Štvrtá hlava programového vyhlásenia vlády SR má názov Morálna obroda spoločnosti. Ako vidieť, vláda sa rozhodla vziať do svojich rúk aj tento nanajvýš chúlostivý spoločenský proces. A vlastne prečo nie: ak si vládnuca moc v štáte navyšuje právomoci na úkor slobodného občana, nemôže predsa vynechať takú závažnú sféru ľudského bytia, ako je hodnotový systém človeka. Naopak - má prvoradý záujem dostať ľudskú individualitu čo najrýchlejšie a čo najdôslednejšie pod kontrolu, čím skôr ju navliecť do korzetu jednotného a unifikovaného myslenia a konania. Ideologickou doktrínou sa to zatiaľ nevolá len preto, že tento termín ešte stále trochu páchne komunistickou totalitou. Ale už sa pracuje na tom, aby sa to poddalo.

Zatiaľ občan tejto krajiny ešte nebol zbavený práva verejne ohmatávať vyslovené slová a konfrontovať ich so skutkami. Preto vystúpenie Jána Čarnogurského v parlamentnej rozprave k vládnemu programu nemalo len svoju obsahovú hodnotu, ale fungovalo predovšetkým ako účinný test toho, ako si súčasná moc predstavuje deklarovanú mravnú obrodu spoločnosti v praxi. Vypnutie mikrofónov zo strany predsedu parlamentu, následné popieranie a zahmlievanie tohto po novembri '89 bezprecedentného aktu politického násilia a reakcie poslancov vládnej koalície poskytli na to tie najrukolapnejšie dôkazy.

Skúsme teda, kým nás nevypnú, ešte chvíľu porovnávať slová s činmi.

V spomenutej hlave vládneho programu je podhlava "Kultúra" a v nej sa celý jeden odsek týka jednej spoločenskej ustanovizne, menovite Matice slovenskej. Súčasná vláda ju považuje "za najvýznamnejšiu kultúrnu organizáciu na Slovensku" a v štruktúre inštitúcií nášho kultúrneho života garantuje výsadné postavenie tejto "uchovávateľky a rozvíjateľky pozitívnych a originálnych hodnôt Slovenska, jeho zvrchovanosti a kultúrnej identity".

Takto vidí v kontexte mravnej obrody spoločnosti Maticu slovenskú vláda. A takto sa slovami svojho predsedu Jozefa Markuša vidí dnes ona sama: "Matica slovenská myslí vždy v prvom rade na Slovensko, na celé Slovensko a vždy tvorí a koná s touto myšlienkou v srdci." (Slovenské národné noviny, 10.1. 1995.) Po takejto vete každý, kto by si v kútiku duše čo len na okamih dovolil zapochybovať o posvätnom práve Matice slovenskej byť predvojom mravnej obrody spoločnosti, musí s hanbou sklopiť zrak. Naozaj každý? Aj ten, kto mesiac a deň predtým čítal rozsiahly článok Jóbova zvesť? Jeho autor Roman Kaliský so sebe vlastnou tvrdohlavosťou píše o čudnom-prečudnom Matičnom investičnom fonde, ktorý v prvej vlne kupónovej privatizácie vyzbieral od dikov-matičiarov investičné body za takmer 4 milióny korún, nakúpil za ne akcie v nominálnej hodnote 115 miliónov a dodnes dlhuje svojim akcionárom jasné a priehľadné informácie o tom, ako nakladá s ich majetkom. A tak Roman Kaliský, ktorý tiež "všetkých 1000 investičných bodov zveril do opatery a na zveľadenie MS", kladie predsedovi MS a tiež predsedovi MIF Jozefovi Markušovi niekoľko neveľmi príjemných otázok. (Podrobnosti sú v Literárnom týždenníku 50/1994.) Pozorne sledujem orgán MS Slovenské národné noviny (ktoré odmietli Kaliskému uverejniť jeho Jóbovu zvesť - že by ďalší janičiar?) i Literárny týždenník - ekonóm a prognostik Markuš sa neunúva s odpoveďou, dvojpredseda Markuš mlčí.

Aby sme boli presní, mlčí len v tomto prípade, inak o Slovači a jej postati rozpráva rád, hojne a čipkovito. V citovanom texte aj takto: "Slovenská samostatnosť tu nie je na uzavieranie a izolovanie sa, práve naopak, je to platforma na intenzívnu výmenu hodnôt s celým svetom, ale pod vlastným menom a svojím spôsobom." Že by sa tým myslel spôsob, akým sa 14. januára prezentovali mladí matičiari, keď svoj seminár o slovenskej štátnosti zorganizovali pod heslom "Mať svoj štát znamená život", čo je výrok hlavného veliteľa Hlinkovej gardy profašistickej Slovenskej republiky 1939-1945 Alexandra Macha? Čo na to slovenská vláda? Mieri do Bruselu, hlási sa k hodnotám západnej civilizácie, ale k tým predsa už viac ako polstoročie patrí jednoznačné a definitívne odmietnutie akýchkoľvek prejavov či len náznakov fašistickej ideológie! Mládežnícky odbor MS to ostentatívne ignoroval. Ale slovenská vláda si vo svojom programe Maticu slovenskú cení práve za rozvíjanie "pozitívnych a originálnych hodnôt Slovenska"! Už len sa musí s Maticou dohodnúť, či výrok fašistu Alexandra Macha je hodnota "pozitívna" alebo "originálna". Alebo aj - aj?

Pre veľký úspech si to zopakujeme: "Matica slovenská myslí vždy v prvom rade na Slovensko, na celé Slovensko a vždy koná a tvorí s touto myšlienkou v srdci." Myslieť v jednom kuse na celé Slovensko, to dá poriadne zabrať, pri takej náročnej činnosti nemožno brať ohľad na jednotlivosti. 14 nájomníkov z domu Liga-pasáž na Grösslingovej ulici č. 23 v Bratislave zrejme nie je časťou celého Slovenska. Majú smolu, dom, v ktorom desaťročia bývajú a ktorý od roku 1936 do roku 1948 patril Slovenskej lige, Matica slovenská špeciálnym zákonom NR SR 107/93 "reštituovala". A tak si nový vlastník pamiatkovo chráneného domu buduje v ňom svoje nové represídlo aj bez stavebného súhlasu. Protesty nájomníkov Matica odmieta a protestujúcich nazýva "nepatričnou menšinou", čo je malý matematický zázrak, lebo sťažnosť na počínanie si Matice podalo 9 nájomníkov zo 14. Zdá sa, že Matici slovenskej myslieť na Slovensko už nestačí, Matica slovenská chce Slovensko vlastniť.

Svoje novoročné memorandum v SNN zakončil predseda Markuš touto doslova plamennou výzvou: "Nech Boh požehná naše matičné spaľovanie sa na to, aby Slovensko svietilo a žiarilo, aby bolo soľou zeme a aby bolo domom postaveným na skale." To nemá chybu. Rád by som vedel, čo si o tom myslia štrnásti nájomníci z Grösslingovej 23, tisíce akcionárov MIF a ešte tí, ktorým Machovo heslo pripomenulo celkom iné spaľovanie... A čo si o tom myslí slovenská vláda? To predsa vieme, vo svojom programe si to vpísala rovno do hlavy Morálna obroda spoločnosti: "HZDS-RSS, SNS i ZRS sľúbili vo svojich volebných programoch, že sa budú usilovať o zásadné zlepšenie dodržiavania morálnych pravidiel v politike, pri podnikaní, v prostriedkoch verejných informácií, v kultúre a v každodennom živote ľudí."

Polonius: "Čo to čítate, princ?"

Hamlet: "Slová, slová, slová."