Konkrétne mám na mysli tieto skutočnosti:
1. Existencia strán vôbec nie je závislá na vláde (zatiaľ), a teda je absurdné hovoriť o tom, že vláda bezvýhradne podporuje stranícku rozmanitosť. V pluralitnej demokracii je to samozrejmosťou, o ktorej sa vôbec nehovorí a tobôž nie v programovom vyhlásení vlády.
Politická kríza predsa nie je výsledkom rozmanitosti strán. Nedávna minulosť (spred novembra 1989) nás dokonale presvedčila, že aj pri vláde jednej strany dochádza k politickej kríze.
2. Vyhlásenia o zaradení poslanca k určitému politickému zoskupeniu v parlamente skrývajú v sebe predstavu vlády o imperatívnom mandáte, čo je v demokratickej spoločnosti nemysliteľné.
Právne je totiž poslanec chránený proti akémukoľvek donúteniu. Poslanec nemôže byť stranou donútený k odstúpeniu a nemôže byť stranou ani zbavený poslaneckého mandátu. V demokratických krajinách je tento problém už dlhé desaťročia vyriešený v prospech "voľného mandátu" a to dokonca aj prostredníctvom ústavného súdu - napríklad Ústavný súd SRN jednoznačne sformuloval stanovisko o tom, že akýkoľvek pokus inštrumentalizovať poslanca sa považuje za protiústavný. Programové vyhlásenie vlády v tomto bode zrejme počíta so stratou pamäti, nakoľko HZDS vzniklo práve odtrhnutím sa od VPN - teda v roku 1991 nemalo mandát od voličov - samo nerešpektovalo ich vôľu?
Programové vyhlásenie vlády v časti nazvanej Rozvoj demokracie, politického systému a práva okrem všeobecnosti naráža na jeden základný problém - problém mätenia pojmov a ich nesprávnej aplikácie a z toho plynúcich nesprávnych záverov. Príkladom tohto sú najmä tieto konštatovania:
1. Výkonná moc vychádza z legislatívnej väčšiny. Okrem pojmového nezmyslu - má ísť zrejme o parlamentnú väčšinu - ide o jav, ktorý v parlamentnej forme vlády vôbec nemusí nastať, a v praxi sa stáva (dokonca aj v SR - obdobie pred marcom 1994), že vláda nemá v zákonodarnom zbore väčšinu - ide o menšinovú vládu.
2. Stabilizáciu politického života nezabezpečí ani najlepší volebný systém a tobôž nie zákon o politických stranách. Ide nielen o právny, ale aj politologický nezmysel.
3. Časť programového vyhlásenia o rešpektovaní zvrchovanosti zákona je prázdnym rétorickým cvičením, nakoľko súčasná prax vládnej koalície je presne opačná. Prípad nálezu Ústavného súdu SR vo veci vyslovenia nesúladu Liečebného poriadku s Ústavou SR a Listinou základných práv a slobôd sú toho najlepším dôkazom. Vláda, resp. ústredný orgán štátnej správy - Ministerstvo zdravotníctva SR odmieta rešpektovať inštitúciu ústavného súdu, pričom zachádza až tak ďaleko, že pri uplatňovaní práva sa bude riadiť akousi skupinou odborníkov, ktorá podá výklad v danej kauze.
4. Vláda vôbec neuvádza, akými nástrojmi chce zabezpečiť nezávislosť súdnictva - totiž, že je to možné jedine prostredníctvom zákona cez profesné združenia sudcov, ktoré bez ingerencie vlády budú rozhodovať o sudcoch samých.
5. V oblasti prokuratúry je zrejmé, že vláda nemieni prispôsobiť fungovanie prokuratúry zabehnutým demokratickým vzorom, ale zotrváva na totalitnom princípe chápania prokurátora - strážcu socialistickej zákonnosti.
Vláda deklaruje prakticky len čiastočnú úpravu postavenia prokurátora a nie zásadnú systémovú zmenu.
6. Priam diletantsky vyznejú slová vlády o oslovení Rady Európy vo veci zrušenia trestu smrti. Bezpochyby každý štát má právo obrátiť sa na Radu Európy a nastoliť riešenie určitej problematiky. V spojitosti so zrušením trestu smrti je nutné si uvedomiť, že podľa čl. 4 Dodatkového protokolu č. 6 k Dohovoru o ľudských právach je vylúčená výhrada k čl. 1, ktorý hovorí o zrušení trestu smrti. Členské štáty Rady Európy až takýmto spôsobom zabezpečili obmedzenie výhrad.
Otvorenie otázky vypustenia tejto výhrady iste zviditeľní Slovenskú republiku na medzinárodnom fóre, nie som si však istý, či tým správnym spôsobom.
Autor: JUDr. ERNEST VALKO, SKOI
