V sobotu dopoludnia to najprv začalo obkreslením nôh autorov na chodníku pred bratislavským kníhkupectvom Ex libris na Michalskej ulici: za textovú časť Viliam Klimáček s nohou číslo desať a pol a za výtvarnú Dezider Tóth s číslom nohy šesť. "Vidíte," so sebe vlastným jemným sarkazmom glosoval úvodný akt V. Klimáček, "ja teda žijem na väčšej nohe ako Dežo Tóth. Lenže sa mi ťažšie zháňajú topánky." Potom si mohli zanechať stopy všetky zúčastnené deti... Vlastne, všetko sa to začalo oveľa skôr - pred siedmimi rokmi pri žehlení plienok. Moment, ktorý sa stal povestným inšpiračným žriedlom pre napísanie knihy Noha k nohe. "Dorotka, ukáž sa, aby bolo vidieť, aké máme na Slovensku problémy s vydavateľmi," povedal už v domovskom stánku divadla GUnaGU v klube Čierny havran V. Klimáček svojej dcére - prváčke. "Nakoniec to zariadil hliník a hnedé uhlie, čiže spoločnosť HOSTA z Holíča a bratislavské vydavateľstvo HEVI, čiže Daniel Hevier," spokojne si vydýchol doktor Klimáček s niekoľkoročnou chirurgickou a anestéziologickou praxou. A tak sa mohla krstiť detská kniha Noha k nohe - o rozprávkach, hrách a básničkách o stopách na zemi i na oblohe, ktorá vďaka ilustráciám (prevažne fotografickým) a grafickej úprave D. Tótha získala podľa V. Klimáčka až konceptuálny charakter. Kniha, ktorá prerástla rámec odporúčaného čítania pre danú generáciu: jej zrozumiteľnosť je od prvého mesiaca narodenia do stratena. Literárno-výtvarný leitmotív knihy je dokonca rozšírený o hudobný rozmer, ktorý sa naplno prejavil (v knihe v notovej partitúre a na krste v scénickom prevedení) v rozprávke Dur-moľová symfónia. Syntéza všetkých dostupných umení, v ktorej autori zanechali nezmazateľné Vilo-meniny a Dežo-viny pre všetkých, čo im rastie noha, no najmä pre tých, čo sa vedia hrať.
Autor: Ľudo Petránsky Ml.
