ú ideu, opovrhujúca láskou k vlasti, k národným tradíciam a hlásajúca "svetoobčianstvo"; ideová zbraň súčasného imperializmu na dosiahnutie svetovlády a podmanenie menej vyvinutých alebo nevyvinutých národov (Slovník cudzích slov, 2. revidované vydanie, SPN, Bratislava, 1983).
Je zaujímavé sledovať oživenie a frekvenciu výskytu tohoto výrazu v rétorike určitej skupiny našich národne prebudených či kultúrnych činovníkov. Je to neuveriteľné, ale opäť na mítingoch a éterom lietajú slová kozmopolita, kozmpolitizmus, kozmopolitná kultúra so stotožnením sa s vyššie uvedenou definíciou a s tým súvisiacim dostatočne vágnym obsahom, aby sa mohli používať na nálepkovanie, dehonestovanie a orwellovské táranie, nahrádzuaúce nedostatok myšlienkovej potencie. Nechcem sa dotýkať otázky, za aký národ nás v zmysle tejto definície jeho novopečení ochrancovia považujú, omnoho zaujímavejší je pohľad na spoločenské súvislosti používania týchto výrazov v politickej praxi niekoľkých posledných desaťročí. Veľmi hanlivý obsah významu uvedených slov používala göbbelsovská propaganda, kde označenie kozmopolita znamenalo často rozsudok smrti. Nie je zbytočné si to pripomenúť v súvislosti s nedávnou spomienkou na hrôzy vyhladzovacích koncentračných táborov, ktoré boli konečným výsledkom uvedenej propagandy, realizáciou konečného riešenia. Naozajstné umenie v ich používaní dosiahla komunistická moc v období neobmedzenej vlády koncom 40. a v 50. rokoch. Prakticky nekonečná kapacita hrôzostrašných gulagov jej umožňovala bez zbytočného rozptyľovania sa sústrediť na jemné nuansy ich využívania v politickom boji. Vybraná obeť bola v prepracovanej logike vyšetrovateľov a sudcov obyčajne charakterizovaná dvoma navzájom sa vylučujúcimi vlastnosťami a keď sa začala vo viere v elementárnu spravodlivosť logicky brániť, (to že sa obeť bude brániť, bolo zakalkulované do scénara), vyvracaním jedného obvinenia sa akoby sama usvedčovala z druhého, protichodného. Takto sa zrodili známi "leniví sabotéri, platení zahraničnými diverznými centrami, cudzopasiaci na mozoľoch pracujúceho ľudu a záškodníci, skrývajúci sa za prácu", či, aby sme sa vrátili k téme, "buržoázni nacionalisti a kozmopolitici". Je fakt, že proti uvedeným fajnšmekrom sa môžu dnešní bojovníci na poli národnej propagandy zdať trochu infantilní amatéri, ale čo keď je to len preto, že sú ešte zatiaľ príliš rozptyľovaní?
Autor: Ľubomír Oláh, publicista, Bratislava
