Veľa uznania si prezident za svoj novoročný prejav nevyslúžil. Jedni pomenovali jeho výzvu na zmierenie "obyčajnou kapituláciou", pre iných bolo jeho vystúpenie iba žalostným dôkazom, "ako ďaleko je M. Kováč od reality", ako ostáva úzko stranícky. Ako však vykonávať úrad prezidenta v krajine, ktorej duchovné rozpoloženie niekedy pripomína studenú občiansku vojnu? "Atmosféra tu miestami vyzerá tak, ako by bola vojna. Parlament je rozdelený na dva tábory, poslanci spolu nekomunikujú, iba na seba zazerajú," opisuje pomery v slovenskom sneme jeden z novozvolených členov.
Český prezident V. Havel sa vo svojom novoročnom vystúpení mohol venovať vízii optimálneho vývoja českej spoločnosti, ktorá by podľa neho nemala byť iba úlohou vlády, ale by mala vzísť z "dialógu mnohých hospodárskych subjektov i subjektov občianskej spoločnosti, vrátane rozmanitých vedeckých pracovísk." Slovenská spoločnosť sa dnes priveľmi nezaoberá víziami budúcnosti: je plne zviazaná prítomnosťou svojej schizmy. Takáto rozpoltenosť nemôže vydržať večne. V demokratických podmienkach sa zvyčajne postupne pretaví na kooperatívny politický pluralizmus. V autoritárskych režimoch sa rozdelenie jednoducho mocensky zruší nastolením "jedinej správnej" alternatívy. Možno povedať, že o to prvé sa v zásade pokúšala koaličná vláda J. Moravčíka. O to druhé sa dnes usiluje V. Mečiar a jeho spojenci.
Existuje niekoľko sebazáchovných nástrojov, akými sa demokracia v postkomunistických krajinách bráni pred autoritárskymi sklonmi. U nás medzi ne okrem iných patrí čo ako krehká, no predsa len existujúca deľba moci. Existuje inštitút prezidenta, existuje Ústavný súd, ktorého členovia zvolení na sedem rokov prežijú na svojich postoch nielen dnešnú vládu. Parlamentná opozícia je dosť silná a politicky priebojná a nebude mlčať, smerom dovnútra ani smerom von, voči pokusom vrátiť koleso dejín späť pred november 1989. Najnovším príkladom je pripravovaný spoločný podnet na Ústavný súd vo veci jedného z dvoch privatizačných zákonov.
Na oba tieto inštitúty už HZDS zameralo svoj útok. Ústavný súd už Mečiar označil ako ďalší chorý prvok na politickej scéne - zatiaľ však neboli spochybnené či nedodržiavané jeho rozhodnutia. Kľúčové výzvy Ústavný súd však ešte iba čakajú, napríklad pri eventuálnom posúdení ústavnosti zákona na ochranu republiky.
Prezidenta síce bez ústavnej väčšiny nemožno odvolať, možno mu však sťažiť jeho prácu a pripraviť si pôdu pre kritiku, že jeho úrad dostatočne nefunguje. "Človek sa dokáže vybičovať k maximálnym výkonom, keď sa zdravo nahnevá. Očakávať, že sa týmto krokom ohrozí akcieschopnosť prezidenta a jeho kancelárie, je predčasné. Som presvedčený, že kolektív pracovníkov kancelárie prezidenta si bude aj v menšom počte plniť svoje povinnosti tak, aby prezident dostal na stôl, čo potrebuje," povedal v rozhovore pre Pravdu zástupca vedúceho KP V. Borodovčák. Takéto úsilie môže byť chvályhodné: ľahko si však domyslieť, že hlave štátu nie sú primerané pracovné podmienky spoluurčované "zdravým hnevom" a "vybičovaním".
Prezidentov prejav všakmohol zneistiť nielen tým, čo v ňom nebolo (napríklad zmienka o drastických škrtoch v rozpočte), ale aj tým, čo v ňom niektorí ľudia tušia. V našej kolektívnej pamäti sú uložené sebakritiky a ustupovanie najvyšších činiteľov štátu pred mocenským tlakom, najmä pred vydieraním zvonka: menujme za všetkých iba A. Dubčeka. Tieto sebakritiky sa skončili zle, lebo autoritárska moc operuje v kategóriách buď / alebo: neuznáva kompromis, nechce iba čiastkový ústup, chce svojich 51 %, svoju nadvládu a porážku toho druhého, ktorého vníma predovšetkým ako protivníka, nie ako partnera.
Je napríklad riskantné dať sa na ústup v interpretácii marca 1994. Hoci je neodškriepiteľné, že k odvolaniu vtedajšej vlády viedol hlavne rozpad vnútri samotného HZDS a SNS, Mečiar verí tomu, že išlo predovšetkým o sprisahanie domácich a zahraničných síl: ide "iba" o to, aby vyšetrovacia komisia stanovila podiel M. Kováča, G. Sorosa, J. Mroza z Inštitútu pre štúdium Východu a Západu (ktorý udelil spoločnú cenu slovenskému a maďarskému prezidentovi za ich úsilie o zmierenie), eventuálne i CIA. Niekomu to možno znie ako blud, bohužiaľ, nejde však o humor z Markoviča.
"Ústup je z dvoch dôvodov nemožný: predovšetkým ho nedovoľuje naša česť a po druhé les soignéesky," parafrázuje starý príbeh nemecký dramatik CH. D. Grabbe.
Podľa prieskumu FOCUS zo začiatku decembra 1994 požiadavku odvolať M. Kováča podporovalo iba 26 % z opýtaných. Naopak, 65 % respondentov bolo proti jeho odvolaniu. Popri cti a "lese" sú tu teda ešte stále občania Slovenskej republiky: dve tretiny z nich stáli koncom minulého roka za svojím prezidentom. Či si tento kredit udrží, to bude závisieť aj od dôslednosti jeho postojov, najmä vo chvíľach, ktoré ešte iba prídu. Napokon, aj od tejto dôslednosti bude závisieť, či sa výskumy verejnej mienky koncom r. 1995 budú pýtať na dôveru k tomuto istému prezidentovi.
Autor: sociológ, Bratislava
