cítili, že sa čosi musí stať.
Novodobá šľachta roní krokodílie slzy pohoršenia nad nedôstojným správaním militantných poslancov, pritom však jedným dychom kreslí svoju paranoickú víziu sprisahania proti mladému štátu. Pripomína to zápas z rokov 1946 až do februárového uchopenia všetkej moci totalitnou stranou. Tam sa už škrupinka vytvárajúca ešte zdanie demokratických pomerov definitívne rozbila a v máji boli voľby už s jednotnou kandidátkou Národného frontu. Asi ani netreba pripomínať, ako dopadli. Na schôdzi nového "obrodeného" parlamentu to asi najlepšie vystihol jeden z novozvolených poslancov takto: "Máme parlament očistený od tých, ktorí boli v cudzích službách a v snemovni zápasili za záujmy a prospech kapitalistického panstva. Pre ľud, pre pracujúce vrstvy národa mali iba pohŕdanie a nenávisť. Ešte pred pol rokom doznievali v parlamente hlučné scény, aranžované spiatočníkmi. Február zavrel týmto reakčníkom ústa. A májové voľby im zavreli i dvere. Nový parlament môže teraz pracovať v pokoji a plniť svoju zákonodarnú funkciu." To bolo 18.júna 1948. Začínalo sa najtemnejšie obdobie totalitného režimu.
Nedá mi v tejto chvíli ešte nespomenúť i oveľa čerstvejší výrok z našej slovenskej parlamentnej dielne: "Ak takto rokujeme celú noc a pracujeme, tak to nie je kvôli nám. To je pre to, čo s kultúrou parlamentu nemalo nič spoločné a v noci tu prezentovali tí, čo už, chvalabohu, tu nie sú. Ale oni zase prídu aj so svojimi zvykmi..." Toto odznelo v pamätnú parlamentnú noc 4.novembra 1994 a autorom slov nie je nikto iný ako Vladimír Mečiar. Veľa z toho pripomína výrok z júna 1948. Jedna vec je však zásadne iná. Tým lomoziacim nespratníkom, ktorí sa opovážili mať na veci verejné iný názor, teraz ešte nikto nezavrel ústa a hlavne voliči im nezavreli dvere. Preto si predseda HZDS vzdychol, že oni zase prídu.
Skúsme si trochu zaspomínať. Cesta k zavretým ústam, a napokon hlavne k zavretým dverám po voľbách v roku 1946, nebola iba náhodným zhlukom okolností. Bola to cieľavedomá politická činnosť, v ktorej sa KSČ postupne stále viac zmocňovala kontroly nad spoločnosťou, ale zároveň, a to treba nezabúdať, šikovnou a usilovnou propagandou živila ilúziu, že jedine ona je skutočnou ochrankyňou záujmov ľudí. Bez podpory ľudu, ktorú si takto dokázala udržať, by asi nebolo februárových udalostí a ani zmanipulovaných volieb v máji 1948. Demokratické občianske politické strany zápasili. Bili na poplach pri každom ďalšom kroku, ktorý znamenal koncentráciu moci. Ale boli v defenzíve. Bránili sa neustálym obvineniam, že sú v službách kohosi v zahraničí. Že chcú rozvrátiť krehkú povojnovú republiku. Bola to, samozrejme, lož, ale obranná pozícia týchto strán nedokázala presvedčiť väčšinu voličov tak, aby sa za ne postavili.
Myslím si, že z tejto histórie pre nás vyplýva veľa poučného. Nemá asi význam, aby sme sa pri každom ďalšom kroku, ktorý dnes zasa vedie k autoritatívnemu režimu, tvárili prekvapene a zdesene. Je zrejme zbytočné neustále sa brániť obvineniam, že nás teší každý neúspech nášho mladého štátu. Samozrejme, že to je lož. Veď sme vzišli odtiaľto, z národa slovenského, a chceme, aby naše deti zostali v lone tohoto národa, a aby sa im tu žilo dobre. A práve preto sa nám nepozdávajú maniere novodobej šľachty, ktorá pod pláštikom ľúbivých vlasteneckých hesiel chce Slovensko mať iba pre seba. Vraj komu sa nepáči, môže odísť. Tak to teda nie, Slovensko je aj naše!
Je čas skončiť s jednostrannou obrannou politikou. Politikou, v ktorej demokratická opozícia iba reaguje na škandály a veľkopanské výstrelky mocných. Hoci aj s odvahou, ktorá "tým našim" imponuje. Tie rozhodujúce dvere sa zavierajú a otvárajú vo volebných urnách. Musíme vyštartovať tak, aby sme mali na každú otázku pripravenú poctivú a smelú odpoveď. Nech nie sme iba v úlohe karhajúceho proroka, ale buďme tým, s čím sme do verejného života vstupovali: služobníkmi každodenných starostí a snov všetkých ľudí na Slovensku! Nič nie je teraz dôležitejšie, než presvedčovať ľudí, že to, čo ponúkame, je pre každého lepšie. Pre celé Slovensko lepšie. Pre pokoj tejto krajiny lepšie.
A ešte čosi je dôležité. Neprispieva verejnému dobru, ak tu politické strany sú iba pre to, aby ochraňovali len "tých svojich". Dosť bolo takejto politiky. V podaní komunistickej strany to bolo vytváranie nomenklatúrnych kádrov. Pod taktovkou HZDS je to oživovanie systému občanov dvoch kategórií. Ak to robí opozičná strana, buduje ghetto vydané napospas arogancii agresívnej politiky. Treba premeniť stratégiu ochrany svojich na ponuku poctivého programu pre každého. Nesmieme ľutovať žiadnu námahu pre to, aby naša odpoveď na to, čo robí novodobá šľachta, mala takúto podobu. A aby bola presvedčivá, predovšetkým preto, lebo ju budeme ponúkať v úprimnosti srdca. Ak sa nám to podarí, tak riziko historického déja vu sa v budúcich voľbách rozplynie.
Autor: IVAN ŠIMKO, podpredseda KDH
