Poľský inštitút SMG/KRC Polska publikoval začiatkom roka rozsiahlu správu Mládež 2000, ktorá podáva profil súčasnej poľskej mládeže. Správa vznikla na základe ankety, ktorá sa robila na reprezentatívnej vzorke dvoch tisícov mladých Poliek a Poliakov vo veku od 13 do 24 rokov. Hoci jej autorom išlo najmä o empirický sociologický výskum, niektoré závery vyvolali v poľskej verejnosti obrovskú diskusiu.

Jej vyznenie poukázalo na niekoľko vecí:

1. na zdanlivosť objektivity podobných prieskumov, ktorou sa maskujú politické želania,
2. na potrebu doplniť obraz mládeže (v takomto prieskume ho totiž vytvárajú dospelí, ktorí mládeži nie celkom dobre rozumejú) o fakty z iných oblastí života,
3. na nie veľmi ružové perspektívy celej poľskej spoločnosti.

Pamflet na mladšieho brata

Správa Mládež 2000 by azda zapadla do radu sociologických štúdií a poľská verejnosť by jej nevenovala väčšiu pozornosť ako ktorémukoľvek inému výskumu, ktorý slúži najmä odborníkom a politikom, keby – v dobrej vôli – nepublikovala Gazeta Wyborcza fiktívnu reportáž 28-ročného novinára s názvom Pamflet na mladšieho brata. Táto reportáž (dialóg s neexistujúcim mladším bratom) bola vtipne vypointovanou ilustráciou spomínanej správy. Jej autor Mikołaj Lizut v nej predstavil priemerného 19-ročného chalana, mladšieho brata, ktorý má vycvičené prsty od počítačových hier, život považuje za „super“, je „v pohode“, netrpí nijakými komplexmi, politika mu je ukradnutá, perfektne chápe svojich rodičov, zatiaľ čo oni nerozumejú jemu, no búriť sa nemieni. Nie je bifľoš, no ako maturantovi mu záleží na dobrých známkach. Mladší brat preferuje voľné vzťahy, ale opraty svojho života drží pevne v rukách. Jedného dňa chce vycestovať do cudziny, spoznať svet, zarobiť si a potom sa vrátiť. Verí si a verí, že v živote bude mať dosť peňazí. Verí aj v lásku, ktorá je pre neho základným predpokladom šťastného života. Pokiaľ ide o jeho budúcu životnú partnerku, sloboda v pevnom zväzku, zhoda záujmov, úrovne vzdelania a veku nie sú najdôležitejšie. Je individualista a pokiaľ ide o sex, liberál. Rozmýšľa, že neskôr sa ožení a založí si rodinu. „Kedy sa chceš oženiť?“ „Teraz určite nie. Najprv musím vyštudovať, dostať dobrú prácu a kúpiť si byt.“

Sú „v pohode“

Rovnako ako fiktívny brat rozmýšľa väčšina skúmaných osôb, ktoré zachytila správa Mládež 2000. Vyštudovať, získať dobrú prácu a kúpiť si byt chcú pred uzavretím manželstva tri štvrtiny mladých Poliek a Poliakov. Deväťdesiattri percent respondentov sa vyslovilo za antikoncepciu. „V pohode“ je 85 percent opýtaných – nijaké problémy, nijaké komplexy. Veľká väčšina poľskej mládeže má liberálny vzťah k (svojmu) sexuálnemu životu, ale zároveň najodmietanejšou skupinou sú pre ňu homosexuáli. Len dve tretiny by vydržali na pracovisku s kolegom, ktorý je gay. Sedemdesiatjeden percent mladých podmieňuje svoj životný úspech peniazmi. Väčšina opýtanej mládeže má rovnaký názor ako fiktívny brat aj na emigráciu – resp. reemigrovanie.

„Jednou zo základných hodnôt, ktoré vyznávajú mladí ľudia, je právo na suverenitu jednotlivca, rešpektovanie súkromia, zodpovednosť za vlastný výber, odmietanie kompromisu prostredia, ktorý chápu ako skrývanie vlastných názorov. Negujú ideologický fanatizmus,“ píše sa v spo- mínanej reportáži.

Slovom, generácia X. Individualistická, moderná, triezva až optimistická, čo azda svedčí o tom, že poľská postkomunistická realita priniesla svoje najdôležitejšie plody – dokázala postupne zmeniť mentalitu spoločnosti. Poľská mládež sa totiž podľa prieskumu neveľmi odlišuje od súčasnej západoeurópskej mládeže – zdieľa s ňou podobné hodnoty, sníva podobné sny. Nebúri sa proti rodičom ani proti status quo, skôr sa zameriava na pragmatické dosahovanie životných cieľov.

„Všetko je super, o čo ti ide?“ pýta sa fiktívny brat, ktorý je úplne „cool“. Jeho údajného príbuzného kvárili koncom 80. a začiatkom 90. rokov, keď bol viac-menej v jeho veku, iné otázky. Bol idealistom, politika hrala v jeho svetonázore dôležitú úlohu (napríklad aj vo výbere priateľov, nehovoriac už o dievčati), na známky v škole však kašlal, peniaze boli pre neho abstraktným obeživom, a všetko ostatné – byt, manželstvo, rodina – tvorili rovnako abstraktné veličiny.

Zdanie klame

Všetko je super, ale len na prvý pohľad. Odhliadnuc od toho, že mnohé výroky mladých ľudí majú jedine proklamatívny charakter, všeobecný profil generácie nevypovedá nič o tom, ako sa zmenia názory mladých ľudí na svet i na seba samých, keď prekročia hranicu 24 rokov. Napriek tomu, že navonok pôsobia ako pragmatici, v istom zmysle sú často rovnakými idealistami, akými boli ich starší súrodenci. Konfrontácia s postkomunistickou spoločenskou skutočnosťou po štúdiu znamená šok, ktorý sa rovná hlavičke do bazéna naplneného studenou vodou. Keď nastane fáza neúprosného boja o prežitie, ilúzie a spolu s nimi aj väčšina mladíckych „hustých rečí“, predsavzatí a deklarovaných hodnôt, sa rozplynú.

Masoví individualisti

Barbara Fatyga z Centra výskumu mládeže Varšavskej univerzity nazýva dnešnú poľskú mládež s ľahkým nádychom irónie masovými individualistami. „Trochu ma znepokojuje črtajúca sa bezkonfliktná vízia rodinných vzťahov súčasnej mládeže. Všetky výskumy, ktoré poznám, poukazujú na to, že matka je stále najväčším priateľom (mladého) človeka, zatiaľ čo vzťahy s otcom sa vytvárajú horšie.“ Barbara Fatyga zároveň upozorňuje na postupný rozpad rodinných väzieb. Mládež sa podľa nej nebúri nie preto, lebo je „v pohode“, ale preto, lebo okolitý svet je „nestabilný, nehotový“. Ten ešte len čaká na svoje dotvorenie.

Nestabilita, nehotovosť okolitého sveta nie je len príčinou optimizmu, ale aj chýbajúcej obrazotvornosti, ktorá by mládež podnietila k zmene toho, čo jej v spoločnosti nevyhovuje. Zároveň je aj faktorom mnohých ďalších vecí, ktoré sa pre budúcnosť poľskej spoločnosti môžu časom ukázať ako osudné. Optimizmus mladej generácie, píše B. Fatyga, „je obrovskou mocou, no je ňou vtedy, ak skutočne predstavuje silu, ktorá pomáha znášať rozčarovania“.

Jej kolegyňa Ewa Giermanowska, zaoberajúca sa problematikou nezamestnanosti mládeže, sa už dnes obáva, že „masové nádeje na profesionálny a materiálny úspech tejto generácie sú neodôvodnené“.

Pravdou je, že akokoľvek má o sebe súčasná poľská mládež vysokú mienku, v kontakte s tvrdou realitou – teda najneskôr po ukončení štúdia – jej zrazia hrebienok. Publicista Wojciech Staszewski upozorňuje, že s mládežou je to tak trochu ako s autami. V Poľsku 90. rokov zaznamenali automobilový boom. A roku 2000 predaj áut náhle prudko poklesol. Trh sa nasýtil, zvýšili sa ceny benzínu aj úroky pôžičiek. „Nepotrebujeme už každoročne 640-tisíc nových áut. A takisto nepotrebujeme každý rok 640-tisíc mladých ľudí skvele pripravených na profesionálnu kariéru a hladných po úspechoch,“ dodáva Staszewski.

Byty, nezamestnanosť a brazilianizácia

Apoteóza novej generácie, ktorú zo správy Mládež 2000 odvodili novinári, je nebezpečná. Je fakt, že spomínaná správa určité odpovede len navodzuje, ale problém budúcnosti poľskej mládeže – a tým aj budúcnosti celej krajiny – je oveľa širší a dynamickejší.

„Na celom svete sa uskutočňuje civilizačná zmena, dorastá pokolenie, ktorého jedinou hodnotou je príjemný život. Sú to ľudia bez vášne, zbavení vnútornej zvedavosti,“ píše Staszewski. Okrem toho, svet vyzerá úplne inak, ako si ho predstavujú mladí ľudia. Byty a dobré (dobre platené) pracovné miesta na nikoho v Poľsku nečakajú. Stačí sa pozrieť na demografické údaje. V Poľsku odchádza každoročne do dôchodku 350-tisíc starších, zatiaľ čo prichádzajúcich mladých je takmer dvakrát toľko. Riešením nie sú ani čiastočné úväzky pre flexibilnú mládež – je dokázané, že v takomto pracovnom pomere sa naplno nerozvinie ani pracovná zodpovednosť (ktorá obyčajne núti človeka tvorivo premýšľať o problémoch spojených s prácou aj mimo pracoviska, čím sa vytvárajú nadhodnoty, potrebné pre rast spoločnosti ako celku), nehovoriac o pocite nestability, aký čiastočný úväzok so sebou nevyhnutne prináša.

Ďalším veľkým problémom je bývanie. Rojčenie mladých o tom, že si kúpia byt, je neodôvodnené. Poľské stavbárstvo je už dlho v kríze. Roku 1996 sa síce odovzdalo do užívania 62-tisíc bytov, no aj tých 87-tisíc, ktoré sa postavili vlani, je málo. V Poľsku momentálne chýba okolo 1,5 až 2 milióny bytov. A nikto v krajine nepomýšľa na to, aby sa vytvoril systém, ktorý by zabezpečil priemernému občanovi prístup k bývaniu.

Okrem toho, za posledné dva roky v Poľsku dramaticky vzrástla nezamestnanosť. „Nebudete mať peniaze,“ varuje Staszewski. A má pravdu. Podľa poľského ministra práce Michala Boniho sa v krajine končí obdobie zlepšovania spoločenskej konjunktúry. Pragmatizmus mladej generácie takto odhaľuje svoju temnú stránku. Tí, čo snívajú o peniazoch ako prostriedku na dosiahnutie svojich životných cieľov, nebudú mať možnosť získať ich poctivou prácou. Dobrú prácu jednoducho nezoženú. A vtedy začnú mladí peniaze hľadať inde. Staszewski píše: „Odkiaľ berieme istotu, že na perifériách veľkých miest vyrastú malé podniky, a nie zakázané štvrte, do ktorých nebude možné po súmraku vkročiť bez ozbrojenej ochranky?“

Zdá sa, že ružový obraz pragmaticko-optimistickej poľskej mládeže je len tenkým náterom na hrdzi, ktorú predchádzajúca generácia zabudla v transformačnom zápale odstrániť. Na tomto obraze sa už dnes objavujú prvé pukliny. Poľská spoločnosť je rovnako rizikovou ako väčšina európskych transformujúcich sa spoločností, ktorým hrozí, povedané slovami nemeckého sociológa Ulricha Becka, „brazilianizácia“, teda nezvládnutie základných spoločenských trendov bujnejúcich ako burina v záhrade.

No neproblematický, optimistický obraz poľskej mládeže skrýva aj nebezpečné politické posolstvo – tým, že prikrášľuje skutočnosť, ktorá v budúcnosti hrozí eskaláciou, prenáša zodpovednosť za budúci stav spoločnosti najmä na mládež, ktorá je do veľkej miery apolitická. A zdá sa, že budúcnosť v tomto prípade viac než kedykoľvek predtým závisí od súčasnosti.

GAZETA WYBORCZA, spracované