Folk, džez a šansón - žánre, ktorým prischol prívlastok menšinové. U nás v minulosti neraz i s nádychom dešpektu. Nie kvôli úrovni, ktorá často prevyšovala úroveň stredného prúdu populárnej piesne. Skôr preto, že sa často ocitali na okraji pozornosti masmédií, aj keď nie na okraji pozornosti vnímavého publika, ktoré pozoruhodnú výpoveď o človeku a dobe v oblasti hudobnej tvorby nachádzalo najčastejšie práve tam. Vysokoškolské a mládežnícke kluby sa tak stávali miestom stretnutí s inou než oficiálne nalinkovanou hudobnou kultúrou. Po roku 1989 sa zdá, že sa nastupujúca mladá generácia paradoxne dostáva do kontaktu s týmito hudobnými žánrami menej. O folku včera a dnes sme sa pozhovárali s pesničkármi ZUZANOU HOMOLOVOU, MILOŠOM JANOUŠKOM zo skupiny Jednofázové kvasenie a s IVANOM SCHREINEROM z vokálnej skupiny Sklo.
# Cestu k rozvoju novovznikajúceho druhu hudby - k folku - pomáhali v USA prešliapať najprv Woody Guthrie, Leadbelly, potom ďalší, medzi nimi napríklad Pete Seeger, ktorého v maccarthyovskej ére odsúdili za pohŕdanie Kongresom. Zdá sa, že dejiny sú neraz dokladom toho, ako umenie v čase temna musí vzdorovať moci a násiliu, zápasiť o holú existenciu. Vari aj preto bol folk nielen rýdzo osobnou i osobnostnou výpoveďou, ale neraz i protestom proti bezpráviu, rasizmu, konformite, meštiactvu či pokrytectvu. Ako sa javí vám? Prečo ste sa mu upísali?
ZUZANA HOMOLOVÁ: Reagujúc bezprostredne na vašu otázku takéto informácie síce išli okolo nás, ale nás vtedy zaujímalo čosi iné. V čase komplikovaných hudobných štýlov ma oslovoval princíp jednoduchosti. Fascinovala ma skutočnosť, že tisíce ľudí chodí na niekoho, kto nemá aparatúru. Cítila som v tom isté fluidum a silu. Zaujímali ma ľudia, ktorí sa orientovali na folklórne črty v tomto žánri.
MILOŠ JANOUŠEK: K folku ma priviedli tie isté dôvody, ako spomínala Zuzka. Kontakt s poslucháčom, možnosť okamžitej interakcie medzi pesničkárom a divákom. Samozrejme, vo folku boli ľudia, ktorí tvorili a spievali protestsongy, ale ťažko možno folk zužovať iba na politickú výpoveď. Možno istou anomáliou je, že práve u nás sa medzi folk a istú opozíciu dávalo znamienko rovnosti, bolo to synonymum. Pokiaľ viem, ani ja, ani žiadny z mojich kolegov zo Slnovratu nezačali hrať túto hudbu s predsavzatím zmeniť svet, alebo zmeniť seba na "tribúnov ľudu". Ale tak, ako rozhovor je vlastne komunikáciou medzi ľuďmi, aj komunikatívnosť folku nevyhnutne smerovala k tomu, že sa folkový pesničkár vyjadroval aj k problémom doby a okolitého sveta.
IVAN SCHREINER: Keďže som o čosi mladší, na živé časy spomínaných pesničkárov si spomínam len hmlisto. Pre mňa je folk pokračovaním foklóru, ktorý vo svojej dobe vznikal z nezištných dôvodov ako autentická výpoveď tvorcov.
# Ak sa vrátime do šesťdesiatych rokov v USA, folková hudba sa v tom čase značne rozšírila medzi vysokoškolskými študentmi a v intelektuálnych kruhoch. Roku 1958 sa napríklad uskutočnil prvý takýto hudobný festival na univerzite v Berkeley, o rok neskôr sa do vedomia folkových fanúšikov už nezmazateľne vpísal Newport Folk Festival. Z toho obdobia vzišli aj dve výrazné postavy folku šesťdesiatych rokov - Joan Baezová a Bob Dylan. Čo podľa vás dali hudbe 20. storočia, ale nielen jej, ak si uvedomíme, že ich piesňové texty neraz obstoja v silnej konkurencii poézie súčasných básnikov?
IVAN SCHREINER: Priniesli brilantnosť výpovede, vybrúsili jej presný zoznam, hľadanie optimálnej výpovede, a to čo najjednoduchšej a najprirodzenejšej. Napríklad český Spirituál kvintet oslovil selektovaním historických záležitostí a interpretáciou.
MILOŠ JANOUŠEK: Folk však nie je založený len na texte. U niekoho je dominantný text, u iného hudba, či vzájomné prepojenie. Možno sa folkové texty vyjadrovali ku konkrétnejším veciam, a tým boli jednoducho komunikatívnejšie.
ZUZANA HOMOLOVÁ: Na druhej strane prienik textu pesničkára do tzv. vysokého umenia bol v istom zmysle revolučný zvrat, pretože dovtedy bol diskriminovaný ako ľahší žáner. Preto prijatie tohto žánru do noblesného, vážneho umenia, je istým zadosťučinením.
MILOŠ JANOUŠEK: Isté je, že najväčším selektorom nielen tohto druhu piesní je čas.
# Pesničkári v USA, ale aj v Európe sa však neuspokojili s čistým folkom a neraz robili výlety do folk rocku či folk songu. Takýto prerod zaznamenal nielen Dylan, ale aj ďalšia generácia po ňom. Postupne tak vznikol osobitý typ autora - interpreta, ktorý zachytáva široký okruh podnetov - od námetov spoločenskokritických až po výsostne intímnu lyriku. Takými sú napríklad Leonard Cohen, Joni Mitchell a iní. Postupne sa tak buduje tvorivé interpretačné zázemie, textovo náročnejšie, so značne osobitým hudobno-interpretačným výrazom. Iste by sme aj na Slovensku a v Čechách našli takéto výrazné typy. Spomeňme napríklad len takého klasika folku, akým bol a zostal Karel Kryl. Čím vás oslovuje český folk a jeho najvýraznejší interpreti?
ZUZANA HOMOLOVÁ: Mnohých poznám osobne a strašne veľa z tých, ktorí dnes pôsobia, nepoznám. Pravdaže, každého oslovuje niekto iný. Závisí to od módnosti, apelatívnosti, či čohokoľvek iného. Priznám sa, že nemám nejakého výrazného "koňa". Ale Jaroslav Hutka je ten, ktorý mi prvý zavolal, dodal istú sebadôveru a umožnil mi spoznať českú folkovú scénu. To bola polovica sedemdesiatych rokov. Vtedy sa to tam rozrastalo aj do protestných súvislostí, ktoré zohrali v myslení mladej generácie veľmi veľkú úlohu. Interpretov, ktorí ma oslovujú, je veľmi veľa. V prvom rade sú to ženy - Bittová, Voňková-Andrtová, Navarová. Vladimír Merta je stále objektom môjho záujmu, snažím sa sledovať jeho vývoj. Ale je pravda, že v poslednom období sa najviac venujem počúvaniu tvorby Vlastimila Redla. Pravdaže, vždy, keď u nás hosťuje niekto z Čiech, idem sa pozrieť. Ale to je skôr záujem o ľudí, s ktorými som sa ľudsky križovala. Žiaľ, dnes už nemám možnosť sledovať ich vývoj.
MILOŠ JANOUŠEK: Na mňa osobne mal v minulosti najväčší vplyv asi Jaroslav Hutka, ktorý mi vlastne otvoril nový pohľad na možnosti práce so slovom, s používaním hovorového jazyka. Na základe poznania jeho skladieb som našiel odvahu písať svoje pesničky. Neskôr to, samozrejme, boli ďalší ľudia českej scény, z ktorých ma každý fascinoval a inšpiroval iným spôsobom. Boli to napríklad básnické texty a virtuózna gitara Vladimíra Mertu, expresívny výraz a doslova sociálna poézia Vlastu Třešňáka, pohľad na svet Karla Plíhala, ktorý je vlastne pohľadom "odrasteného dieťaťa" atď. Momentálne ma česká scéna zaujíma predovšetkým rôznorodosťou a snahou i odvahou nachádzať nové vyjadrovacie prostriedky. Žiaľ, mám pocit, že je to už iný svet - nielen geograficky, a priznám sa, že momentálne sa viac zaujímam o to, čo robia moji slovenskí kolegovia, napríklad Zuzka Homolová, Edo Klena, Ján Litecký-Šveda, Soňa Horňáková a ďalší.
IVAN SCHREINER: Pre mňa je česká folková scéna kultivovaným parkom, kde sa človek pri prechádzke cíti príjemne a je tam vždy kde sa zastaviť. Osobne sa najradšej zastavujem pri Spirituál kvintete, ktorý je pre mňa - s prepáčením za výraz - starý, ale veľmi zdravý strom. Čo sa týka sólistov, z tých mám najradšej Honzu Nedvěda, pretože sa s obsahom jeho piesňovej tvorby najviac identifikujem. Pokiaľ mám hovoriť o Slovensku, tá záhrada ešte nie je na takej úrovni, je v nej ešte čo kultivovať, a táto práca je pre nás všetkých príjemná.
# Český a slovenský folk. Kde môžeme hľadať ich korene, v čom príbuznosť a odlišnosti? Nebadať v českom folku v textovej zložke kvalitatívnu prevahu?
IVAN SCHREINER: Väčšina z nás, buď ako interpreti, alebo ako diváci, sa v Čechách zúčastňuje na podujatí, kde sú tí najlepší z najlepších. Slovenský text je preto iný, lebo Slovensko je inde než Čechy a Slovák je iný ako Čech. Ale ak mám napríklad hovoriť o tvorbe v jednotlivých oblastiach Českej republiky, najbližšia je mi Morava.
ZUZANA HOMOLOVÁ: Text je výrazom naturelu a ten je na Slovensku odlišný. Slovenský folk je zaujímavý tým, že má inú dušu. Navyše slovenský folk stále nemá zázemie, českí folkeri sú dnes už profesionáli, a to asi robí aj ten rozdiel.
# Folk u nás si neraz vyžadoval nemálo entuziazmu. Dnes v ňom asi treba veľa sebazaprenia a výdrže, pretože sféry podnikania a ziskov sú kdesi inde. Nezavesili viacerí preto folk na klinec? Aké sú v súčasnosti možnosti jeho prezentácie na verejnosti na Slovensku a v Čechách, ak si uvedomíme istý paradox doby pred rokom 1989 a po ňom: Zdá sa, že v období komunistických príkazov a zákazov sa vo väčšom záujme o folk sústreďoval v istom zmysle aj tichý odpor proti moci, a dnes sa záujem ľudí orientuje na existenčné problémy. Aké máte skúsenosti, neupadá záujem o folk, alebo je väčší než sú (aj finančné) možnosti vysokoškolských, mládežníckych klubov a kultúrnych domov prezentovať ho?
MILOŠ JANOUŠEK: V Čechách sú fungujúce folkové kluby, na Slovensku nie sú. Vychádzajúc z mentality, aj tá sa premieta do organizačnej sféry. Na Slovensku takmer neexistujú nadšenci, ktorí by organizovali folkové kluby tak ako v Čechách - napríklad v Hradci Králové.
ZUZANA HOMOLOVÁ: Česká folková scéna dnes perfektne funguje a to dokonca i biznisovo. Je pre mňa príjemné poznanie, že produkcia folkovej hudby sa v Čechách predáva a zahraničná hudba jej nemôže konkurovať. Publikum tam pochopilo, že chce rozumieť textu. U nás sa mi zdá, že sa publikum tiež prebúdza, ale, žiaľ, blízkosť či zrozumiteľnosť nachádza v produkcii typu Senzus alebo v trhových odrhovačkách. Pamätáme sa ešte na vysokoškolské kluby, napríklad Mladú gardu, kde boli nadšenci z radov študentov, ktorí organizovali folkové vystúpenia pre ďalších záujemcov. Niektorí z nich po ukončení štúdia stratili kontakt s folkom, iní zostali zanietenými vyznavačmi tohto hudobného žánru dodnes.
# Vieme, aká neutešená je finančná situácia v kultúre. V hudobných vydavateľstvách nebude iná, ak si pripomenieme, že aj v tejto oblasti prevláda záujem vydávať predovšetkým ziskové tituly. Aké postavenie a možnosti má v tejto situácii folková hudba? Je odsúdená na zánik či živorenie, alebo si časom uvedomíme, že tak ako iné druhy nekonformnej hudby a umenia všeobecne má právo na život, že vo svojom najtalentovanejšom prejave môže byť významným dokladom kultúry i kultúrnosti nášho národa?
MILOŠ JANOUŠEK: Možno to bude znieť paradoxne či neuveriteľne, ale dnes nám vyrastá generácia mladých ľudí, ktorí ani nevedia, čo to folk je, pretože folk v masmédiách, ako rozhlas či televízia absentuje, alebo sa uvádza len v minimálnej miere. Možno je situácia v súkromných rozhlasoch iná, ale verejnoprávne médiá by mali mať záujem uvádzať aj menšinové hudobné žánre. Zatiaľ je situácia taká, že ak sa folkové relácie pripravujú (záslužný je najmä televízny cyklus Pesničkári slovenskí), bývajú často nevhodne zaradené. Navyše prakticky neexistujú folkové CD nahrávky a hudobní redaktori si len málokedy dajú námahu nahrať magnetofónové nahrávky alebo archívne magnetofónové pásy. Niekedy nemajú nielen záujem, ale neraz ani rozhľadenosť či vzdelanosť (nielen) v tomto hudobnom žánri. Marek Grechuta či Vladimír Vysockij i ďalší ako keby ani neexistovali. Faktom zostáva, že niektoré rádiá si mechanizmus ako nahrať a odvysielať folkové skladby našli, iné vôbec nemajú záujem o tento druh hudby. Navyše v čase, keď padol monopol Opusu a malé súkromné hudobné vydavateľstvá majú problémy s peniazmi, tento žáner sa opäť nevydáva. Občas sa síce prihodí, že náhodou niečo vyjde aj z tohto druhu hudby, ale cieľavedome sa pôvodnej tvorbe venuje vari len Pavian Records, ktorý dosiaľ vydal folkové profilové albumy Jednofázového kvasenia, Jána Liteckého-Švedu a Ivy Bittovej. Ale nie je to len folk, ktorý takmer absentuje v našich zvukovo-obrazových médiách. Absentujú malé formy vo všeobecnosti. Neexistujú napríklad záznamy z festivalov malých javiskových foriem v Poprade a Prešove, chýbajú také scény, akou bola svojho času bratislavská maloformistická scéna U Rolanda. Pravdaže, to všetko úzko súvisí aj s kultúrnosťou národa. Slováci sa akosi ľahko vzdávajú svojich roky budovaných hodnôt a tradícií. Folk, ktorý za dvadsaťročie existencie iste patrí do našej kultúry, zatiaľ ľuďom nechýba, a teda ho nemôžu ani zažiť.
IVAN SCHREINER: Je jasné, že folk má svoje miesto v kultúre a patrí ku kultúrnemu dedičstvu, to však ako mechanizmus odovzdávaných skúseností nefunguje dostatočne. Napriek tomu nie som skeptický. Myslím si, že aj keď bombastické nástupy v oblasti folku nemožno očakávať, záujem o túto sféru má predsa len vzostupnú tendenciu. To je možné dosiahnuť iba tak, že za menej peňazí sa bude poskytovať vyššia kvalita. Mňa osobne optimisticky nalaďuje skutočnosť, že sa tento žáner začína stabilizovať, objavujú sa nové skupiny, na koncertoch a festivaloch badať mierny vzostup návštevnosti, a iný typ hudby sa začína prejedať.
# Vy všetci ste folku zostali verní. Čo vám dal a dodnes dáva? Neboli situácie, keď ste to chceli nechať? Ak áno, prečo ste tak neurobili? Čo vás vedie k tomu, aby ste sa naďalej venovali tejto nelukratívnej záľube? Dokedy vám podľa vás vydrží?
MILOŠ JANOUŠEK: Na jednej strane mi dal folk možnosť sebarealizácie, na druhej strane obrovský pocit osobnej slobody. Okrem toho som spoznal mnohých ľudí, s ktorými by som sa možno za iných okolností nezoznámil. Či som niekedy uvažoval o tom, či hrať alebo nehrať? Myslím si, že to nie je môj problém. Súvisí to aj s tým, že som nikdy nebol finančne závislý na tejto hudbe. Nikdy som nemusel v tejto sfére robiť a hovoriť to, čo som nechcel. Je to môj súkromný svet, ktorý si budem vždy chrániť.
ZUZANA HOMOLOVÁ: Skutočnosť, že hrám, súvisí asi s tým, že som si hranie nikdy nenechala podmaniť finančnou či inou výhodou. Robila by som to rovnako v súkromí, a to, že som voľakedy hrávala viac ako dnes, je tiež trochu mimo mojej vôle. Hranie ponímam veľmi egoisticky, lebo mi robí dobre a teší ma, ak sa to sem-tam stane aj niekomu inému. Takže budem hrať aj naďalej.
IVAN SCHREINER: Ak má niečo nádej vydržať, musí byť dávanie a branie či odovzdávanie v určitej rovnováhe. Mám pocit, že táto rovnováha u mňa zatiaľ trvá a azda vydrží aj do budúcnosti. Prácu v kapele som dokonale pochopil v zmysle slova tolerancia, čo mi pomáha aj v ostatnom živote. V minulosti i v súčasnosti sme hrávali a hrávame tam, kde a kedy nás pozvali a pozvú. Snažíme sa to robiť najlepšie, ako vieme a dúfam, že nám to vydrží. A že vydrží aj tolerancia a pochopenie v našich rodinách; to je v tomto prípade nevyhnutné.
Autor: Zhovárala sa ANNA GREGOROVÁ
