Vo februári 1936 istý nemecký emigrant uverejnil v newyorskej tlači otvorený list, ktorým sa postavil mimo rámec oficiálneho života Nemecka. Bol to Thomas Mann, laureát Nobelovej ceny za literatúru. Jeho kritici dokonca vyhlásili, že sa postavil mimo rámca nemeckého národa. Dokazovali: čo si zaslúži spisovateľ, ktorý opúšťa svoj národ vo chvíli prelomu? Čo si zaslúži spisovateľ, ktorý v cudzej, nepriateľskej tlači útočí na nemecký štát, čiže sa zúčastňuje na antinemeckej propagande, a je teda financovaný nepriateľmi Nemecka? Má takýto literát, megalomansky si nárokujúci na vládu nad dušami v Nemecku, právo očakávať súhlas s rozširovaním svojich kníh? Nie! Nemecký národ nestrpí zapredancov, rozširujúcich ohováračky o "hnedom terore" v krajine, ktorú malodušne opustili.

Hanobia Nemecko, aby si urobili zásluhy u svojich cudzozemských chlebodarcov. Cudzincom je tŕňom v oku národná revolúcia a obrodenie Nemecka - preto útočia na nový poriadok a jeho vodcov. Ale nech si nerobia ilúzie - nemecký národ zostane hluchý na klebety a výzvy renegátov a podvratníkov; nemecký národ nedovolí očierňovať svojich najlepších synov, vodcov národnosocialistickej strany, ktorí vykonávajú zákonnú moc a robia politiku stabilizácie. Nemecko pod vládou Adolfa Hitlera nechce vojnu - chce poriadok a mierovú spoluprácu. Nemecko si dobre pamätá na časy weimarskej anarchie, nepokojov a štrajkov, nezamestnanosti a hladu.

Navzdory týmto očividným faktom medzinárodné kruhy veľkého finančníctva, najmä židovského, ale aj slobodomurári a boľševickí agitátori pokúšajú sa narušiť poriadok a rozpútať protinemeckú kampaň v zahraničnej tlači. Využívajú pritom renegátov, utečencov z Nemecka šíriacich Greuelpropagande o údajnom prenasledovaní v Nemecku. Zatiaľ - dokazujú to fakty - v Nemecku nikto nie je prenasledovaný za svoje presvedčenie. Presvedčenie každý môže mať také, aké sa mu páči. Ale trestaní sú - napokon nepočetní - narušitelia verejného poriadku a rozvratníci, ktorí porušujú zákon. Tak je to v každej krajine. Útoky na nemecký národ sú pokrytectvom - žiadna západná vláda nedovoľuje podpaľovať svoje reichstagy, trestá špionáž, diverznú a sprisahaneckú činnosť. Každá krajina suverénne rieši problémy trestnej politiky a nemecký národ nedovolí znásilňovať svoju suverenitu.

Výsledky volieb a výskumy verejnej mienky potvrdzujú plnú podporu verejnosti pre národný socializmus. Akí poľutovaniahodní sú tí literáti-emigranti, ktorí zatvárajú oči pred skutočnosťou, obrátili sa k Nemecku chrbtom a chcú obrátiť naspäť koleso dejín... Títo sezónni vlastenci vravia aj to, že nemecký štát ohrozuje mier. Ťažko si predstaviť väčšiu lož. Nemecko - ríšsky kancelár Adolf Hitler to veľakrát vyhlásil - chce mier so všetkými. Nemecku je cudzia myšlienka na expanziu. Ale musí to byť mier spravodlivý, bez diktátu a zasahovania do vnútorných vecí.

Thomas Mann si uvedomoval, že status emigranta - najmä v rámci nemeckej tradície - skrýva v sebe čosi dvojzmyselné: znamená rozchod so spoločným národným osudom, voľbu osobitnej a špecifickej cesty. Takéto rozhodnutie je vždy ťažké a vždy zaň treba platiť. Možno preto sa hneď neodhodlal na otvorenú emigráciu.

Pripomeňme si: v cudzine sa ocitol náhodou. Vo februári roku 1933 odcestoval so ženou na prednáškové turné. Na cestách sa zastavil vo Švajčiarsku. Tam ho zastihla správa o Hitlerovom prevzatí moci. Do totalitného Nemecka sa nemohol a nechcel vrátiť. ("Nebudem môcť dýchať ten vzduch," napísal.) Chcel však byť prítomný v Nemecku svojimi knihami. A tak, kým sa iní utečenci, medzi nimi aj jeho deti a brat Heinrich, angažovali v protinacistickej politickej činnosti - on, laureát Nobelovej ceny, najväčšie meno súčasnej nemeckej literatúry - mlčal.

Prečo mlčal? - pozastavovali sa nemeckí emigranti. Neraz mu kládli túto otázku. Vyčítalo sa mu, že dovolí, aby jeho mlčanie využívala polooficiálna nacistická propaganda. Robili sa posmešky zo spisovateľovej starostlivosti o honoráre od domácich vydavateľov, o záchranu domu v Mníchove a iných materiálnych statkov. Každý človek - aj taký vynikajúci ako Thomas Mann - podlieha nielen duchovným pokušeniam, ale aj celkom prozaickým: autor Čarovného vrchu nerobil z toho tajomstvo. V liste emigrantskému priateľovi (z mája roku 1934) písal: "Môj odpor k pomerom, ktoré vládnu doma, a vrúcna túžba, aby tamojšiu panujúcu bandu čo možno najskôr akýmkoľvek spôsobom vzal čert, sa ani v najmenšom nezmenili; čoraz vážnejšie však uvažujem o tom, z akých dôvodov by som sa kvôli tým idiotom mal zrieknuť života v tejto krajine, alebo zrieknuť sa v ich prospech svojho majetku, domu a hnuteľností. Nemám v úmysle rezignovať z pokusov vytrhnúť toto všetko z rúk mníchovských darebákov; fakt, že ani počas poslednej akcie, na rozčarovanie oných darebákov, som nebol zbavený občianstva, svedčí o tom, že naozaj existujú isté vyhliadky na znovuzískanie majetku v dohľadnom čase."

Takto sa zmietal medzi pokušeniami a túžbami. Boli to napokon ilúzie: nič nezískal. Možno mu zazlievať tieto kalkulácie a ilúzie? Či v onom "zazlievaní" sa netají nejaká mrzká charakterová črta, ktorá nám dovoľuje žiadať od iných, aby žili ako svätci, a to výlučne podľa našich predstáv?

Mann sa cítil medzi dvoma ohňami. Novoutvorený Ríšsky zväz spisovateľov žiadal od neho vyhlásenie, že bude slúžiť literatúre v duchu "národnej moci". Emigranti očakávali demonštratívny rozchod. Všetci mu zazlievali nerozhodnosť. A on mlčal; nechcel sa rozhodnúť ani tak, ani onak. Prečo?

Práve písal Jozefa a jeho bratov - chcel túto knihu venovať svojim nemeckým čitateľom. Mohol to urobiť iba za cenu mlčania. Mal na to právo?

Písal aj takto: "Čo ma po 'dejinách sveta' - mal by som si povedať, kým mi dovoľujú žiť a pracovať? Ale ja si neviem takto povedať. Moje morálno-kritické svedomie je v stave ustavičného vzrušenia a čoraz ťažšie sa mi bude naďalej sa oddávať možno úctyhodnej zábave, akou je písanie môjho románu, kým 'nezložím účty', nevypoviem všetko, čo mi leží na srdci - všetky nepokoje, trýznivé skúsenosti a zážitky, ale aj nenávisť a pohŕdanie... Zdá sa mi, že je už najvyšší čas, aby som vyslovil to, čo mám povedať, a čoskoro môže nadísť chvíľa, keď oľutujem, že som pridlho zotrvával vo vyčkávacom mlčaní."

A písal aj - a je to dôležitá poznámka - že krízu sveta pociťuje ako krízu vlastného života a tvorby - tak sa v ňom prelamoval hlavný konflikt čias. Akoby sa ospravedlňoval pred nami...

V Mannových listoch je záznam o priateľstve, prerušenom na tomto pozadí. Keď sa roku 1918 odbavovali krstiny jeho najmladšej dcérky Alžbety-Veroniky, krstil ju pastor Kuno Fiedler a krstným otcom bol Ernst Bertram, spisovateľov priateľ, esejista a literárny historik, autor známej knihy o Nietzschem. Po nástupe nacistov k moci sa Kuno Fiedler "ocitol" vo väzení, zatiaľ čo Ernst Bertram - v "novej skutočnosti". Osud dvoch Mannových priateľov symbolizuje alternatívu epochy: medzi väzenskou celou a duchovným sebazotročením.

Ernst Bertram sa pokúsil (v novembri 1933) presvedčiť Manna, aby nepodľahol propagande emigrantov, ktorí očierňujú Nemecko vo svete; aby odhodil "deformujúce okuliare" a pozrel sa na "nové Nemecko" s vierou v jeho budúcnosť; aby pamätal, že isté nepríjemné prechmaty sú jednoducho nevyhnutnou cenou "národnej revolúcie", pretože "keď sa rúbe les, lietajú triesky". Slovom Bertram ho ubezpečoval, že "všetko je normálne".

Mann neskôr napísal Bertramovi už celkom otvorene: "'Uvidíme,' napísal som Vám kedysi a Vy ste mi odpovedali ironicky: 'Pravdaže, uvidíme'. Už ste začali vidieť? Nie, pretože krvavé ruky Vám zakrývajú oči a Vy sa ochotne podrobujete tejto 'ochrane'. Nemeckí intelektuáli - prepáčte mi, prosím, tento termín, použitý v čisto vecnom zmysle - začnú vidieť poslední, pretože sa príliš hlboko, príliš hanebne zaangažovali a obnažili."

Mann písal o "vládnucej bande", o "idiotoch" a "svorke", o "odpudzujúcom šašovi" a "úbohej kreatúre", o "ohavnosti" a "darebákoch", o "obskúrnom kretenizme" a "ponurej fraške", o "otrockej servilite" a "duchovnej kastrácii". Prečo natoľko stratil vládu nad svojím jazykom? Prečo o legálnej vláde nemeckého štátu, uznávanej všetkými zahraničnými metropolami, písal jazykom krčmovej šarvátky - on, stelesnenie manier nemeckého patricijstva?

Thomas Mann bol vlastenecký zástanca nemeckého štátu. Na rozdiel od svojho brata Heinricha sa vždy dištancoval od internacionalistických hesiel ľavice. Cudzí mu bol duch revolučnej kritiky v mene nadštátnych hodnôt. Kráčal v Lutherových a Götheho šľapajach, čo pre neho znamenalo programovú lojálnosť k nemeckému národu a štátu. Tento "apolitický človek" sa očividne bál, aby ho nevstrebal živel politiky s jeho jednorozmernosťou a nevyhnutným fanatizmom. Ale aj jazyk politiky, v ktorom sa argumenty nahradzovali nadávkami. Prečo teda siahol po nadávkach?

Bol to spisovateľ, ktorý poznal dvojznačnosť ľudského osudu. Vedel, že každá pravda má svoju kontrapravdu, že každý záver je ochudobnením a že iba jazyk irónie a žičlivé posúdenie všetkých formulovaných právd umožňuje harmonickú účasť na kultúre. Vedel o tom najlepšie zo všetkých nemeckých spisovateľov. Prečo teda siahol po nadávkach?

Miloval svoj národ a svoj štát. Vedel sa žičlivým okom pozrieť na šľachtu, meštianstvo i buričov, na cisárov i na Bismarcka, na generálov aj na sociálnych demokratov. V každom z týchto duchovných postojov dokázal uvidieť skutočné hodnoty. Iba s nacistami to bolo inak.

Uprostred vresku hitlerovských Parteitagov humanizmus definitívne prehrával. Spolu s ním prehrával nemecký národ i on - nemecký spisovateľ. Videl to jasne - barbarstvo malo triumfovať na dlhé roky. A čo horšie, tento triumf nebol iba víťazstvom násilia - bol aj nastolením nových zásad . Hitlerovská ríša sa stávala plnoprávnym členom Európy.

A on bol bezmocný. On, laureát Nobelovej ceny, s ktorým sa zhovárali premiéri a prezidenti, ozdoba najexkluzívnejších európskych elít - cítil sa úplne bezradný. Preto siahol po nadávkach: z bezmocnosti a bolesti jasného videnia.

Medzitým sa "im" vodilo výborne: metódu prosby a hrozby, biča a cukríka, vojnového vydierania a mierových deklarácií Hitlerovi ľudia ohlupovali Európu. Využívali heslá neutrality a touto cestou získavali toleranciu so svojím počínaním. Ešte aj brutalita nacistov vzbudzovala fascináciu - čoraz viacej bolo osobností sympatizujúcich s Hitlerom.

"Oni sú už takí," písal (november 1935). "Pošlú položida Lohwalda do Zürichu, aby tam predniesol nadnesene humanitný propagandistický prejav v prospech olympiády, plný fráz o ľudskej dôstojnosti, bratstve národov... a pod. - v mene III. ríše! Oni sú takí. Niet pod slnkom ničomnejších svíň!"

Čo je na tom čudné, že normálny Európan prijímal bez hnevu správy o normalizácii v Nemecku? Kto si rád otravuje morálny pokoj informáciami o cudzom nešťastí? Vari môže prekvapovať, že tento Európan s uspokojením dôveroval mierovým vyhláseniam Adolfa Hitlera? Kto by rád myslel na nevyhnutnú vojnu, na jej ukrutnosti a obete? Kto si neželá večný mier, kým mu nepozrie do očí brána koncentračného tábora?

Túžil Thomas Mann po vojne? Na takto formulovanú otázku sa nedá odpovedať. Už sama jej konštrukcia tají v sebe štýl uvažovania príznačný pre ľudí typu doktora Göbbelsa. Nie, Mann netúžil po vojne, po nešťastí, vraždení a slzách. On iba chápal, že ak nacisti nebudú pozbavení moci, vojna je nevyhnutná.

Nadávky v jeho ústach sa stali symbolom. Dokumentovali presvedčenie, že vo vzťahoch s nacistami je správanie založené na vzorcoch demokratickej kultúry samovraždeným aktom. Nadávky boli spôsobom vypovedania lojálnosti svojmu národnému spoločenstvu zo strany tohto najnemeckejšieho z nemeckých spisovateľov. Keď mu vyčítali, že opúšťa svoju spisovateľskú etiku irónie a odstupu, odpovedal, že "obranca Čistej literatúry zdá sa sám sebe takmer žalostný", a že "politický boj v dnešných podmienkach" býva chvíľami dôležitejší, rozhodujúcejší a väčšmi hodný uznania "ako celá poézia".

Doslova takto napísal v 1936. otvorenom liste, po ktorom sa nacisti rozhodli: Thomas Mann bol pozbavený občianstva nemeckej ríše.

Život Thomasa Manna - zaznamenaný v Listoch - som označil termínom výchovný román. Čomu som sa chcel naučiť z tohto románu? Zaujímala ma iba jedna téma: chcel som pochopiť onen vyšší cit, ktorý mu diktoval najriskantnejšie životné rozhodnutia. A vari som pochopil - bol to pocit hnusu.

Výchovná hodnota listov z rokov 1933 - 1936 čítaných dnes - to je aj vedomie pointy, ktorú Mann nemohol poznať, keď sa rozhodol rozísť s nemeckým štátom. Ty, poľský čitateľ, poznáš koniec: horiaci Berlín, norimberský proces, rozdelenie Nemecka. Vieš teda, že ten nemecký Don Quijote sa ukázal ďalekozrakejším realistom ako obetaví funkcionári hnedej propagandy; že ten osamotený emigrant, bezmocne špliechajúci nadávky, sa ukázal silnejší ako mocný totalitný režim. Predsa to však nie je až taký optimistický príbeh, ako by si chcel a ako by chcel autor tejto eseje. Thomas Mann zaplatil za svoje rozhodnutie najvyššiu cenu - cenu cudzoty. Tej cudzoty, ktorá mu neskôr síce umožnila prehovoriť k Nemcom prostredníctvom amerického rozhlasu a napísať Doktora Fausta, ale nedovolila mu po vojne vrátiť sa do vlasti.

Pretože vlasť nemá veľmi rada tých, čo mali predčasne pravdu proti nej a nikdy im túto predčasnú pravdu úplne neodpustí. Aj na toto ráč pamätať, poľský čitateľ, keď dnes čítaš starú korešpondenciu Thomasa Manna. Veľký spisovateľ je nám nedostupný iba vtedy, keď obcujeme s jeho dielom. Iba vtedy prebýva v hviezdnych sférach, pre nás, obyčajných smrteľníkov, uzavretých. Ale keď vstáva od písacieho stola a odkladá pero - opäť je jedným z nás; a nerád sa lúči s návykmi, pohodlím a pocitom bezpečnosti. Ale život v pravde a dôstojnosti, aj keď ťažký a prinášajúci množstvo nepríjemností, predsa len má v sebe čosi priam z narkotického pokušenia.

Preto berlínsky dekrét o vyhnanstve zapôsobil na Manna povzbudivo. Končil sa čas dvojznačnosti. "Bol by som rovnaký ničomník ako páchatelia tohto dekrétu, keby som čokoľvek ľutoval. Boh mi je svedkom, že nie som stvorený na nenávisť, ale tých vrahov a krvilačných hlupákov srdečne nenávidím a želám im taký strašný koniec, aký si zasluhujú."

A ty, poľský čitateľ, si dobre zapamätaj tieto slová. Ak cítiš spojitosť s čímsi, čo by sa dalo nazvať medzinárodnou republikou humanistov, musíš si uvedomovať dôsledky takejto voľby. A si povinný pamätať a opakovať, že bol istý nemecký Don Quijote, bezmocný spisovateľ, ktorý dusiac sa hnusom, želal porážku nacistickým katanom už predtým, ako zaútočili na tvoju krajinu; ktorý pred kmeňovou disciplínou v mene nacionalistických doktrín dal prednosť ľudskému spoločenstvu v humanistických hodnotách.

Keď teda, poľský čitateľ, budeš počúvať, čítať alebo hovoriť o tom, ako Nemci na tvojej rodnej hrude lúpili a vraždili, ničili ľudské telá a rozkladali ľudské duše v mene tisícročnej ríše, mal by si cez zaťaté zuby - na znak solidarity a zmierenia v bolesti - uvzato opakovať: Thomas Mann, Thomas Mann, Thomas Mann...

Trestnica v Barczewe, január 1986,

Z výberu z esejí Adama Michnika "Bez nenávisti", ktorý v preklade Jozefa Marušiaka vyjde v tomto roku vo vydavateľstve Kalligram.