a na jednom z jeho miest sa objaví čierna stuha. Na F1 zahynulo už veľa pretekárov – Wolfgang Berghe von Trips, Jim Clark, Jochen Rindt, Ronnie Peterson, Gilles Villeneuve, Ayrton Senna. To sú len niekoľkí z tých, ktorých život sa skončil v kokpite priamo na trati či počas prevozu do nemocnice. F1 si však už vybrala aj zopár obetí spoza plota – spomedzi divákov či organizátorov pretekov. Posledný okruh baróna von Tripsa

Monza, nedeľa 10. septembra 1961. Na tribúnach a v okolí trate na Gran Premio d‘Italia v Monze, jednom z najpopulárnejších a najdramatickejších okruhov F1 neďaleko Milána, sa v ten deň zhromaždilo viac ako stotisíc ľudí. V Taliansku sa v septembri leto ešte nekončí, takže mnohí sem prišli nielen kvôli pretekom, ale aj v predstave strávenia príjemného slnečného popoludnia. V dave bolo vidieť ľahko oblečené ženy, rodiny s deťmi usadené na sklápacích stoličkách vedľa košov s občerstvením, nad tribúnami sa rozliehala hudba z tranzistorov. Jednoducho, nedeľná pohoda.

Jeden z talianskych novinárov robil deň pred týmito pretekmi rozhovor s najväčším favoritom VC Talianska, barónom Wolfgangom Berghem von Tripsom. Okrem iného sa ho spýtal aj na neobyčajný tip na preteky. Hoci tento nemecký aristokrat nikdy pred štartom nijaké prognózy nevyslovoval, tentoraz urobil výnimku: „Tu už naozaj nemožno nič predpovedať. V Monze sa totiž môže stať všetko, tento okruh je rajom nevyspytateľností.“

Stalo sa. Devätnásť pretekárov absolvovalo ešte len jeden a pol kola z celkového počtu 43, keď na scénu vstúpila smrť.

Kým prišlo k tragédii, ktorá si v doterajšej histórii F1 vyžiadala najviac ľudských životov, jazdili na čele von Trips a jeho tímový kolega z Ferrari Američan Phil Hill. Tesne za nimi išli Ginther, Rodriguez a Clark. Ručička na tachometroch ukazovala rýchlosť 200 km za hodinu. Netrvalo ani tri minúty od štartu a pole pretekárov sa objavilo opäť na rovinke pred hlavnou tribúnou. Jeden z favoritov Stirling Moss trocha zaostával.

Začínalo sa druhé kolo, tribúny ožívali. Čoskoro sa vozy dostali pred najobtiažnejšiu časť okruhu. Ostrá zákruta Vedano, hádam dvesto metrov od hlavnej tribúny, dokázala rozhádzať aj najskúsenejších jazdcov. Situácia na čele sa nemenila, viedol Hill.

Von Trips však zrazu znížil rýchlosť svojho Ferrari na 100 km za hodinu a vzápätí sa zelený Lotus pilotovaný Jimom Clarkom vklinil v obrovskej rýchlosti do zadného ľavého kolesa monopostu von Tripsa.

Nepotvrdené teórie hovorili neskôr aj o tom, že Clarkovi sa nepodarilo preradiť z piateho na štvrtý stupeň. Jedno je však isté – v okamihu havárie prestali obaja pretekári ovládať svoje stroje. Tripsovo Ferrari preletelo cez plot do divákov, vrátilo sa na dráhu a v poslednej fáze vymrštilo nemeckého pilota von z kokpitu. Von Trips zostal ležať nehybne na tráve pri trati. Akákoľvek rýchla pomoc bola už zbytočná.

Smrť v hľadisku

Podobný osud postihol aj viacerých divákov, ktorí nemali šancu vyhnúť sa červenému Ferrari. Zranení, mŕtvi, krv a nárek – to bol výsledok na prvý pohľad nevinnej havárie, od ktorej uplynulo už takmer štyridsať rokov. Spolu s Wolfgangom von Tripsom zahynulo vtedy trinásť divákov a 23 ďalších zápasilo v nemocnici s ťažkými poraneniami. Jeden z najlepších jazdcov v histórii F1 Jim Clark, ktorý napokon tiež zahynul 7. apríla 1968 na nemeckom Hockenheimringu, vyviazol vtedy iba s ľahšími škrabancami. Na haváriu si spomínal takto:

„Odrazu som videl, že Trips sa dostáva do šmyku, križoval mi dráhu. Robil som, čo sa dalo, ale vyhnúť som sa mu už nestihol. Pamätám si iba to, ako som sa mu vklinil do kolesa. Potom som už nevidel a nepočul nič. Iba prach, dym a hukot motorov, v ktorom sa ozýval nárek umierajúcich a zranených.“

Clark bežal na pomoc svojmu priateľovi, našiel ho však už mŕtveho. Keď si uvedomil, čo sa stalo, klesol v mdlobách na zem.

Vo chvíli havárie však len málo ľudí vedelo, čo sa na trati stalo. Hlavná tribúna, na ktorej boli aj novinári, bola totiž za zákrutou a vzdialená od miesta nehody vyše dvesto metrov. Z ampliónov sa teda po pár minútach ozvalo iba stručné: „Ferrari pretekára von Tripsa ukončilo preteky.“ Nič viac.

V tých okamihoch sa však už tráva za traťou sfarbila dočervena, stíchli tranzistory a z ležadiel návštevníkov sa stali lôžka prvej pomoci.

Taliansko smútilo. Nemec Wolfgang Berghe von Trips bol totiž jedným z najobľúbenejších jazdcov tých čias. Láska Talianov k nemu bola o to väčšia, že jazdil v tíme Ferrari. Všetci ho poznali ako čestného športovca a priameho človeka.

„Preteky sú mojím životom,“ povedal raz von Trips netušiac, že budú aj jeho smrťou. Mal 33 rokov.

Zbierky pre rodiny

Monza, september 2000. Krátko po štarte sa v zákrute Roggia zrazilo sedem monopostov. Keď však jazdci vychádzali jeden po druhom z kokpitov, bolo jasné, že tragédia spred 39 rokov sa nezopakovala. Ale predsa. Po chvíli sa kamery talianskej televízie zamerali na miesto, ktoré organizátori narýchlo obkolesili bielou plachtou. Za ňou záchranári bojovali o život 33-ročného traťového komisára Paola Gislimbertiho. Márne, počas prevozu do nemocnice zomrel. Ako sa neskôr ukázalo, úlomky jedného z vozov (išlo vraj o žltý Jordan nemeckého jazdca Heinz-Haralda Frentzena) ho zasiahli do hrudníka a hlavy. Paolova manželka bola v tom čase v šiestom mesiaci tehotenstva, takže požiarnik Gislimberti sa už svojho prvého potomka nedožil. Jazdci F1 urobili zbierku a vdove s dieťaťom darovali 260-tisíc dolárov.

Podobný prípad sa stal aj nedávno, pred dvoma týždňami, v melbournskom Albert Parku. Tentoraz sa stal obeťou kolízie dvoch vozidiel 52-ročný traťový komisár Graham Beveridge, automobilový nadšenec a dobrovoľník z Queenslandu. Otec dvoch detí chcel svojej dcére dopriať, aby raz zažila atmosféru automobilových pretekov, a tak ju vzal v ten osudný deň so sebou. Namiesto krásneho zážitku videlo dievča umierať svojho otca. Jeden z účastníkov havárie, Ralf Schumacher, s ťažko skrývaným dojatím povedal: „Bolo to hrozné, ten človek zomieral pred mojimi očami. V tom okamihu mi napadli desiatky myšlienok – kto to je, či má rodinu, deti. Modlil som sa za neho a na duši mi bolo ťažko ako nikdy doteraz.“

V zákulisí F1 hneď po pretekoch, ktoré vyhral Michael Schumacher (na malej snímke) zorganizovali zbierku na podporu smútiacej rodiny.

Akoby padlo lietadlo

Melbournská havária Kanaďana Jacqua Villeneuva a Nemca Ralfa Schumachera, pri ktorej šampión spred štyroch rokov Villeneuve unikol smrti iba o vlások, je jasným dôkazom technického vývoja v F1. Konštruktéri v snahe o bezpečnosť jazdcov, pričom im pomáhajú bývalí skvelí jazdci Jackie Stewart, Niki Lauda či Alain Prost, vynakladajú obrovské prostriedky, len aby sa neopakovali smrteľné tragédie. Aby sa nemuseli opakovať také rozlúčky, aká sa konala v máji 1994 v Sao Paolo s Ayrtonom Sennom.

Snaha, aby bol najmä pretekár zabezpečený pred tým najhorším, sa v cirkuse Bernieho Ecclestoneho prejavuje od sezóny k sezóne výraznejšie. Pri analýze marcovej nehody v melbournskom Albert Parku to bolo zreteľné už pri pohľade na Kanaďanov monopost. Hoci Villeneuvova BAR-Honda sa po kolízii v 250-kilometrovej rýchlosti a následných kotrmelcoch s pristátím na betónovom múriku zmenila doslova na šrot, kokpit vydržal. Jeho konštrukcia je napríklad v porovnaní s tou, aká ochraňovala Sennu pred siedmimi rokmi, neuveriteľne odolná. Napriek tomu sa v zákulisí F1 množia diskusie na tému ochrany života a zdravia tých, čo zabezpečujú priebeh pretekov na okruhoch. Dve úmrtia v priebehu pol roka – požiarnika v Monze a traťového komisára v Melbourne – sú pre šéfov F1 mementom, aby sa postarali o ešte účinnejšie opatrenia. Posunutie postov ďalej od trate, najmä pred nebezpečnými zákrutami a šikanami, nie je ešte definitívne doriešené, najmä ak ľudia nie sú úplne chránení pred zásahom letiacich častí z vozidiel. Dianie na trati sledujú totiž v otvore bariéry, určenom na prípadný vstup priamo na okruh. A tak sa v diskusii na túto tému objavili až extrémne názory, navrhujúce zvýšiť úroveň ochranných bariér vrátane silného pletiva, ktoré oddeľuje trať od divákov, tak, aby z trate nevyletela na tribúny ani smietka. Keďže bezpečnosť jazdcov a divákov je prioritou aj pre prezidenta Medzinárodnej motoristickej federácie Maxa Mosleyho, možno sa naozaj dočkáme prísnejších opatrení.

Jackie Stewart, bývalý trojnásobný majster sveta (1969, 1971, 1973) po smutnej nedeli v Melbourne vyhlásil: „Sú veci, ktoré sú pre náš šport dôležité a ktoré musíme v záujme bezpečnosti ľudí urobiť. Treba mať pritom na zreteli fakt, že havária s monopostom F1 sa v ničom nedá porovnať s autonehodou niekde na diaľnici. V sile dynamiky, ktorá v F1 pôsobí, je to porovnateľné iba ak s pádom lietadla.“

KRISTIÁN KLEBERC

34 smrteľných prípadov „za plotom“

1953 – Počas Grand Prix v Buenos Aires stratil Giuseppe Farina kontrolu nad svojím Ferrari a vletel s ním medzi divákov stojacich blízko trate. O život prišlo deväť ľudí a ďalších štyridsať bolo zranených. Farina vyviazol bez zranenia.

1960 – Pri nehode Dana Gurneya (USA) na monoposte BRM počas Veľkej ceny Holandska v Zaandvorte prišiel o život jeden divák.

1961 – Následkom tragickej havárie jazdca Wolfganga Bergheho von Tripsa (Ferrari) na Veľkej cene Talianska v Monze zomrelo trinásť divákov.

1962 – Pri nehode Richieho Ginthera (USA) na monoposte BRM na Veľkej cene Monaka v Monte Carle zahynul traťový komisár.

1975 – Pri nehode nemeckého pilota Rolfa Stommelena na monoposte Embassy Lola na Veľkej cene Španielska v Montjuich prišlo o život päť divákov.

1977 – Pri havárii počas Veľkej ceny Južnej Afriky v Kyalami zahynul traťový komisár a britský jazdec Tom Pryce z tímu Shadow Tabatip. V tej istej sezóne zahynuli dvaja diváci pri nehode Kanaďana Gillesa Villeneuvea (Ferrari) na Veľkej cene Japonska v Mont Fuji.

2000 – Pri hromadnej havárii siedmich vozidiel počas Veľkej ceny Talianska v Monze prišiel o život traťový komisár.

2001 – Po havárii Villeneuva a R. Schumachera na Veľkej cene Austrálie v Melbourne zasiahlo koleso z Villeneuvovho monopostu BAR-Honda traťového komisára, ktorý zraneniam podľahol.