Strach je jeden z faktorov, ktoré najviac ohrozujú život. Nie je to prehnané tvrdenie. Strach vyvoláva psychogénne ochorenia, ako sú napríklad cievne príhody, infarkty, zníženie funkčnosti imunitného systému organizmu, ale aj ekzémy, vredy a pod. Strach produkuje napätie v psychike. Strach vplýva na človeka zle, odoberá mu chuť do práce. Okrem toho deformuje človeka aj morálne. Vyvoláva nedôveru, a to nielen k druhým ľuďom, ale aj k sebe. Okráda človeka o istoty. Uberá mu optimizmus a tým sily do budúcnosti... Strach a úzkosť majú morálne dôsledky, napríklad zo strachu sme schopní zradiť blízkych, zo strachu robíme nepravdivé vyhlásenia, klameme, utekáme pred zodpovednosťou a necháme sa zastupovať niekým iným. Zo strachu a úzkosti sa neukazujeme, zaliezame do súkromia, ukrývame sa pred verejnosťou a pokiaľ sa musíme ukázať, sme konformní, lebo vieme, že to vyvoláva najistejšiu reakciu okolia. Pre toto všetko býva "vyrábanie" strachu aj silnou politickou zbraňou. Používajú sa hrozby a vyhrážky. Bojíme sa povedať, že obchodník predražuje tovar, bojíme sa opitým v električke povedať, aby neurážali ľudí, bojíme sa učiteľovi v škole povedať, aby bol milší k deťom, bojíme sa navrhnúť šéfovi, aby spravodlivejšie rozdeľoval peniaze. Bojíme sa nezamestnanosti, bojíme sa, že naše deti dostanú AIDS, dajú sa na drogy... Bojíme sa o našu demokraciu, bojíme sa o slobodu, ktorá nám práve začala chutiť. Je preto prirodzené, že sme citliví, keď nám niekto chce čo len naznačiť, aby bolo viac disciplíny, poriadku, lebo to môžeme vnímať ako nedemokratické, ako krádež slobody. Psychológia strachu už dávnejšie zistila, že človek sa najviac bojí práve symbolického nebezpečenstva, predstavuje si, čo by sa mohlo stať, keby... Pomocou strachu možno vládnuť a manipulovať druhým človekom. Strachu sa človek učí. Je známy príklad, keď do miestnosti, v ktorej sú dospelí aj malé deti, pustíme hada - dospelí sa ho boja, ale deti nie. Ešte sa nenaučili báť. Strach do istej miery, po istú hranicu, je prospešný pre pokrok, ale ak tú hranicu prekročí, škodí to ako kvalite života, tak aj zdraviu človeka. Pokiaľ strach ovláda národ alebo dav, škodí to vývinu národa.
Strach vedie k poruchám gastrointestinálneho (žalúdočno-črevného) traktu, k nechutenstvu, poruchám trávenia, krvného tlaku, k zmenám v metabolizme. Bolo by zaujímavé preskúmať otázku, či Slováci nepijú toľko práve preto, že majú strach o seba, o svoju budúcnosť v mladej demokracii, strach z nezamestnanosti, strach o svojich blízkych, či za posledných päť rokov nestúpol počet pijanov a hodnoty vypitého alkoholu na hlavu. V konzumácii tvrdého alkoholu sme na jednom z prvých miest v Európe.
Psychológia strachu má ešte jeden rozmer: právo vyjadrovať svoje myšlienky má význam len vtedy, keď je človek schopný mať vlastné myšlienky a ak je ktosi ochotný tieto myšlienky počúvať. Ak ani jeden z týchto bodov nefunguje, človek pociťuje úzkosť a osamelosť, bezmocnosť a neistotu. Mnohí u nás sa snažia rýchlo zbohatnúť. Niektorí sa zadĺžili, utekajú pred veriteľmi, dostávajú sa do zúfalstva a boja sa každého nasledujúceho dňa. Iní sa snažili, stratili veľa a nezískali nič - rezignovali a boja sa viac podnikať. Len malý počet ľudí získal peniaze, ale aj títo môžu pociťovať strach a obavy - zo závisti, ale aj z toho, že im prídu na to, že ich v niektorých prípadoch nezískali čistým spôsobom. Strach takto môže prenasledovať takmer každého človeka a môže mu diktovať neetické kroky správania. Mnoho našich ľudí sa vo svete, kde cieľom je zhromažďovanie peňazí, stále cíti neisto. Statočnosť sa v tomto kontexte stáva veľmi významnou charakteristikou každého človeka. Statočnosť je zbraňou proti strachu a úzkosti, podobne ako tvorivosť. Tvorivosť nás napĺňa prácou hľadania neustále nových a lepších riešení. Prináša nám potešenie zo samotného procesu boja proti strachu a úzkosti. Tvorivosť nás v tomto zmysle lieči a je prevenciou proti rezignácii, chorobám, ústupkom a konformite, ba je liekom na ozdravenie našej komunity. Je prirodzené, že máme strach o našu mladú demokraciu, ale ešte prirodzenejšie bude, keď tento strach povedie k hľadaniu takých riešení, ktoré by kompenzovali negatívne city nás všetkých.
Autor: MIRON ZELINA
