teľmi, sú zárodkom choroby Blízkeho východu, ktorá sa vymyká spod kontroly. Kariéry týchto mužov sú také pretkané, že je nemožné ich nespájať, lebo sa vynorili približne v tom istom čase a ani jeden by nemohol prežiť bez toho druhého, aj keď Asad má určité prednosti. O ňom sa nedá povedať, že je to lotor a rodený vrah, ktorý sa vyšplhal až na diktátora. V určitom zmysle je to zaujímavý muž, akým by sa nikdy nemohol stať obyčajný násilník.
Narodil sa v roku 1931 v zapadnutej dedinke. Ako deväťročný prišiel k príbuzným do prístavu Latakia, kde spoznal, čo to znamená byť členom menšiny podradnej sekty alavitov (asi 11 percent populácie). Práve tam dospel k rozhodnutiu takému charakteristickému pre utláčané menšiny - presadiť sa v politike. Ako šestnásťročný sa zapojil do strany Baas (Renesancia), ktorá propagovala jednotu vo forme pan-arabizmu, oslobodenie od cudzej dominancie a socializmus.
Práve bez náboženského zafarbenia dávala prísľub politickej emancipácie pre všetky menšiny. Onedlho sa dostal do rozporu s Moslimským bratstvom- ultranáboženským krídlom sunitského tradicionalizmu a raz ho jeden z odporcov pichol nožom do chrbta. Zabudol a odpustil? Odpustil, ale nezabudol?
V roku 1958 Sýria a Egypt (za vlády prezidenta Násira) vytvorili Spojenú arabskú republiku, no v priebehu roka bolo po sláve prvého kroku pan-arabizmu. Násir rozpustil všetky sýrske politické strany vrátane Baasu. Pokorujúca rana pre Asadovo ego?
Ďalším krokom Asada bolo v roku 1960 utvorenie tajného vojenského výboru, ktorý naplánoval prevrat. Nasledujúce roky opisuje biograf Patrick Seale ako krvavé obdobie Sýrie a zhoršenie vzťahov s Egyptom.
Katastrofálny dôsledok arabsko-izraelskej vojny v júni 1967 pre Sýriu bol ďalším kritickým bodom v živote Asada, lebo bol ministrom obrany, keď jeho ministerstvo oznámilo predčasne pád Kunetry a zapríčinilo paniku a útek z Golanských výšin. Podzemný bunker vojenského štábu iba náhodou našla izraelská armáda niekoľko týždňov po vojne, so všetkými dokumentmi a fungujúcimi káblami do Damasku.
Táto pohroma presvedčila Asada, že iba oceľová päsť na najvyššom poste môže zabrániť takýmto chybám. Bez sentimentu a milosti bol zlikvidovaný vojenský výbor, jeden z členov "samovraždou", iný atentátom a hovorí sa, že jeho najväčší súper Salah Jadid je dodnes väznený. Obdivuhodnou námahou a manipulovaním sa podarilo Asadovi umlčať námietky a Alavita sa stal prezidentom.
Vojna s Izraelom v októbri 1973 nevrátila Sýrii stratenú tvár a ďalšie pokorenie nasledovalo, keď prezident Anvar Sadat, nevidiac budúcnosť v nekonečných vojnách, uzavrel mier so Židmi. Tu je vari hlavná trauma Asadovho života. Prinútený pozorovať rozpoltený arabský svet sa stal ešte tvrdším, než si hádam sám želal. Nezlomiteľné kvality Alavitu a ťažký boj s cieľom presadiť sa vytvorili druh tvrdého režimu vysokých stratégií. Protivníci museli byť umlčaní. Salah Bitar, prvý premiér a spoluzakladateľ Baasu, márne poukazujúc na absenciu prvkov demokracie a slobody, odišiel do exilu a založil opozičné noviny v Paríži, kde onedlho zahynul rukou atentátnika. Iránsko-iracká vojna priniesla iba dilemu. Moslimskí bratia, financovaní Saddámom, sa pokúsili o puč, využívajúc starú nedôveru proti alavitom. V paľbe bol aj Asadov mladší brat Riffat, násilnícky, impulzívny a luxus milujúci veliteľ v obrannom aparáte. V júni 1980 nastalo obdobie hrôz a vraždenia a Asad sám len tak-tak unikol smrti, keď odkopol granát. Osobný ochranca sa hodil na druhý granát a zahynul na mieste. Riffat hrozil zrovnať Damask zo zemou a v tú noc bolo zavraždených 500 moslimských bratov vo vlastných posteliach. V ďalšom pokuse o povstanie v januári 1982 zahynulo okolo 20 000 moslimov...
Každý režim vystavaný na brutalite je ako sklenená bublina, najmä keď základom je iba jedna osoba. Keď v roku 1983 Asad vážne ochorel, vyplašení generáli boli ochotní prijať za nástupcu Riffata. Asad zúril a keď sa nečakane uzdravil, obvinil Saudov a Američanov zo sprisahania s cieľom zbaviť sa ho na úkor jeho spurného brata. Asad žil ďalej, ale Baas bol mŕtvy. Bez ideálov, vízie a ideológie.
Máloktorý diktátor prekonal toľko takej intenzívnej frustrácie ako tento muž. Večná ostražitosť nad domácou scénou, zrada Egypťanov, problémy s protektorátom Libanonu, strata kontroly nad OOP, koniec patronátu Ruska, obavy z vplyvu demokraticky sa pohybujúcej východnej Európy aj silná averzia Turecka proti vplyvu Teheránu. To všetko je neprijateľné a pokorujúce pre osobu s ambicióznou povahou, ktorá by chcela pohybovať a otriasať svetom! Jeho pomliaždené ego živí iba posledná karta - držať vo svojich rukách mierový proces a moc, pohrávať sa s americkou veľmocou.
Ako všetkých diktátorov ho nezaujíma blaho vlastného národa a občanov, ale iba moc a znovu moc. Záhadná aliancia s moslimským fundamentalistickým Teheránom sa dá vysvetliť vari iba príslovím: "Nepriatelia mojich nepriateľov sú moji priatelia."
Autor: EDANA G. MARASH-BORSKÁ (Autorka je stálou
