Tohto roku v júni sa v slovenských novinách objavil nenápadný inzerát, vyzývajúci slovenských občanov o poskytnutie informácií týkajúcich sa ľudí, odvlečených po roku 1945 do Sovietskeho zväzu. Ozvať sa mali Ústavu medzinárodných vzťahov v Prahe. Okrem dvadsiatich piatich Slovákov sme sa na inzerát ozvali aj my. Z rozhovoru s vedeckou pracovníčkou Ústavu medzinárodných vzťahov v Prahe Irenou Polišenskou sme sa dozvedeli o internovaní našich ľudí v sovietskych gulagoch asi toto:

"O tom, že sovietske vojská zároveň s oslobodzovaním Československa odvliekali i našich občanov, som vedela už v čase komunistického režimu. V osemdesiatych rokoch som totiž pracovala v archíve ministerstva zahraničných vecí. Tam bol ukrytý pomerne obsiahly celok prameňov, ktoré sú dôležitou dokumentáciou k problematike československých občanov, deportovaných do internačných táborov v Sovietskom zväze. Ide o informácie o bezprostrednom odsune ľudí do Sovietskeho zväzu, zároveň s postupom Červenej armády na konci druhej svetovej vojny. Otvorene som sa však mohla začať týmto problémom zaoberať len po roku 1989, kedy sa začali objavovať k tejto otázke aj interpelácie poslancov na ministra Dienstbiera vo Federálnom zhromaždení. Ľudia, ktorí boli priamymi svedkami odsunov, sa začali i združovať a otvorene o bolestnom probléme hovoriť. Roku 1990 som už vedela, že túto tému neopustím. Čím ďalej, tým viac ma totiž dojímalo stretnutie s pozostalými účastníkmi. V osudoch tých ľudí bolo totiž možné vystopovať aj takú hroznú vec, akou bolo postupné začleňovanie Československa do sféry sovietskeho vplyvu..."

Práca na výskume všetkých okolností odvlečených občanov Československa do sovietskych gulagov nie je ešte zďaleka hotová, chýbajú financie, chýba i čas Irene Polišenskej na to, aby túto svoju doslova srdečnú záležitosť, dotiahla úplne do konca. Možno na budúci rok.

- Vypracovala som projekt výskumnej úlohy a žiadala o prostriedky. Dostala som ich nakoniec od Stredoeurópskej univerzity, ktorá v lete tohto roku hradila aj môj niekoľkotýždňový pobyt v Moskve, kde som v archívoch študovala dostupné dokumenty. Vedela som, že v prvom rade musím zmapovať, ako sa to všetko stalo, zamerať sa na zistenie ľudských osudov. Koľko tých ľudí bolo odvlečených, kam a ako ich odvliekli, koľko sa ich dostalo späť. Zistiť bolo treba aj to, či v tom bola nejaká zákonitosť, aký bol mechanizmus, na základe ktorého sa tá hrôza odohrala.

# To bol projekt, ale ako to potom vyzeralo v praxi?

- V prvom rade som využila všetky možnosti, ktoré poskytoval archív vtedajšieho ministerstva zahraničných vecí ČSFR. Na základe toho som chcela zrekonštruovať v Moskve, ale aj inak, mená, konkrétne údaje. Po zostavení zoznamu mien bolo treba zistiť dátum narodenia, zatknutia, prípadne návratu. Urobiť po päťdesiatich rokoch všetko tak, aby sa dalo na základe toho zrekonštruovať, koľko tých ľudí naozaj bolo odvlečených Sovietskou armádou. Postupne som zisťovala, že údaje, spracované československou stranou, vôbec nezodpovedajú tomu, čo evidovala sovietska strana.

# Čomu tie rozdiely prisudzujete?

- Ako som z materiálov moskovských archívov vyrozumela, sovietske úrady mali záujem vykazovať rýchly postup riešení. Faktom však je, že v gulagoch boli desaťtisíce ľudí, a neboli to vždy iba civili. Základ táborov tvorili zajatí nemeckí vojaci, ale aj Taliani, Maďari, Japonci. Zo sovietskych archívnych prameňov bolo ťažké rozlíšiť vojenských zajatcov od civilov, zavlečených pri oslobodzovaní, ktorí zaujímajú mňa. Do Moskvy som síce odišla vyzbrojená zoznamom mien poskladaných podľa pražských archívnych prameňov, ale v Sovietskom zväze boli tie mená prepisované foneticky do azbuky, a tak presný koreň rozdielov v údajoch Prahy a Moskvy ešte nepoznám. Nazdávam sa však, že jednou z príčin môže byť fakt, že o osude všetkých od nás odvlečených ľudí nemusia existovať písomné zoznamy. Ďalšie objasnenie tohto problému by si vyžiadalo bádanie v archívoch hlavných miest dnes už samostatných nových štátov bývalého ZSSR.

# Aký je vôbec stav moskovských archívov?

- Evidentne je v nich odvedený kus archivárskej práce. Každý dokument je spracovaný v doskách, je možné si ho nechať okopírovať, ale systém, podľa ktorého sú dokumenty zoradené, nezodpovedá nášmu predmetovému radeniu. Istý čas mi trvalo, kým som sa zorientovala, ako potrebné dokumenty hľadať. Moskovské archívy momentálne prežívajú obrovský boom. Po tom, ako boli desiatky rokov uzavreté pred svetom, využívajú historici z celého sveta možnosť nahliadnuť do dokumentov, ktoré približujú, ako v skutočnosti Sovietsky zväz od roku 1917 fungoval. Každé ráno sa bolo treba do študovne poriadne ponáhľať, ak som chcela v ten deň študovať. Ruské archívy tento záujem sveta o neskreslenú históriu Sovietskeho zväzu dokážu aj patrične trhovo využiť. Poplatky za služby archívnych fondov sú vysoké.

# Čo sa vám podarilo doteraz konkrétne zistiť?

- Zásluhou materiálov archívu ruského ministerstva zahraničných vecí som vystopovala mechanizmus rokovaní okolo odvlečených československých občanov. Zistila som, že aj keď internačné tábory boli v kompetencii sovietskeho ministerstva vnútra, všetky rokovania prebiehali po diplomatickej línii. Rodinní príslušníci odvlečených občanov sa obracali na pražské ministerstvo zahraničných vecí so žiadosťou o pomoc pri pátraní po určitej konkrétnej osobe. Pretože väčšina deportácií sa udiala hneď po príchode Sovietskej armády, rodinní príslušníci si mysleli, že sa im syn či otec zakrátko vráti, len čo sa omyl vysvetlí. Prvé žiadosti o pomoc sa na MZV ČSR v Prahe objavili už v lete 1945. Mnohí občania však nevedeli, koho žiadať o pomoc, a tak napísali na Ministerstvo zahraničných vecí do Prahy len v lete 1946. Po tom, ako sa toto ministerstvo roku 1946 obrátilo na obecné zastupiteľstvá o informácie, týkajúce sa nezvestných občanov. V Moskve som sa teda zaujímala, ako sovietska strana pracovala ďalej s informáciami z Prahy. Zistila som, že sovietska strana odmietala rokovať o akomkoľvek internovanom občanovi, keď naše ministerstvo neuviedlo presne všetky údaje vrátane adresy internačného tábora, kde sa hľadaný človek nachádza. Pre rodinných príslušníkov bolo samozrejme výsmechom, keď mali odpovedať na otázku, kde presne v Sovietskom zväze sa človek, ktorého hľadajú, nachádza. Navyše v táboroch týchto odvlečených ľudí sťahovali, takže nič nebola platná ani informácia od osôb, ktorým sa nejakým zázrakom podarilo vrátiť. Naše úrady navyše pramálo vedeli o realite mašinérie Sovietskeho zväzu. Presnejšie žiadosti o pomoc pri pátraní, a to aj s uvedením mien táborov, sa objavujú na pražskom ministerstve zahraničných vecí roku 1947. Vtedy tiež vychádza na svetlo fakt, že najväčšie internačné tábory boli v Donbase, neskôr v Odese. Z Odesy sa aj najviac Čechoslovákov vrátilo domov. Mnohí prišli na vlastnú päsť, cez Rumunsko.

# Prečo sa váš inzerát objavil práve v slovenských novinách?

- Chcela som získať bezprostredný kontakt s odvlečenými Slovákmi. Lebo najviac ľudí odvliekli sovietski vojaci práve zo Slovenska. Dôvod, prečo práve zo Slovenska, môže byť jediný. Sovieti si chceli byť istí, že sa Slovensko vo voľbách nepostaví proti sovietskemu zriadeniu. Kým z českých krajov odvliekli sovieti len svojich ruských emigrantov, ktorí sa tu usadili bezprostredne pred VOSR, či po nej, zo Slovenska odvliekli inteligenciu a tú spoločenskú vrstvu, o ktorej sa predpokladalo, že nebude súhlasiť so socialistickým zriadením.

# Znamenalo by to však, že Sovietska armáda prišla oslobodzovať Československo už s jasným zámerom získať krajinu pod svoj vplyv, prisvojiť si ju.

- Odpoviem vám čiastočne príhodou z Moskvy. Keď som v tohtoročnom horúcom lete sedela v jednej moskovskej študovni, okná ktorej boli zatiahnuté čiernymi pogumovanými závesmi a na plafóne žmurkali žiarovky, poprosila som službukonajúceho historika, či by nebolo možné odtiahnuť závesy a otvoriť okná. Súhlasil a dali sme sa do reči. Zaujímal sa o tému, ktorou sa zaoberám a na moju otázku, čo si myslí o dôvodoch odvlečenia našich občanov do Sovietkeho zväzu, mi s úplnou samozrejmosťou odpovedal: "Sovietska armáda, ako víťazná armáda, mala na deportáciu nespoľahlivých občanov krajiny, ktorú oslobodila, plné právo. Nemohli sme tam nechať tých ľudí. Ovplyvnili by voľby v Československu tak, že by nedopadli v prospech komunistickej strany. A my sme potrebovali, aby bolo Československou v našej sfére vplyvu. Odtransportovali sme ich s tým, že ich po voľbách pustíme." Keď nikto takto precízne, pregnantne, vysloví takýto názor, a je to pritom človek, ktorý je poučený, lebo v tom systéme dlhé roky žil a pracoval, nebudú jeho slová ďaleko od pravdy.

Množstvo rodinných príslušníkov, žiadajúcich o intervencie odvlečených osôb, vo svojich žiadostiach uvádza, že v prvom momente sa nazdali, že ide o pomoc, o pracovné nasadenie. Mysleli si, že ich otca, syna, manžela zobrali sovietski vojaci so sebou kvôli tomu, že potrebovali jeho odbornú či manuálnu krátkodobú pomoc. Len keď sa z náhodných správ od ľudí, čo z internačných táborov v Sovietskom zväze utiekli, dozvedeli, že pravdepodobne tam je aj ich príbuzný, uvedomili si, do akej nebezpečnej situácie sa dostal. Bez súdu, bez možnosti, aby o jeho vine či nevine rozhodol zákonný československý súd...

Exilová československá vláda v Londýne uzavrela so sovietskou vládou zmluvu, podľa ktorej na území oslobodenom Sovietskou armádou všetka jurisdikcia nad našimi občanmi spadá do rúk československých orgánov. Je teda nepopierateľné, že akékoľvek deportácie civilného obyvateľstva boli v rozpore s touto dohodou.

# Aký bol postoj československých orgánov k množiacim sa žiadostiam o pátranie po československých občanoch zavlečených do Sovietskeho zväzu?

- Naše úrady požiadali sovietsku stranu o vypracovanie zoznamov československých občanov v sovietskych internačných táboroch. Tieto zoznamy žiadali predložiť aj so zdôvodnením, prečo tam našich občanov držia. Československá vláda tiež žiadala o repatriáciu týchto ľudí. Prípadné prečiny, za ktoré boli odvlečení, žiadala posúdiť na vlastnom území. Sovietska strana žiadala o obrátený postup, o presné zoznamy československých občanov aj - ako som už spomenula - s presnou adresou tábora, v ktorom sa nachádzajú. Československo potom muselo žiadať, a aj žiadalo, vydanie jednotlivých osôb. V tom obrovskom množstve deportovaných, v neprehľadnom systéme gulagov to československá vláda do roku 1948 nestihla. Z oficiálnych úradných odpovedí sovietskej strany vyplýva, že priznala vlastnú neschopnosť podchytiť československých občanov. Po roku 1948 už úsilie československých úradov dotiahnuť tragickú záležitosť do konca slablo. Nahrali tak byrokratickej stalinskej mašinérii, ktorá ovládala vedenie internačných táborov, ale podľa nás nemohli vedieť, kde koho majú. Veď archívy dokazujú, že permanentne zapisovali a aktualizovali stav zajatcov v jednotlivých táboroch. Mali ich roztriedených aj podľa národností. Išlo skôr o získanie času, ktorý nahrával sovietskej strane. Tu človek veľa vecí iba tuší.

# Určite viete, z ktorých lokalít Slovenska bolo do Sovietskeho zväzu odvlečených najviac ľudí.

- Ide o celé východné Slovensko, Starú Ľubovňu, Rimavskú Sobotu, deportovaná bola veľká časť obyvateľov obce Veľký Blh, a významne bola deportáciami zasiahnutá aj Bratislava.

# Dá sa dnes v moskovských archívoch zistiť, ako tie tábory, v ktorých naši ľudia žili, vyzerali?

- Napodiv dá. Z archívov je jasné, že tábory absolútne neboli pripravené napríklad na zimu. Internovaní si nemali čo obliecť, boli bosí, nemali bielizeň, o potravinách ani nehovoriac. Občas samotné sovietske úrady nárazovo urobili opatrenia a odvolali vedenie táborov, ktoré rozkrádalo prídely určené zajatcom. Z dokumentov vyplýva, že mechanizmus zásobovania táborov sovietski funkcionári zneužívali a na internovaných cudzincov sa nehľadelo ako na ľudí. Boli podvýživení a pritom museli tvrdo fyzicky pracovať. Úmrtnosť bola ohromná.

# Koľko mien má zoznam ľudí deportovaných Sovietskou armádou z Československa?

- Zatiaľ tisíc, ale rozhodne nie je konečný. Nové fakty o nových ľuďoch odvlečených pri postupe sovietskej armády prinesie ďalší výskum. V momente, keď budem mať zoznam podľa všetkých dostupných prameňov úplný, budem mať za sebou ten najdôležitejší cieľ, ktorý som si roku 1990 želala dosiahnuť. V druhej etape, ktorá bude potom nasledovať, sa sústredím na osobnú korešpondenciu ľudí, čo sa z týchto táborov vrátili. Momentálne sa už sústreďujem na osoby, ktoré v čase deportácie boli mladíkmi. Mám tu napríklad slovenského chlapca, ktorého odvliekli ako sedemnásťročného a vrátil sa. Najstarším mužom, ktoré Sovieti internovali, bol sedemdesiatpäťročný starec. Sovietska strana síce už roku 1949 čs. vláde oznámila, že celý problém pokladá za vyriešený, lebo na území Sovietskeho zväzu sa viac nenachádzajú osoby, ktoré by boli československými občanmi, ale na ministerstvo zahraničných vecí prichádzali žiadosti o pátranie po nezvestných osobách, odvlečených sovietskou armádou, ešte aj roku 1951. Dúfam, že z tejto ľudskej a spoločenskej tragédie spíšem raz na dokumenty bohatú a zaujímavú knihu.

# Bude v nej dominovať nejaký mimoriadny ľudský príbeh?

- Ten zatiaľ práve hľadám. Určite si však vyberiem jeden z tých, čo sa ponúkajú v osudoch dvadsiatich piatich slovenských odvlečenov, o ktorých mi napísali teraz v lete ich príbuzní. Nechcem zneužívať emócie ľudí, ani vydierať ich dušu rabovaním spomienok. Okrem toho nie som určite prvá, kto chce počuť ich príbehy, a pritom im nevie pomôcť inak, než že ich príbeh napíše. Ja by som to však chcela napísať čo najjasnejšie, zdokumentovať faktami o tom, ako sa k ich odvlečeniu po roku 1948 zachovalo komunistické Československo. Že mlčalo rovnako, ako začalo od roku 1945 výhražne mlčať Rusko.

Autor: Zhovárala sa MARTA CSONTOSOVÁ