Ž ije v útulnej izbe vo svojom dome vysoko nad Dunajom. Keď sa podvečer stmieva, pozaťahuje okná, zažne lampu, prihladí si stále krásne vlasy a prisunie si stoličku. Sme sami: ona, spomienky, knihy a ja. Margita Figuli. Legenda. Prečítala som jej knihy, všetky. Prežívala som jej Mladosť - Biela voči oblohe, ako ju prednedávnom predstavili v televízii. Len ťažko si dokážem spojiť jej meno s legendou v mojich predstavách. Lebo aj pri nespočetných stránkach Homérových eposov a Michelangelových sixtínskych kaplnkách sa človek prestáva pýtať na meno, storočie a život. Takisto aj nám by postačilo vyslovovať mená titulov: Tri gaštanové kone, Babylon, Zuzana, Mladosť, Ariadnina niť, Víchor v nás, Pokušenie... Moje pokušenie dozvedieť sa, čo je za oponou, ma priviedlo jednoducho sem, k tejto uznávanej spisovateľke a našej národnej umelkyni, obdivuhodnej žene a matke.

"Moja matka bola zo zemianskeho rodu a napriek tomu sa vydala za obyčajného sedliaka, ako sa vtedy hovorilo. Vážila si jeho ľudské vlastnosti a schopnosti a nehľadela pritom na zaradenie do spoločenských vrstiev. Vyslúžila si za to odsúdenie a odvrhnutie. A tak sme sa stali sedliakmi zo zemianskeho rodu. Bola to múdra žena. Bojovala za ľud a ľudskosť. Nerada videla, keď ponižovali človeka. A ak bola príležitosť, tak si aj zarečnila. Vedela, kto je za čo a kto proti čomu. Vždy si vedela poradiť, a radila ešte aj druhým. Možno preto si ju vážili aj páni z kaštieľa."

Zmráka sa, stmieva sa, rozhovor sa rozbieha všetkými smermi. O rodisku, mame, súrodencoch, o škole...

"Boli sme štyria. Tri dcéry a jeden syn. Ja som bola predposledná. Panstvo bolo vtedy takého názoru, že sedliacke deti ani do školy nemajú veľmi chodiť. My sme však vedeli, že chodiť treba. Naša pani učiteľka rozprávala v škole iba po maďarsky, hoci bola Slovenka. My sme jej sprvoti nerozumeli ani mak. Do školy sme však chodili a radi, hlavne sa zohriať."

Zabudla som zaznačiť, že pani Margita Figuli sa narodila vo Vyšnom Kubíne, v tom istom dome, ba dokonca na tej istej posteli ako Hviezdoslav.

"Nezabudnem, ako som chodila od dolného po horný koniec dediny a pristavovala ženičky a žobronila: 'Tetuška, povedzte mi rozprávku.' Tam sa zrodila moja túžba rozprávať iným a písať. Keď si spomeniem na tých ľudí od nás, boli ozajstne zázrační. Oni nemali také vyčítané vedomosti, ale mali pohľad na svet, na život mi bol príkladom i školou."

Počúvať, to je asi umenie najskutočnejšie. Margita Figuli počúvala rada. Všetky reči, farby a vône domova.

"Myslím na domov každý deň. A keď si večer ľahnem, tak sa mi to všetko premietne a sama seba skúšam, či ešte poznám tie domy, ich domácich, ich a môj domov. Všetko mi od detstva ostalo v pamäti."

Ostalo všetko? Aj Orava?

"Ale teraz to tam všetko vyzerá inak. Zaiste. Domy nové, obyvatelia, spôsoby. Asi by som to tam už všetko ani nepoznala."

Ale v tých knihách to ostalo...

"Všetky moje knihy, všetky novely sa zakladajú na skutočnosti. To všetko som precítila, prežila. V Mladosti som spísala všetko, ako to bolo. Môj pocitový svet a všetky jeho pokušenia sú v Pokušení. Moje zážitky sú v cválajúcich gaštanových koňoch."

A Babylon, to je predsa veľmi ďaleko...

"Veľmi dlho som študovala históriu. Stáročia, tie sú ďaleké, aj na mape je to ďaleko. Ale ľudské príbehy, lásky, bláznovstvá, omyly sú dnešné aj zajtrajšie."

Čo všetko by potrebovali dnešní spisovatelia, aby stihli zachytiť včerajší a ten dnešný babylon? Čo okrem talentu, vôle a vytrvalosti treba asi mať?

"Mala som výbornú pamäť. Ovládala som päť jazykov, veľa prekladala. Ak som čítala knihu, tak aj tri strany po sebe som vedela odriekať od slova do slova. Ale to sú roky a roky."

A čo vymýšľanie? Je to viac ako skutočnosť?

"Keď sme sa priatelili s Chrobákom a Švandtnerom a delili sa o dojmy, aj rozpory, tak sme nevedeli pochopiť vtedajšie požiadavky: vraj spisovatelia majú písať iba o skutočnosti, žiadne výmysly. Verím, že skutočnosť a fantázia nie sú proti sebe, ale sa dopĺňajú. Spisovateľ potrebuje obidve, ako obe ruky."

Budúcnosť. Počítače. Bude literatúra potrebná v budúcom storočí technických zázrakov, keď automaty budú pracovať za človeka?

"Bude. Ľudský mozog je zázrak. A môže prísť čokoľvek nové, veľké, vážené a bude sa mu musieť aspoň vyrovnať, ak bude chcieť písať knihy."

Múdrosť kráľovien! Múdrosť človeka. Bude ešte potrebná ľudstvu?

"Človek má byť múdry a nikdy nikomu nedať múdrosť zneužiť, ale využiť."

MARGITA FIGULI (1909)

Predstaviteľka lyrizovanej prózy. Narodila sa vo Vyšnom Kubíne. Po skončení obchodnej akadémie pracovala ako banková úradníčka v Bratislave. Do literatúry vstúpila zbierkou noviel Pokušenie (1937) a do svojej tvorby vniesla odvážnu ľúbostnú tematiku, bohatú obrazotvornosť umocnenú lyrizačnými postupmi. Najvýznamnejším a čitateľsky najpríťažlivejším dielom je samostatne knižne vydaná novela Tri gaštanové kone (1940). Ešte počas druhej svetovej vojny rozpracovala svoje rozsahom najväčšie dielo Babylon (1946). Prozaická tvorba Margity Figuli sa opäť výraznejšie rozvíjala od polovice 50. rokov. V roku 1956 vydala spomienkový román Mladosť, v roku 1964 román Ariadnina niť venovaný otázkam mravnej výchovy mládeže. V roku 1974 vydala román Víchor v nás a za umelecky hodnotné literárne diela jej bol udelený titul národná umelkyňa.

Autor: MARTINA PROCHÁZKOVÁ