Herečku Inku Gogálovú si väčšina Bratislavčanov pamätá najmä ako študentku - zo školských predstavení na VŠMU, televíznych inscenácií a rozprávok. Hneď po škole sa totiž s manželom vybrali najprv do Ameriky a potom do jeho rodiska, Juhoslávie. Žili tu deväť rokov, v Belehrade, ale aj v Bosne a Hercegovine. Zažila rozkvet krajiny i celé predvojnové obdobie, keď sa situácia začala rapídne zhoršovať. Zrazu stála pred dilemou, čo ďalej. Na jednej strane v Srbsku začali sankcie, ekonomická a politická situácia bola katastrofálna, na druhej strane kariéra herečky sa vyvíjala viac než sľubne. Za výkon v inscenácii Platonova získala napríklad titul najlepšej juhoslovanskej herečky roka, film Virgina na filmovom festivale v Berlíne ocenili Félixom, európsku obdobu amerického Oscara. Takže voľba nebola jednoduchá. Napokon sa však v deväťdesiatom druhom vrátila na Slovensko. Najmä kvôli dcérke. Impulzom bol manželov koprodukčný filmový projekt s Japoncami, ktorý sa nakrúcal v Bratislave. Najprv sa rodina vybrala na Slovensko iba na pár týždňov oddýchnuť si. No keď sledovali vývoj situácie v bývalej Juhoslávii, rozhodli sa napokon zostať.
# Zvyknúť si na život v cudzej krajine je pre väčšinu ľudí veľmi ťažké. Pre divadelného herca o to viac, že musí prekonávať jazykovú bariéru. Ako sa privykalo vám?
"Je zaujímavé, ako u mňa doslova platilo, že nikto nie je doma prorokom. Moja kariéra sa celá odvíjala vonku. V Juhoslávii sa mi naozaj darilo veľmi dobre. Najmä som zvládla jazyk, čo bolo dôležité, aby som mohla hrať v divadle a nakrúcať filmy. Dokonca mi nechceli veriť, že nie som ani len Slovenkou z Vojvodiny. Takže celé moje zvykanie bolo bezbolestné."
# Kolegyne na vás nežiarlili, nedali vám pocítiť, že ste cudzinka?
"Možno som sa s tým niekedy stretla, ale v podstate som sa nikdy necítila ako prišelec. Tá krajina bola veľmi otvorená pre ľudí, ktorí sem prišli žiť. O to nepochopiteľnejšie je uveriť, že práve národnostné rozbroje tu napáchali toľko zla. Bohatstvo Juhoslávie bolo práve v tom, že tu spolu žilo toľko národností, rôznych skupiniek, ktoré sa navzájom dopĺňali, obohacovali, inšpirovali."
# Máte správy, v akej situácii je tam dnes divadlo?
"V Belehrade existuje a rozkvitá. Neviem, či je to tým, že je kríza a ľudia potrebujú aj čosi iné, než s,tále počúvať o problémoch politiky. Divadlo je stále plné, i keď neboli peniaze, hľadiská boli preplnené."
# Uvažujete o návrate?
"Zatiaľ nie. No my sme nikdy príliš neplánovali budúcnosť. Vždy sme šli tam, kde bola robota. Jednoducho sme zdvihli kotvy a putovali ako Cigáni."
# Naposledy až do Ameriky. Pred desiatimi dňami ste sa vrátili z Virgínie, z Christopher Newport University v mestečku Newport News, nachádzajúcom sa asi 200 kilometrov od Washingtonu.
"Strávila som tam dva mesiace. Pozvanie prišlo na základe mojej filmovej a divadelnej práce. V univerzitnom divadle, ktorého perfektné vybavenie by mimochodom asi závidelo nejedno slovenské divadlo, som naštudovala hlavnú rolu vo Faidre. Okrem toho som viedla hodiny herectva a réžie a študentom premietli i Virginu spojenú s veľkou diskusiou o filme, filmovom herectve..."
# Mali ste dovtedy skúsenosti s prednášaním?
"Nemala, ale povedala som si, že to treba skúsiť. Viem, že učenie je ťažká profesia, na ktorú treba mať bunky, ale celý výlet bol taký príťažlivý, že som to riskla. A dopadlo to veľmi dobre. Zhodou okolností poslucháči práve pripravovali Matku Guráž. V Juhoslávii som v tomto predstavení hrala hluchonemú Katrin, takže som mohla predviesť, ako som postavu robila. A skúšali sme aj etudy, ktoré som sa kedysi učila na VŠMU."
# Aká bola americká divadelná skúsenosť?
"Zaujímavé bolo, že sa mi podarilo pracovať až s dvoma režisérmi. Prvý mal totiž zdravotné problémy. Asi po troch týždňoch odišiel do nemocnice a projekt prevzal iný režisér. Zhodou okolností Macedónčan, takže sme sa ešte viacej našli. Vlastne sme začali pracovať celkom odznovu, celé predstavenie vyzeralo úplne inak. To bolo zaujímavé, takáto situácia sa nestáva často."
# Je rozdiel medzi európskym a americkým publikom?
"Američania sú zvyknutí, že divadlo má skôr zabávať. Nie sú naučení na intelektuálnu záťaž ako my. Na druhej strane sú však veľmi vnímaví, pozorne hru sledujú, chceli by zachytiť všetko. Niekedy je to však pre nich ťažké, takže po predstavení bolo veľmi veľa otázok."
# Ste opäť doma. Čo bude ďalej?
"Samozrejme, po štyroch rokoch mi divadlo chýba. A po Amerike ešte viac. Aj ma ťahalo zamestnať sa v niektorom, ale pre mňa je zaujímavejšie hosťovať. Človek je vtedy slobodnejší. No ako som povedala, doma nie som prorokom, paradoxne som sa tu vždy presadzovala ťažšie než vonku. Plány samozrejme mám, ale nechcem o nich predčasne hovoriť."
