Slabšiu slovenskú účasť na Svetovom ekonomickom fóre v Davose označila opozičná tlač za "biedu slovenskej diplomacie" či "nevyužitú príležitosť na prezentáciu". Vládne kruhy a im blízke noviny naopak vyzdvihli, že minister J. Ducký a štátny tajomník J. Šesták za 48 hodín svojej prítomnosti vykonali neobyčajne veľa. Kritiku amerického finančníka G. Sorosa, podľa ktorého "Slovensko nie je v súčasnosti na tom tak, aby sa so všetkou vážnosťou uvažovalo o svojom začlenení do Európskej únie, pretože politická situácia je tam veľmi nejasná," odbavil minister slovami: "Pán Soros nás do Európskej únie prijímať nebude." J. Ducký síce pripustil, že príprava slovenskej účasti bola "uponáhľaná a skromná", Ministerstvo zahraničných vecí SR však kladie vinu na plecia bývalej vlády, ktorá "neposlala prihlášku v stanovenom termíne". "Pokiaľ by sa mali predstavitelia SR zúčastniť na Svetovom ekonomickom fóre na náklady SR, vstupenka by stála 18 tisíc švajčiarskych frankov," píše sa v stanovisku vydanom týmto ministerstvom. Vďaka obratnosti slovenskej diplomacie, konštatuje MZV SR, "sa podarilo zabezpečiť účasť dvoch predstaviteľov SR na náklady usporiadateľov." Inými slovami, údajne sme nakoniec vlastne na Davose ušetrili.
Čo sme premárnili, naznačil český premiér V. Klaus v odpovedi spravodajkyni TASR: Slovensku sa podľa neho v Davose nepodarilo "predať sa" na takých viditeľnejších akciách, akými sú plenárne zasadnutia a rôzne panelové diskusie.
Skúsme si na chvíľu, čisto hypoteticky, predstaviť situáciu, že by sa tohoročný Davos konal za vládnutia Moravčíkovho či dokonca ešte bývalého Čarnogurského kabinetu. Tak predovšetkým, tieto vládne garnitúry by boli mohli vyslať do Davosu ľudí, ktorí sú buď európsky uznávanými politikmi (napríklad J. Čarnogurský), alebo sa profilovali ako ekonomické osobnosti (napríklad B. Schmögnerová), ktoré majú určitý diplomatický kredit (napríklad E. Kukan), prípadne tiež mladších ekonomických ministrov, ktorí by dokázali "ekonomickú metropolu sveta" zaujať svojím dynamizmom a tvorivým prístupom k náročným výzvam ekonomickej transformácie (napríklad M. Dzurinda, I. Mikloš). Nie celkom zanedbateľná je aj okolnosť, že vyššie uvedení dokážu vystupovať v angličtine - a podobne by do diskusie medzi 30 hlavami štátov, 200 ministrami, 500 podnikateľmi, desiatkami vedcov a umelcov určite vedeli prispieť napríklad M. Ftáčnik (ekonomika a vzdelanie), P. Demeš (ekonomika a tretí sektor) či niektorí slovenskí podnikatelia.
Po druhé, je pravdepodobné, že niektorý zo špičkových slovenských politikov by bol účastníkom stredoeurópskeho panelu o budúcej Európe, kde bola Česká republika zastúpená V. Klausom, Rakúsko a Maďarsko svojimi prezidentmi, Poľsko podpredsedom vlády. To by bola aj príležitosť na dialóg o úvahách G. Sorosa: niečo iné je totiž polemizovať s ním na stránkach Slovenskej republiky či na mítingu v Hnúšti ako sedieť a diskutovať za jedným okrúhlym stolom v Davose.
Po tretie, celá úvaha okolo G. Sorosa by možno bola zbytočná, pretože ak by oficiálne Slovensko zastupovali osobnosti z dnešnej opozície, bolo by to vlastne iné Slovensko, než máme dnes a pochybnosti o jeho schopnosti začleniť sa do EÚ by sa možno v takejto podobe ani neobjavili.
Svet je veľký a Slovensko, nový štát na mape Európy, je iba malým fliačikom na zemeguli. Musí dať o sebe vedieť, aby si ho ostatní všimli - mám na mysli povšimnutie v pozitívnom zmysle slova, nie onen záujem, aký vzbudzuje povedzme Čečensko alebo Bosna. Svet je síce veľký, je však mediálne prepojený a slová, ktoré by o Slovensku v Davose odzneli, by sa dostali všade tam, kam sa ťažšie dostávajú z Bratislavy či z výjazdového zasadnutia slovenskej vlády v Rožňave. Odhliadnuc od toho, že zoči-voči zdržanlivosti k Slovensku, stelesnenej v známom demarši Európskej únie, bolo možné nenápadne pripomenúť niektoré pozitíva, napríklad priaznivé makroekonomické údaje, potvrdenie prozápadnej zahraničnej orientácie, úsilie o dohodu s Maďarskom.
Zahraničie nezaujíma, ako a prečo sa stalo, že Slovensko nebolo primerane zastúpené, zahraničie iba zaregistrovalo, že tam jeho najvyšší predstavitelia neboli, totiž nezaregistrovalo ich. Slovenské dôvody neúčasti a s tým spojené žabomyšie vojny sú pre vrcholné svetové ekonomické fórum "čiernou skrinkou": pri vstupe do nej je možnosť prezentácie, pri výstupe absencia. Zvaľovať túto absenciu na predchádzajúcu vládu je absurdné, nakoniec, účasť v Davose sme v minulom roku práve tak ako teraz premeškali za vlády V. Mečiara.
Navyše, slová nevypovedané v Davose by boli mohli zmierniť niektoré slová vypovedané doma. Konkrétne napríklad tie, ktoré v rozhovore pre týždenník Zmena vyslovil predseda Združenia robotníkov Slovenska J. Ľupták: "Naša strana teraz pracuje na náčrte svojej zahraničnej politiky. My nie sme nikým viazaní (...) Vo všetkých koaličných podmienkach sme sa zhodli. V jednej sa nemusíme. Podľa mňa má Slovensko iné postavenie. Vidím ho v neutralite." Tieto výroky by sa nemali brať na ľahkú váhu. Podľa typológie skonštruovanej na základe reprezentatívneho prieskumu agentúry FOCUS z decembra 1994 možno populáciu Slovenska rozdeliť do troch kategórií: 40 % ľudí zastáva prozápadné postoje, 14 % je protizápadne orientovaných. Až 46 % obyvateľov však možno označiť za ambivalentných, nevyhranených. Medzi prívržencami vládnej koalície je prozápadných postojov podstatne menej ako medzi prívržencami opozície.
Z toho hľadiska vlastne slovenská účasť v Davose nedopadla najhoršie. Keby sa 83-ka bola rozhodla vyslať do Davosu za Slovensko napríklad J. Ľuptáka, určite by vzbudil svojimi názormi i receptmi: "Naša strana nedovolí, aby istá špička žila v luxuse, a to bez vlastnej práce, len z mozoľov ľudí, ktorí celý život poctivo pracovali," povedal Ľupták pre Zmenu. "Ľud predsa nerozbil trhy. Ak to spravili ústavní predstavitelia, sú povinní dať veci do poriadku... Určite by Rusi alebo Bulhari zobrali od nás mechanizmy a na revanš by nám dali suroviny, prípadne potraviny, aké u nás nepestujeme." Na druhej strane by to zrejme stálo ďalších 18 tisíc frankov, pre tlmočníka. Účet za šafáranie hrdinov socialistickej práce v dnešnom parlamente však bude pre nás všetkých, bohužiaľ, podstatne vyšší.
