JÁN SMOLEC
Keď generalissimus J. V. Stalin zatúžil prejaviť svoju genialitu na úseku jazykovedy, napísal (napísali mu) o tejto vede neveľký spis. A vzápätí sa ako huby po daždi vyrojili state, elaboráty, štúdie, knihy oslavujúce Otca národa, ktorý svojím svetlom poznania ožiaril smrteľníkov.
Na tému "Stalin a otázky jazykovedy" pravdaže, nepísali len lingvisti - vodcu citovali, okiadzali a na svoje vedné i nevedné odbory aplikovali právnici i matematici, pestovatelia i chovatelia, medievalisti i otorinolaryngológovia. Tá doba je za (pred?) nami: keď počas svojho druhého pontifikátu premiér Mečiar utrúsil niekoľko poznámok na margo etickej samoregulácie novinárov, v rituálnom tanci nad touto originalitkou zakrúžilo len zopár "vnímavých" a "predvídavých" novinárov na čele s tancmajstrom Jánom Smolecom, šéfredaktorom promečiarovskej Republiky, dnes Slovenskej. Ján Smolec sa nielenže ustanovil za jediného a neomylného vykladača rezolúcie Parlamentného zhromaždenia Rady Európy o etike žurnalistiky, on šiel v tejto veci oveľa ďalej, keď 24. 9. 1993 vo svojich novinách v odpovedi publicistovi E. Weidlerovi napísal: "Pritom Ti musí byť jasné, že novinár, ktorý nerešpektuje etickú samoreguláciu, vydáva sa na cestičky žurnalistického gangsterstva. Pre psychiatrov je tento typ ľudí vďačným objektom skúmania a diagnostikovania."
CESTIČKY ŽURNALISTICKÉHO GANGSTERSTVA
Na Smolecovo etickosamoregulatívne križiacke ťaženie som si spomenul a citát zo svojho archívu vylovil vo chvíli, keď som si 28. 12. 1994 v ním regulovanom denníku prečítal jeho - poviem to bez obrúska - nekrofilný článok špiniaci tú najprivátnejšiu sféru človeka, rodiny, posledných dní ľudskej bytosti... Smolecovo zneuctenie Jána Čarnogurského má isteže politickú motiváciu a je súčasťou boja o absolútnu moc jeho straníckeho šéfa, ale to už komentovali viacerí publicisti. V tejto chvíli sa mi zdá dôležité zdvihnúť zo zeme, oprášiť a vrátiť odosielateľovi Smolecovi jeho vlastný termín "žurnalistické gangsterstvo". Keby bol môj, udelil by som mu ho ako hrdý titul. Takto si ho musí udeliť sám. Žurn. gang. Ján Smolec. Nevyzerá to dobre?
Pre tých, ktorým sa to celé zdá nepodloženým a možno aj naozaj neetickým slovičkárením, uvediem aspoň tri príklady z mora ďalších publikovaných v Smolecovej SR. Príklad prvý z marca 1994: hlúpe, žurnalisticky primitívne, náznakovo antisemitské (to sú slová J. S.) osočenie manželky prezidenta republiky pani Emílie Kováčovej. Šéfredaktor sa musel verejne ospravedlniť, no aj túto elementárnu formu nápravy žurnalistického gengsterstva zneužil na ďalšiu tvorbu antisemitských nálad. Príklad druhý z prvého polroka 1994: niekoľko mesiacov trvajúca nenávistná šovinistická štvanica redaktora SR Drahoslava Machalu proti novinárovi českého pôvodu Jurajovi Alnerovi, redaktorovi Národnej obrody za to, že sa opovážil vyjadriť svoj názor na margo Matice slovenskej, resp. si vôbec dovoľuje písať o Slovensku.
RADŠEJ BEZ MENA
A do tretice: národ rozoštvávajúce, nenávisť vzbudzujúce, konfrontačnú atmosféru vyvolávajúce vyberanie a redakčné spracovanie čitateľských ohlasov v rubrikách Z listov a Čitateľské forum, kde redaktor púšťa a šéfredaktor schvaľuje texty, pod aké by sa pri súčasne platnom právnom stave predsa len neodvážil podpísať plným menom, takto to vybavia reálni či fiktívni (napokon, je to jedno) čitatelia. A veď tak to bolo aj so spomenutou antisemitskou kampaňou proti pani Kováčovej - príspevok bol podpísaný pseudonymom a podľa Smoleca ho do redakcie doniesol "údajný spolupracovník, predstavil sa ako dobrý známy vedenia redakcie!" (Sic!) Takýchto "dobrých známych" je v "čitateľskom fóre" ani maku: za všetkých odcitujeme hoci z listu, v ktorom pisateľ "L.B., Žilina" vyjadruje o.i. svoj názor na udalosti z marca 1994, keď rozzúrený dav napadol novinárov pred vchodom do Primaciálneho paláca: "Som demokratický človek, som proti násiliu, ale to, čo dostali páni Hríb a Žitný, bolo málo. Zaslúžili si viacej."
A pridám aj štvrtý príklad, ktorý dokazuje, že šéfredaktor Smolec si svoj titul "žurn. gang." naozaj zaslúži. Gangsterstvo je podľa všetkých slovníkov zločinecká činnosť, podvod, banditizmus. Do kategórie zločincovnesporne patrí aj krádež, aj krádež duševného vlastníctva. Porovnaním textov sa preukázalo (publicista Gustáv Murín v SME 6. 4. 1994), že Smolec odpísal a pod vlastným menom vo svojom texte uverejnil ucelené pasáže z diela anglického historika Paula Johnsona Dějiny 20. století. Tomu sa hovorí plagiát čiže literárna krádež. Stačí?
Ak nie, môžeme pokračovať. Môžeme si vziať pod etickosamoregulačnú lupu trebárs príspevky Pozorovateľa, Petra Varínskeho, Sláva Schmidta, Alojza Klimanského, Jozefa Haliana a tutti quanti, ako má vo zvyku hovorievať publicista Dušan Slobodník, ktorý sa kdesi chválil, že počas svojho kultúrneho ministrovania písal pod niekoľkými pseudonymami, aby nikto neodhalil, že robí čosi, čo sa prieči etickej samoregulácii čiže dobrým mravom. Možno bude sklamaný, keď poviem, že nebolo také ťažké tie jeho konšpiračné pseudonymy odhaliť, a možno sa poteší, keď poviem ako: podľa autorovho (mizerného) štýlu a podľa záverov jeho článkov, končiacich sa spravidla kubánskymi pointami typu Patria o muerte! Venceremos! Na večné časy a nikdy inak! Neprojdou!
POKOJNÝM A TOLERANTNÝM SPÔSOBOM
Alebo žeby sme sa pozreli na Pavla Janíka a jeho neustále osočovanie komunistickým režimom prenasledovaných ľudí a heroizovanie najvyššieho šéfa ŠtB generála Lorenca? Na Šimona Ondruša a jeho škandalizovanie hovorcu Fóra inteligencie Slovenska Rudolfa Chmela a ďalších. Na Júliusa Handžárika a jeho odisťovanie výbušniny pod Žitným ostrovom? A netreba v tej veci spraviť nič viac a nič menej než skonfrontovať si tieto a desiatky ďalších textov v Slovenskej republike s textom Jánom Smolecom a spol. stokrát surovo znásilnenej rezolúcie Rady Európy o etike žurnalistiky, hoci s jej bodom 33, v ktorom sa hovorí: "V spoločnosti dochádza niekedy k napätým situáciám a konfliktom pod tlakom takých faktorov, ako sú terorizmus, diskriminácia voči menšinám, xenofóbia alebo vojna. Za takejto situácie majú médiá morálne právo a povinnosť obhajovať demokratické hodnoty: rešpektovanie ľudskej dôstojnosti, riešenie problémov pokojným a tolerantným spôsobom a následne bojovať proti násiliu a jazyku nenávisti a konfrontácie a zamietnuť každý druh diskriminácie založenej na kultúrnych, náboženských alebo sexuálnych rozdieloch." Na tomto vážnom a varovnom texte je pikantné len to, že som ho citoval podľa vydania v Smolecovej Slovenskej republike z 21. 9. 1993.
Vraciam sa na záver k motívom, ktoré ma prinútili napísať tento článok. Ján Čarnogurský oznámil, že vzhľadom na nepravdivý článok zo 17. 12. 1994 o tzv.liste nitrianskych kňazov podáva na denník Slovenská republika žalobu. Na otázku agentúry Arteria STA, či podá žalobu aj v súvislosti s osočujúcim článkom z 28. 12. 1994, povedal: "S takými chrapúňmi, ako je Smolec, sa ťažko môžem súdiť." A vysvetlil, ako jednoducho možno v tomto prípade vyrobiť dôkaz: "On píše, že nejaký zahraničný Slovák tvrdí, že otec mu to povedal. Keby som ho žaloval, tak nejaký zahraničný Slovák príde a bude tvrdiť, že otec mu to povedal. Ja budem tvrdiť, že to nie je pravda, ale otec je mŕtvy, tak čo? (SR, 30. 12. 1994.) V Čarnogurského slovách je logika, ale ja v nich cítim najmä trpkosť, že slušnosť opäť raz prehrala s aroganciou. Slušní ľudia majú skrátka smolec.
