a položí mi otázku: "Čo mám dnes variť?" Hoci viem, že je to len otázka rečnícka, upriem na ňu ten najprosebnejší pohľad, akým mám v zásobe. Okamžite pochopí, o čo ide, a povie: "Už zasa? Veď boli včera!"
Zamlčaným podmetom sú bryndzové halušky. Sú mojím najobľúbenejším jedom, čo žiadam už teraz zaprotokolovať, aj keď mi je jasné, že to v procese s janičiarmi, judášmi a nepriateľmi mladého zvrchovaného Slovenska nebude nijaká poľahčujúca okolnosť. Nanajvýš tak na ministerstve kultúry zriadia popri odbore pre štátny jazyk a písomníctvo a odbore poradenských a koncepčných činností odbor pre skúmanie úprimnosti vzťahu svetoobčanov k slovenskému národnému jedlu. Veď je ešte dosť nezaopatrených Ferkov a Števkov ...
Áno, ľúbim bryndzové halušky a ľúbim svoju ženu, okrem iného aj preto, že ich robí najlepšie na Slovensku. Chváli ich aj môj priateľ Peter Breiner, TORONTO, 414 Melrose Avenue, Canada, ktorého som nepočul pochváliť nikdy nič okrem seba.
Ak sú piškóty Opavia okrúhle a priateľské, naše bryndzové halušky sú hrboľaté a roduverné, z darov zeme. Keď bryndza, tak z Liptova, keď slaninka tak z Oravy, keď zemiaky tak z Hainburgu... /My sme ich nevolili/. A k tomu spišský zákvas. Mňam!
Moja žena vraví, že keby sa roduvernosť merala láskou k bryndzovým haluškám, bol by som už dávno čestným predsedom SNS. A prečo nie? Veď v tejto veci si rozumieme: cudzie nechceme /iba tú švábku z Hainburgu/ a svoje nemáme...
Občas sa v tej najslovenskejšej tlači dočítam, že som hnusný zapredanec, ktorý za misu šošovice... No tak to teda pŕŕ! Za misu šošovice nikdy! Za vahan bryndziakov... hm... čo ja viem...
Váham, ale viem, že by som nemal. Ak sa zapredať, tak hneď! Zajtra môže byť neskoro! Veď už sa usilovne pracuje na tom, aby naším národným jedlom bol boršč. Bude? To je vlastne jedno, lebo keď bude, aj tak nebude.
