ého majetku (FNM) z 22. decembra 1995 o tom, že SFT sprivatizuje akciová spoločnosť Štúdio Koliba, síce nebolo zrušené, ale "zrušené bolo rozhodnutie ministra kultúry o zrušení štátneho podniku SFT a vzatý bol späť aj návrh MK na výmaz štátneho podniku SFT z Obchodného registra. Túto skutočnosť vzal na vedomie aj FNM, ktorý požiada MK o nové rozhodnutie o zrušení SFT 'po uzavretí zmluvy s kupujúcim - Štúdio Koliba, a. s.' (list FNM z 13. marca 1996)." V rozhovore pre SME to uviedol Martin Šmatlák, ktorý bol riaditeľom SFÚ-NKC v rokoch 1991-1993. Slovenský filmový zväz, ktorého je podpredsedom, žiadal FNM už v januári, aby prehodnotil svoje rozhodnutie o privatizácii Koliby. Dodnes nedostal odpoveď.

Rozhodnutie o budúcnosti filmového archívu SFÚ-NKC, ktorý by sa mal po odvolaní riaditeľa SFÚ-NKC Štefana Vraštiaka presťahovať na Kolibu, je teraz výlučne v kompetencii ministerstva kultúry. Išlo by o spätný krok - s platnosťou od 1. januára 1991, keď do funkcie nastúpil Martin Šmatlák, totiž ministerstvo prijalo koncepciu osamostatnenia SFÚ a jeho konštituovania ako samostatného právneho subjektu. A jednou z činností, ktoré prevzal od SFT, bola správa filmového archívu. "Existencia SFÚ ako jednej z organizačných jednotiek SFT bola limitujúca, neperspektívna a obmedzujúca i z hľadiska nadväzovania medzinárodných kontaktov. Filmový archív sa ako súčasť iného právneho subjektu navyše nemohol stať členom Medzinárodnej asociácie filmových archívov," hovorí Šmatlák, ktorý dodnes nevidí dôvody na spochybňovanie právnej subjektivity SFÚ-NKC. "Boli sme presvedčení o tom, že by nebolo celkom účelné koncipovať SFÚ ako inštitúciu výlučne závislú od štátneho rozpočtu; že bude dobre, ak si na pokrývanie svojich aktivít nájde alternatívne zdroje. Preto bol SFÚ v roku 1991 konštituovaný ako príspevková organizácia. Presadzovali sme názor, že filmy, ktoré boli vytvorené s plnou dotáciou štátneho rozpočtu, by sa nemali stať predmetom privatizácie, nemali by byť zahrnuté do privatizačného projektu SFT. Mali by byť z neho vyňaté ako duchovné vlastníctvo a prevedené pod správu štátnej inštitúcie. Kedže Ústredie slovenského filmu bolo zrušené v roku 1989, SFT mala ísť do privatizácie a Slovenská požičovňa filmov takisto, nezostávala vtedy na Slovensku okrem SFÚ iná inštitúcia, ktorá by ako štátny subjekt mohla tieto práva zobrať na seba. Zhodou názorov sme s vtedajším vedením SFT, reprezentovaným Milanom Černákom, uzavreli zmluvu o prevode výkonu práv výrobcu (copyright) k slovenským filmom, vyrobeným do roku 1989, zo SFT na SFÚ. Zhodnocovanie týchto práv sa stalo jedným z hlavných zdrojov, ktoré odľahčovali nároky SFÚ na štátny rozpočet. Počas môjho pôsobenia boli tieto príjmy určitý čas dokonca vyššie než príspevok zo štátneho rozpočtu alebo minimálne rovnaké. Vykryli sme z nich rozličné aktivity v oblasti prezentácie a podpory slovenskej kinematografie, tak ako sme boli zaviazaní. Príspevok štátneho rozpočtu bol používaný predovšetkým na základnú činnosť ústavu, ktorou je zabezpečenie archívu - jeho ochrany, odborného uchovávania, skladovania a spravovania."

V roku 1991 sa pri prevode filmového archívu z Koliby na SFÚ uskutočnili tri právne akty - archív získal SFÚ delimitáciou majetku, odohrala sa delimitácia pracovníkov a uzavretá bola aj zmluva o prevode práv. "Po viac ako ročnom úsilí vytvoriť obchodné oddelenie sme prišli na to, že by to nebolo účelné. Rozdelením federácie sa navyše spochybnila zmluva s československým Filmexportom, ktorý dovtedy zastupoval českých a slovenských výrobcov vo vzťahu k tretím osobám. (Delenie majetku v kinematografii MK nebolo schopné vyriešiť dodnes.) Preto sme prijali riešenie, že treba hľadať náhradu, akýsi zárodok takejto činnosti na Slovensku," vysvetľuje Šmatlák. SFÚ-NKC oslovilo preto viacero spoločností, ktoré v oblasti filmov začali v tom čase podnikať. Obojstranne najvýhodnejšie podmienky ponúkla spoločnosť ALEF. Minister kultúry Ivan Hudec nedávno pre denník Slovenská republika povedal: "V NKC nie sú pre archív zabezpečené dostatočné ochranné opatrenia - ani bezpečnostné, ani klimatizačné. A žiaľbohu, spravuje ho firma ALEF, ktorej obchodná politika pri predaji práv archívu NKC a vôbec v narábaní s nimi je veľmi nešťastná." Martin Šmatlák reaguje: "Pri mojom odchode zo SFÚ-NKC boli rozbehnuté všetky dominantné zložky jeho činnosti - archívna činnosť, zabezpečenie (nie optimálnych, ale aspoň dočasných) priestorov, vytvorené boli predpoklady pre odborné skladovanie filmov, zavedené bolo klimatizačné zariadenie, pokračovala výskumná i edičná činnosť, do poriadku sme dali dokumentáciu a knižnicu, rozbehnutý bol počítačový systém spracovania dát slovenskej kinematografie aj systematické využívanie copyrightov. A čo je najdôležitejšie, s ALEF-om nebola uzavretá zmluva o prevode správy filmového archívu z ústavu na ALEF, ale o sprostredkovaní ekonomického využitia práv výrobcu k slovenským filmom vyrobeným do roku 1989, teda o sprostredkovaní predaja slovenských filmov tretím subjektom." Zmluva bola podľa Šmatláka veľmi precízne koncipovaná, nedávala ALEF-u žiadne vyššie výhody, než sú zvykom. "Skôr naopak - v niečom zvýhodňovala ústav. Keď minister tvrdí, že bola pre ústav nevýhodná a nezabezpečovala ochranu filmových zbierok, nemá celkom presné informácie, ani neuvádza konkrétne argumenty." Zmluvu s ALEF-om vypovedal Šmatlákov nástupca Emil Lehuta pre údajne nedostatočné výnosy z činnosti. Spoločnosť ALEF dala výpoveď na súd a podala žalobu na jej neplatnosť. Dodnes kauza nie je uzavretá. Takto však došlo k "dvojkoľajnosti" predaja slovenských filmov - ALEF v predaji pokračoval a SFÚ s predajom filmov začal.

Riadením SFÚ-NKC bol minulý týždeň poverený riaditeľ Koliby Vladimír Ondruš. "Jeho trojročné úsilie o získanie výkonu práv výrobcu späť zo SFÚ na SFT mi indikuje to, že mu v podstate vôbec nejde o archív. Ide mu o to, čo môže byť predmetom ekonomického zhodnotenia - o filmové práva. Vôbec nie o nejaký filmový výskum alebo dokumentáciu. Keby jemu i ministerstvu naozaj išlo o to vytvoriť spolu s privatizáciou Koliby lepšie podmienky pre uskladnenie filmových kópií, nič im nebránilo v tom, aby si do privatizačného projektu dali, že vytvoria skladové podmienky pre odborné uchovávanie slovenských filmov. Takáto podmienka z ministerstva vznesená nebola a ani sa neobjavila v privatizačnom projekte," uzatvára pre SME Martin Šmatlák.