Babjak, Š. Turňa

Na rozdiel od celého sveta, kde Verdiho Nabucco sa neteší o nič väčšej priazni dramaturgov ako, povedzme, Attila, Trubadúr či Falstaff, na Slovensku je to - jednoducho inak. Naše operné domy bez Nabucca nevydržia. Po krátkej prestávke sa 13. apríla vrátil na dosky Štátnej opery v Banskej Bystrici. Bystričanom som však v tejto chvíli ochotný nabuccomániu odpustiť z jediného dôvodu: po predchádzajúcich "nekasových" tituloch ho vnímam ako vyvažujúci prvok, ako ústretový krok divákom. Nabucco v srdci Slovenska sa predsa len chcel od svojich predchodcov líšiť. Ambíciou režiséra Martina Bendika bolo prostredníctvom výkladového posunu dať ostentatívne najavo, že každé potláčanie slobody, každý teror väčšiny a každá totalita - nech sa deje v ktorejkoľvek historickej epoche - sú nielen hodné odsúdenia, ale i odsúdené na zánik. Nie je vonkoncom jednoduché historicky zakotvený príbeh, zaodetý do verdiovskej hudobnej poetiky, presadiť do nových reálií. Riziko aktualizácie - hoci tento trend je vo svete legitímny - je prítomné vždy a závisí od miery domyslenia koncepcie do najmenších detailov. Každá približnosť totiž môže celý zámer spochybniť a viesť k otázke, načo bolo potrebné "znásilňovať" predlohu. Martin Bendik akoby ťarchu zodpovednosti prenášal na výtvarnú stránku. Aleš Votava mu pripravil farebne výraznú, na ostrých kontrastoch založenú scénu, ktorá však mala sklon zvádzať k vonkajšiemu efektu. Cítil som, že si opantala i Bendika (alebo si režisér takúto pôdu pripravil zámerne?) a ten práve v scénach, kde sa žiadalo prehĺbiť psychológiu postáv, kĺzal skôr po povrchu. Akosi sa spoliehal, že nastavené zrkadlá odhalia vnútro hrdinov. Neodhalili. Zrkadlo nie je röntgen.

Jednoznačným prínosom nového Nabucca je návrat bývalého umeleckého šéfa Antona Buranovského za dirigentský pult. Jeho poňatie obnažilo verdiovskú podstatu, bolo inšpiratívne, podnietilo v orchestri chuť muzicírovať. To isté sa prejavilo aj v zborovom telese, spievajúcom plasticky, farebne, dynamicky tvárne. Tentoraz však neoslnilo sólistické obsadenie. Jednoducho pre Nabucca nenastala pravá chvíľa. Súbor momentálne nemá vlastného titulného predstaviteľa, nemá ideálnu dramatickú sopranistku ani prvoodborového basistu. A tak, hoci sa vedúce trio evidentne snažilo (Mária Tomanová - Abigaille, Jaroslav Kosec a. h. - Nabucco, Igor Lacko - Zaccaria), neponúklo viac než Verdiho regionálneho. A to v Bystrici už nebýva často...

Autor: PAVEL UNGER (Autor je spolupracovníkom