árodnú blamáž - zbúraním pôvodnej Považskej banky, diela architekta Fridricha Weinwurma (1885-1942), jednej z našich najvýznamnejších osobností avantgardnej medzivojnovej architektúry. F. Weinwurm od roku 1918, po svojom príchode z Nemecka, patril k architektom, ktorí u nás razili cestu modernej architektúre, architektúre tzv. "moderného hnutia". Charakterizuje ju oslobodenie sa od dekóra, čistota a jednoduchosť foriem, vysoká kvalita vnútorných priestorových vzťahov, kvalita architektonického detailu. Weinwurm spolu so svojím spolupracovníkom I. Vécseiom je autorom viacerých vo svete uznávaných stavieb, ako sú napríklad Nová doba, palác Fénix, administratívna budova Žilinskej portland-cementovej továrne, vila senátora Tománka a vila "L" v Bratislave, vila Verö v Nitre, sanatóriá v Piešťanoch a vo Vysokých Tatrách. Banku v Žiline, ktorá pochádzala z roku 1929, navrhli s predpokladaným zdvihnutím susedných objektov o jedno poschodie. K tomu však doteraz nedošlo. Tento fakt sa v diskusiách ignoroval, som však presvedčený, že je to len otázka času a tieto objekty sa budú nadstavovať. Je to príliš "dobrá adresa" na to, aby tu ostali iba terajšie jednoposchodové domy. Banka patrila nesporne k typickým objektom, reprezentujúcim nielen Weinwurmovu architektonickú filozofiu, ale aj loosovského ducha "novej vecnosti". Je smutným konštatovaním, že pod tento čin kultúrneho barbarstva sa podpísali i architekti. Tí, ktorí o zbúraní rozhodovali, i tí, ktorí ho obhajovali. Preukázali neznalosť architektonických hodnôt, neúctu k histórii aj k stavebnej histórii vlastného národa.

Autor: ŠTEFAN ŠLACHTA (Autor je rektorom Vysokej