povolanie "stvoriteľ" je najobdivuhodnejšie zo všetkých povolaní.

Lenže naši súčasní slovenskí, t. č. národní stváratelia, tvorcovia nátlakovej politiky, obklopení dvornými pevcami, sa správajú, akoby boli na svete prvý a posledný raz. Ako keby pred nimi neexistovala história a po nich budúcnosť, kde nezmazateľne zanechávajú stopy každým svojím činom. Slovenskí stvoritelia hnedých i červených svetov nás pokladajú za nekonečných zelenáčov. Pretože zásadovú nepríslušnosť k šíriacemu sa politickému moru pokladajú za slabosť, hoci ide o silu, o odvahu vzdorovať.

Môže nás prekvapiť tuposť dnešnej moci? Nemôže, veď každá moc sa skôr či neskôr, pričinením príčinlivých, premenila na tupú. Proti tupej moci sa možno iba brániť - híkať nad jej stváraním je nezmyselné, lebo moc je odjakživa imúnna voči užasnutému obecenstvu.

Pevcovia dnešnej moci sa cítia nepochybne slobodne, ale nápad a myšlienôčka tvorcu Feketeho o tom, ako naložiť s menovitými tlačovinami, ako zdaniť slobodné slovo, aby bolo ešte "slobodnejšie" podľa jeho predstáv, nie je žiadnym významným stvoriteľským činom. Feketeho slobodný a dobrovoľný čin nemá za účel oslobodzovať široké publikum, a ak, tak od slobody. Ergo, ani Feketeho sloboda nie je slobodou, ale sluhovstvom a možno raz príde čas, keď tú istú otázku položí aj sám - kohože to oslobodzoval a za akú cenu?

Ach, nemiestne myšlienôčky. Veď bdiaci bdejú nad čistotou slovenského sveta. So stvoriteľskou paličkou v jednej ruke. Perom Tvorcu-spisovateľa v druhej ruke. So straníckou legitimáciou v tretej ruke. S odvolávacím dekrétom pre "janičiara" v štvrtej ruke. S menovacím dekrétom pre rodu(verne)verných v piatej ruke. Začalo sa veľké ťaženie mnohorukých proti bezrukým... ako toľkokrát predtým, nieže?

Isto bude niečo slastné na "slobode pre vyvolených", ktorá slobodienku tým tam dole drobí len pomedzi prsty, ako mrvu uzimeným vtáčkom. Isto bude táto droga dobre zamiešaná, keď sa kvôli nej už zopár Stvoriteľov-prozaikov zrieklo svojej slobody a prijalo neomylnú päťrukosť - a obojok.

A čože to stvorili naši mocnári ako prvé a čo stvárajú ako druhé, tretie, ďalšie?

- Brekeke, - čľapoce slovenský vodník. - A ty ešte nie si medzi nami?

Z teplého bahna stúpa para, otravuje, dusí, zadúša. Tu a tam sa doň vrhne ďalší dobrovoľník. Čľapne po mazľavine a ozve sa radostné: Brekeke.

A zo šachoria ktosi do nás hádže kusy hnijúceho bahna.

Autor: PETER JUŠČÁK