la vcelku hladko. Ruskí colníci síce trochu znepríjemňovali dobrý dojem svojím ráznym "tovarišči pasažíri, prachadite v karidor" o druhej v noci, aby mohli dobre poštuchať v batožinovom priestore, či nič nepašujeme, ale to nám vynahradili bieloruské bábušky ponúkajúce svoje "moločko, jagody", popri celej trati vlaku. Kto by odolal nakladaným uhorkám a bezpracne nazbieraným čučoriedkam?
Po ceste sa za oblokmi mihajú tenkokmenné brezy, dovysádzané kríky ruží, políčka, zjavne obrábané ručne, nanajvýš za pomoci konského záprahu. Vidíme domy vymaľované na modro, kravy zas do čierna, obilné snopy do okrova, obdivovatelia vangoghovského štýlu si môžu prísť na svoje. Miestni obyvatelia už takí pestrofarební nie sú. Na sajdkách a bicykloch sa presúvajú nenápadné postavičky, väčšinou v teplákových úboroch, ani tridsať stupňov v tieni ich neprinúti povyzliekať svetriská a pančucháče. Zato my sa paríme výdatne, okná sa nedajú otvoriť a tak sa aspoň lepšie zžívame s miestnymi pomermi. V Minsku vidíme prvých priekupníkov v akcii, tak rýchlo naložený a spätne vyložený vygón plný kartónov s cigaretami by si zaslúžil olympijskú medailu. Karbovance, vlastne už i ruble, ktoré sa zamieňajú v pomere 1 dolár = 2000 rubľov, kolujú.
V Moskve si na nás, cudzincoch, zgustla miestna mafia. Dojednávame sa na 170 000 rubľov za taxík, ktorý nás pohodlne presunie na letisko Domodedovo. Pritom liter benzínu stojí niečo vyše tristo rubľov!
Po obligátnom dvadsaťštyrihodinovom čakaní na miestenky, ktoré sme strávili voľným prechádzaním sa po letisku (akoby tu neexistovala bezpečnostná služba), dostávame sa na rad aj my. Letíme! V lietadle, ktoré zrejme už dlhšiu dobu neprešlo očistou, ako aj pri mezipristátí v Moskve, vidno rozdiel medzi nami a domácimi. O nás sa personál stará akosi viac. Kolujú historky o tom, že v medzinárodných oddeleniach lietadla už neraz cestovala i koza či iné vzácne domáce zviera. Verím tomu. Ani zápach v našom oddelení nesvedčí o inom zložení cestujúcich. Počas búrky sa nám vidí, že strecha je akási premokavá, alebo to len nám trochu kvapká z päťhodinového časového posunu? Isté je, že sme sa takto ukrátili o jednu noc a vlietame do nového dňa. Z výšky sa snažíme rozoznať obrysy toľko očakávaného Bajkalského jazera. Pristávame hladko.
ULAN-UDE,
druhé najväčšie mesto republiky Burjatia, leží takmer šesťtisíc kilometrov od Slovenska smerom na východ, blízko mongolských hraníc. Čo nás prekvapí prvé, sú miestni. Pomer Rusov a Burjatov je takmer fifty-fifty, Burjatov je možno o čosi viac. Sú menších, zavalitejších postáv, majú husté čierne vlasy a šikmejšie oči. Ako Európanka by som ich pokladala za Mongolov alebo Kórejcov. Nakoniec, korene majú určite niekde v tamojších zemepisných šírkach. V súčasnosti ich je asi milión, okrem Burjatie žijú ešte v čečenskej a irkutskej oblasti. Národnostné trenice sa tu nevyskytujú, aj keď po istej dobe pobytu som nadobudla dojem, že na rozdúchanie požiaru by stačila malá iskierka. Zatiaľ si nažívajú v zhode s Rusmi a udržujú svoje tradície. A ako všade na svete i tu väčšinou len na dedinách, mladí v mestách sa orientujú skôr na západné trendy. Je to na škodu veci, pretože burjatská kultúra je naozaj zaujímavá. Či už ide o tradičný kruhový tanec "jochor", pestrý, vyšívanými ornamentami vyzdobený odev, ktorý sa skladá z chalatu a ťubetejky v národných farbách: modrej, bordovej, žltej a červenej. Pozoruhodná je aj ich kuchyňa. Najrozšírenejšie sú tzv. pózy (niečo ako pirohy s mäsom), koláč salamat (smotana, múka, maslo), ale nepohrdnú ani baraními vnútornosťami či krvavou klobásou (čosi ako jaternica). No a samozrejme - vodka. A nie hocijaká, moločnaja! Je dostupná iba v rodinách, má charakteristický zápach a tvrdí sa o nej, že na rozdiel od ruskej vodky, ktorá bije do hlavy, bije do nôh. Stolovanie u Burjatov je obrad. K šampanskému nesmie chýbať čokoláda, prvý pohár sa obetuje duchom mŕtvych členov rodiny (ten kto obetuje, by mal mať pokrytú hlavu), potom sa po kvapke symbolicky vyleje na všetky štyri svetové strany, až potom sa naleje všetkým prítomným. Nájdu sa aj takí, čo nepijú. Keď sa fľaša vyprázdni, treba ju obrátene postaviť na stôl, aby sa opilstvo mohlo zvaliť naň.
Čo sa týka dopravy, zvyk stopnúť si hocaké auto, zaplatiť za odvoz na akúkoľvek vzdialenosť 1000 rubľov, je bežný v akúkoľvek dennú i nočnú hodinu. Nečudo, technický stav mestských dopravných prostriedkov bol naozaj v katastrofálnom stave. Domáci nám vysvetľovali, že v zime sa prevážali zadarmo a to vôbec nie preto, že už na Sibír dorazil komunizmus, ale jednoducho dva-tri mesiace nedostali výplatu, a tak spontánne prestali kupovať cestovné lístky a platiť telefóny (samozrejme, len v rámci mesta). Revízorky síce chodili, ale pokuty sa nevyberali. Buď sa lístok zakúpil priamo u nich, alebo človek vystúpil a nastúpil prednými dverami, kde už bol "čistý vzduch".
Po revolučnom roku 1989 mala Burjatská republika tendenciu osamostatniť sa, ale čoskoro sa zistilo, že ekonomicky je až prisilne viazaná na centrum, teda na Moskvu, a sedemdesiat rokov "dobrovoľného" spolunažívania urobilo svoje. A tak si tunajší život plynie svojím obvyklým tempom, s malými obmenami, ako sú napríklad zahraničné tovary aj v tej najzapadnutejšej dedinke (zo slovenských napríklad zubná pasta Tutti-Frutti, Česi bodovali opavskými keksami Disko a Rosickými cestovinami).
Vďaka šikovným organizátorom sme mali v Ulan-Ude k dispozícii byt, ktorý slúžil ako prestupná stanica viacerým dobrodruhom: študentom budhizmu, antropológom, filmárom, filozofom... Sídlili sme asi v päťposchodom činžiaku a už prvý vstup doň v nás zanechal "hlboký dojem". Veru, nebyť únavy, asi by sme zdupkali. Všetko ošarpané, prehnité, plné väčších i menších živočíchov, smrad, takmer upchaté WC, sprcha fungujúca na dobré slovo, stáva sa našou svätyňou, v ktorej sa schádzame v rôznych zoskupeniach v rôznych hodinách podľa potrieb a záujmov. V dome som si všimla čalúnené dvere na byte zúfalcov, ktorí sa takto pokúšali ubrániť zlodejom. Dvere na ďalších bytoch mali zámky ako trezory v miestnych bankách.
Veľmi rada chodievam na trhoviská. Trh v Ulan-Ude má dve časti. Vonku sa sústreďujú priekupníci so zahraničným tovarom, najmä cigaretami, pivom, ovocím... Z miestnych špecialít potešia oko koberce, kožuchy (predávajúci ich v rámci reklamy mali oblečené, napriek teplote dvadsaťpäť stupňov), žalúdok zasa šašlik a cédrové oriešky. Neduživci si mohli nakúpiť bylinky u babky bylinkárky, značne odborne podkutej, ktorá všetko ochotne doložila odbornou literatúrou. Ako suveníry sa ujali metličky z tráv, žuvacia hmota zo stromovej živice a vyrezávané drevené amulety. A neslobodno opomenúť ani výborný kvas, nápoj z kvaseného chleba.
Druhá časť tržnice bola zastrešená. Tu sa nakupovalo mäso, ale keď som zočila na pulte vystavenú kravskú hlavu a ucítila nie práve vábne vône, šíriace sa z mäsa, po ktorom pochodovali pluky múch, dávala som za pravdu vegetariánom a ich stravnému režimu. Ale neochutnať z každého druhu buločiek a pirôžkôv by bol hriech. Dobrý dojem trošku narúšali oduté predavačky, ktoré sa vyskytujú na celom území Ruska. Naše hladné žalúdky neraz zaplnili šíritelia viery Hare Krišna, ktorí za dobrovoľnú symbolickú cenu vyvárali vcelku chutné a požívateľné jedlá, podávané na stanici. Získavali tak stúpencov pre svoju vieru.
Tempo života tejto časti zemegule je veľmi pokojné, ľudia postávajú pred domami, starčekovia hrajú svoje obľúbené domino, popíjajúc pritom čínske pivo alebo miestnu vodku, ktorá sa predáva v pivových fľaškách v podozrivej koncentrácii. Fľaše sa otvárajú tak, že sa otočia hore dnom a búcha sa po nich tak dlho, kým uzáver neodletí. Štamgasti majú v rukách veľký cit a navyše zmysel pre šetrnosť, takže nazmar nevyjde ani kvapka. Atmoféru dopĺňajú všadeprítomné mačky a voľne pobehujúce psy, nepatriace nikomu a všetkým.
Pocit absolútnej romanitky musí zasiahnuť každého pri pohľade na pravé sibírske dedinky. Drevené domčeky s maľovaným okenicami stoja v nepravidelných radoch so záhradkami do ulice, kde prepotrebnú lavičku zvykne tieniť jarabina. Kozy, ovce a kravy sa pasú voľne pod okanmi, sem-tam sa preženie sajdkár, aby zvíril práve usadený prach. Na konci každej dedinky možno nájsť cintorín so zvláštne upravenými hrobmi. Každý je ohradený na modro natretým plôtikom, nechýba lavička či vysadená briezka. Pohodlné pre trúchliacich (i nebožtíkov?), každopádne, pietnu atmosféru nič nenarúša. Čo by ste však márne hľadali, to sú cirkevné svätostánky. Dedinky vznikli väčšinou až po roku 1917, a tak sa tu celkom logicky takejto výstavbe neholdovalo. Viera sa udržovala podomácky, v dosť pestrej škále - od kresťanstva až po budhizmus. V horách vraj stále žijú a pôsobia šíritelia duchovna, polyhistoricky vzdelaní mnísi zameraní na prírodný okultizmus.
BAJKAL
Po pár dňoch v Ulan-Ude sme sa autobusom presunuli k Bajkalu. Sladkovodné more si nás získalo, uchvátilo svojou veľkosťou (je dlhé šesťsto kilometrov) i krásou okolitej panenskej prírody. Jazero leží 456 metrov nad morom, vyššie ako Ženevské jazero. Voda sa aj dnes dá takmer v každom zálivčeku piť priamo z jazera. Hladinu okrem čajok brázdia rybárske a výletné člny, no rozvláčny pokoj panujúci na piesčitom brehu to nijako nenarúša. Zásahy všemocného človeka sa prejavili iba na južnom cípe jazera, postavili tam celulózku a pár tovární na spracovanie rýb pri Irkutsku. Našťastie, samočistiaca schopnosť jazera stále funguje. Jeho dno sa vlní trojfázovo, v najhlbšej časti výskumníci namerali 1742 metrov.
V blízkom okolí čnejú vrcholky hôr poprášené snehom (najznámejší je Chamar-Dabanský masív), bývajú tu časté zemetrasenia. Žije tu veľa endemitov, za všetky spomeniem ešte nedávno pre farmaceutické potreby lovenú golomjanku bajkalskú, priezračnú rybu bez šupín, ktorej jasno vidno chrupavkovitú kostru. Do jazera sa vlieva asi tristo riek, vyteká z neho iba veľtok Angara.
Počas dvoch týždňov sme boli objektom záujmu skupiny nadšencov organizovaných pod hlavičkou Raleigh. Išlo asi o tridsať ľudí, prevažnej Angličanov (Raleigh sídli v Londýne), ale našli sa aj mladí z Mongolska, Malajzie a Ruska, ktorí sa rozhodli "kovbojským" štýlom pomáhať krajinám tretieho sveta v napredovaní - pri priaznivých ekonomických, no najmä spoločenských zmenách. Tí, čo doma prejdú sitom výberu (ide najmä o fyzickú zdatnosť a schopnosť existovať maximálne altruisticky počas dlhšej doby s tými istými ľuďmi), strávia desať týždňov v krajine s úplne odlišným životným štýlom (Aljaška, Sibír, Malajzia, Guatemala...), aby tam nezištne pracovali a pritom prenikli do tajov miestnej prírody a spôsobu života. Naše žalúdky skoro doplatili na ich snahu prestravovať nás, neboli zvyknuté na balíčkovanú vojenskú stravu (zásobovanie zabezpečovala helikoptéra), ktorá okrem zvláštnej chuti mala ešte jeden handicap - rok po záručnej lehote.
Plány našej expedície boli úzko zviazané s pobytom v horách, a tak sme boli nútení užiť si najmä dažďa, ktorého je v sibírskej tajge pomerne hojne (vraj i zemetrasení, to však, našťastie, nemôžem potvrdiť vlastnými skúsenosťami). Ale ani dažde nás neodradili od večerov pri ohni a ruskom čaji, pretože kto chce pochopiť dušu ruského človeka, musí s ním prežiť najmä chvíle nepohody. Výsledky týkajúce sa predovšetkým miestnej vegetácie sme po dvoch týždňoch mali "v suchu", miera objedenosti hubami (pod odborným mykologickým dohľadom) a lesnými plodmi sa naplnila, črevné ťažkosti sa neohlásili, dokonca ani avizované roje komárov, preto sme sa pokojne vybrali na spiatočnú cestu.
NASPÄŤ
Odvážne sme nastúpili na štvordňovú cestu Transsibírskou magistrálou, ktorá brázdi Matičku Rus na trase Chabarovsk - Moskva. Interiér vlaku bol nad naše očakávanie. Ku kultúre cestovania v Rusku patrí takmer nepretržité "stolovanie", podľa toho, ako sme sa približovali k Moskve, sa menil aj pomer množstva predávajúcich, kvality a ceny ponúkaných tovarov. Ak blízko Bajkalu jasne viedli ryby, v Kazašskej republike zasa grilované kurence, tak na Ukrajine varené zemiaky a pirohy. A, samozrejme, všade zmrzlina, soky a potajme predávaná vodka. V jedálnom vozni sa dalo nakupovať, ceny neboli vôbec nadhodnotené. Zo zvedavosti sme si neodpustili prechádzku vlakom. Vagóny pre domácich sú riešené v štýle "všetci ľudia sú si bratia" - bez kupé, každá komunita šiestich ľudí je oddelená iba stenou z ďalších lôžok. Videla som aj dečky a kvety na vysúvacích stolíkoch. Každý vagón má svojho dežurného, ktorý prísne dozerá na svoje pridelené ovečky. Neraz som sa stretla s kamennými pohľadmi, keď som sa náhodou vybrala za hygienou k susedom. A nebodaj na toaletu! "Svajevo govna chvátit," tak mi povedali, a tak odvtedy sme pekne disciplinovane vytvárali rady pred týmto kútikom len v domovskom kupé v panike, že zase bude už desať minút pred a po stanici "zapreščeno".
V Moskve sme strávili noc na preplnenej stanici, kde som sa stala svedkom vreckových krádeží a nekonečnej špiny na toaletách, a kde ma obveselil nápis: "Nefajčiť, nehádať sa! Umývať si nohy v umývadle kategoricky zakázané!"
Do Čopu sme dorazli vo vlaku plnom priekupníkov, úspešne kšeftujúcich aj napriek zdupľovaným kontrolám. Odtiaľ bol len kúsk na hranice, ktoré oddeľujú dva svety, stále také odlišné. Možno sa dalo viac zažiť, vidieť, skúsiť, nafotiť, absorbovať... Možno. Ale každopádne to, čo sme i napriek nepriazni počasia stihli, úplne stačí na motiváciu pre budúcu expedíciu do takej nevyspytateľnej, ale krásnej časti našej modrej planéty.
Autor: VERONIKA MATISOVÁ
