Mečiar vyslovil, že v Rade Slovenského rozhlasu a v Rade Slovenskej televízie sedia "ľudia, ktorí sú nezávislí a nie sú členmi strán, ktoré tvoria vládnu koalíciu". Svoju nezávislosť viackrát dôrazne zduplikoval aj nový ústredný riaditeľ STV Jozef Darmo.
O takomto čase pred piatimi rokmi to vyzeralo, že isté základné pojmy vyjadrujúce elementárny stav spoločenstva hlásiaceho sa k západnej civilizácii, ktoré sa za desiatky rokov totality stali bezobsažnými až lživými emblémami - sloboda, demokracia, pluralita, tolerancia - opäť nadobúdajú svoje pôvodné autentické významy. Realita uplynulého päťročia - najmä jeho druhej polovice! - však hovorí o novom vyprázdňovaní a falšovaní týchto pojmov, medzi ktoré patrí aj toľko frekventované a tak často zneužívané slovo nezávislosť.
Pozerám sa na menoslovy členov rád oboch verejnoprávnych elektronických médií, ktorí boli inštalovaní v onú parlamentnú "noc skrátenej demokracie" z 3. na 4. novembra 1994. A premýšľam, kedy, kde a ako prišli k svojej nezávislosti a čím ako nezávislí zaujali tých, ktorí do grémií ich navrhli, čím si ako nezávislí získali dôveru všemocnej koaličnej osemdesiattrojky? Korene nezávislosti týchto dám a pánov poväčšine siahajú do hlbokej minulosti. Ale o to teraz nejde. Dnes ich spája jedno: k svojej momentálnej nezávislosti sa všetci prepracovali konkrétnymi a jednoznačnými verejnými prejavmi svojej politickej orientácie na víťazov parlamentných volieb 94. U niektorých ide o jasne deklarovanú politickú príslušnosť (členstvo v strane či hnutí nie je nevyhnutnosťou), u iných o evidentné prejavy spolupráce, podpory, sympatie, vyjadrené angažovanou publicistikou v tých "správnych" novinách a časopisoch, aktivitou v tých "správnych" organizáciách. Ako to myslím? Presne tak, ako to v Zlatej Idke povedal predseda HZDS: "Korene sú jednoznačne všetci na našej strane. Spolok spisovateľov Slovenska, najväčšia organizácia, je ich vyše 300, môžete ich pozývať všade, kde chcete - jednoznačne na našej strane. Slovenská inteligencia, veď si to my udržujeme v podstate tichou cestou, ako organizáciu, ktorá je za nás a u nás. Trochu sú rozvadení, ale tým, že sme nešli na politické štruktúry, tak sme pomáhali povytvárať takéto nezávislé organizácie..."
Po týchto slovách už len sucho konštatujme, že v deväťčlenných radách SRo a STV sedia po traja členovia Spolku slovenských spisovateľov, kým z iných spisovateľských organizácií (spolu majú tiež do 300 členov) ani jeden. Sedia tam, s Mečiarom povedané, "predvídaví" novinári: zástupca šéfredaktora a komentátorka Slovenskej republiky, šéfredaktor antisemitskej Zmeny, redaktor Lúča, šéfredaktor Literárneho týždenníka, skrátka ľudia z periodík, ktoré podľa Mečiara pomohli HZDS vyhrať voľby. Z toho dôvodu má v oboch radách výrazné zastúpenie silne spolitizované Združenie slovenských novinárov, organizujúce tých žurnalistov, ktorí sa pred voľbami 1992 pasovali za jediných povolaných bojovníkov za pravdivý obraz Slovenska. Stavovský a nepolitický Syndikát slovenských novinárov s niekoľkonásobne väčšou členskou základňou nemá ani v jednej rade zastúpenie. Už len pre úplnosť dodajme, že riaditeľ SRo je poslancom HZDS v NR SR a riaditeľ STV je predsedom Združenia slovenských novinárov, kým riaditeľ TA SR je "len" bývalým riaditeľom TIO HZDS.
A už len posledný milý dôkaz nezávislosti vrcholných grémií verejnoprávnych masmédií (aj keď poslanec Hofbauer v Literárnom týždenníku 2/95 už o nich otvorene hovorí ako o štátnych). Viacerí nezávislí "radní" vystúpili v predvolebnej ankete Sl. republiky "Prečo sympatizujem s HZDS" s úprimnými vyznaniami lásky k Hnutiu ako takému a k jeho predsedovi zvlášť, napríklad takto: "Nikdy som nemala stranícku príslušnosť, ale bytostne sa angažujem za tých, ktorých Slovensko potrebuje ako soľ, za všetkých malých aj veľkých Mečiarov."
Nezávislosť je krehká rastlinka, žiada si starostlivosť a opateru. A tak ju treba hojne polievať a hnojiť. Až po odvolaní Mečiara sa verejnosť dozvedela, že z rezervy predsedu vlády na rok 1993 získala Nadácia Korene 1 milión Sk, Združenie slovenských novinárov 500 tisíc Sk, redakcia Literárneho týždenníka 500 tisíc Sk (prirodzene, nad rámec už pridelenej dotácie z rezortu MK SR, mimochodom, v tom čase pre nedostatok financií dodýchal trochu inak nezávislý Kultúrny život a ďalšie časopisy). Za dva aj štvrť mesiaca stihol ešte premiér Mečiar zo svojej rezervy na rok 1994 prihodiť ZSN ďalší milión, Koreňom 800 tisíc Sk, Nadácii Ľ. Štúra Spolku slovenských spisovateľov 3,5 milióna Sk a Združeniu literátov Svojpomoc (márne pátram, o čo, či o koho ide) 800 tisíc Sk, tým posledným zrejme podľa príslovia "Pomôž si, literát, aj premiér ti pomôže". (Údaje uverejnili SME 26. 5. 1994.)
Nuž tak. Zdá sa, že tak ako V. M. svojho času dokopal Čechov do federácie, dokope teraz aspoň časť slovenskej inteligencie do nezávislosti. Počet nezávislých utešene rastie, zapĺňajú miesta v štátnej správe a dá sa očakávať, že proces znezávislievania sa bude lavínovite šíriť do organizácií a ustanovizní v priamej podriadenosti rezortných ministerstiev. Dva vstupné rozhovory ministra kultúry v Sl. rep. a Lit. týždenníku už čosi napovedali. (Nech už bude akokoľvek, rýchlostný rekord svojho partajného predpredchodcu, ktorý 24 hodín po svojom nástupe odvolal riaditeľku SNG, už neprekoná.)
Možno vystrelí motyka a členovia - aspoň niektorí - rád verejnoprávnych médií sa naozaj pokúsia uvažovať a konať nezávisle v pôvodnom zmysle tohto slova. Rád by som sa mýlil, ale nepredpokladám, že sa tak stane. Sú totiž nezávislí presne tak, ako sú električky nezávislé od koľajníc a vedenia.
