Osamelý Sancho Panza blúdi po Moskve, túla sa po všetkých mestách sveta. Hľadá si nového pána.

S nikým už tak nebude.

Rocinanta sa vzpína ako kôň v Kennedyho pohrebnom sprievode.

(A nikto nevie, kde je Dulcinea z Tobozu.)

Zaplakali, pobozkali prestrelenú hlavu a chytili sa za srdce - svoje, zdravé, bijúce.

"S olovom v hrudi a s túžbou po pomste" - napísal predvídavý básnik.

Možno na kratučkú chvíľu, možno na okmih, aký história planéty ledva zachytí, sa v komsi pohlo svedomie, ktosi sa spýtal - kam to spejeme? Možno v komsi zaskučal strach.

Politici, skurvysynovia, vytisli z oka povinnú slzu, povedali čosi o zodpovednosti a o tom, že už treba inak, nie tak ako...

A svet kráča ďalej, po vychodenom chodníčku, a dopravu v ňom (nad ním aj pod ním) dirigujú tí, čo ju dirigovali aj doteraz: pobehlice, falošní hráči, gangstri, veksláci, vrahovia, zradcovia, priekupníci drog, mafiáni, camorristi, cosy nostry, hnutia, strany, falošní vodcovia, demagógovia, prevracači kabátov, fízli, agenti, fašisti, komunisti.

Vedú svet tam, kam ho viedli od stvorenia sveta, ktorý sa Bohu už dávno vymkol z rúk.

A potom - nejaký donkichot.

Smiešny kôň, tučný sluha, na hlave holičská miska - a v diaľke chiméra: Dulcinea z Tobozu.

Dulcinea je krása a láska a nádej a sloboda a spravodlivosť. Dulcinea je čosi také úžasné, že si ju musel vymyslieť.

Kvôli Dulcinei stojí za to umrieť.

Na schodoch v činžiaku.

Dvoma guľkami - akoby symbolicky.

Prestrelený rozum aj cit, srdce aj hlava.

--------

A zasa hučia veterné mlyny.

V pyramídach a mlynských dolinách, všade.

Kto zasa vysadne do sedla tohto krívajúceho koňa pravdy?

Kto bude ďalší, samovrahovia bez bázne a hany?

Autor: Ján Kamenistý