a čo je jeho cieľom. Často hovoril o tom, že celý život hľadal a nakoniec sa mu podarilo dospieť k tomu, čo bolo na obraze mimo sujetu. Bol presvedčený, že „to“ bolo prítomné vždy, len to bolo treba oslobodiť a poskytnúť väčší priestor samému maľovaniu. A nikdy nezabudol pripomenúť, že ustavične ide po tej stope.

Žiaľ, tragická autonehoda 23. septembra 1998 pretrhla ďalšie sledovanie tejto stopy. Pôsobenie Paštékovho umenia však nevyprchalo, pretože, slovami iného mága farebných tónov – Paula Kleea, Paštékovo umenie neopakuje viditeľné, ale robí viditeľným.

Šesťdesiate roky – úspechy a nepriazeň

Milan Paštéka sa narodil 20. mája 1931 v Trenčíne. Detstvo prežil v údolí rieky Rajčianky. Na lúkach, v záhradách a v lese mal možnosť dôverne spoznať silu a krásu prírody. Neskôr v dospelosti o tom napísal: „Hľadal som svoj vzťah k svetu cez krajinu. Trochu pasívny postoj, dá sa povedať. No tiež možno povedať, že krajina, jej tvár, je svedectvom o človeku.“

Maliar sa vždy rád vracal do lona prírody a najmä k svojej obľúbenej rybačke. Tam ticho komunikoval so svetom, z ktorého čerpal potrebnú vitalitu. Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave absolvoval v roku 1955 u Ľudovíta Fullu a Jána Želibského.

V roku 1957 sa na výstave mladej generácie predstavila výrazná skupina výtvarníkov. Pod názvom Mladé slovenské umenie vystavovali aj v Prahe. V tom istom roku niekoľko odvážlivcov založilo Skupinu Mikuláša Galandu. Paštéka sa dostal do stredu vzrušujúcich udalostí, ktoré predstavovali desaťročie plné zápasov. V roku 1958 zatvorili maliarovi v predvečer vernisáže prvú samostatnú výstavu v Galérii Cypriána Majerníka, neskôr, v roku 1965 ho za výstavu v Mestskej galérii postihli kruté kritiky zo strany režimových maliarov. O období z konca 60. rokov Paštéka píše: „Prežil som pár rokov pohody a družnosti a nikdy mi tak nechutilo maľovanie ako v tom čase.“

Dekáda sa pre Paštéku skončila smutne. Na výstave v roku 1973, ktorú usporiadal spoločne s Ivou a Jurajom Mojžišovcami v novom prázdnom dome v Bratislave, boli zavesené obrazy Narcis, Návšteva, Údiv, Čakanie, Pastierska rozprávka a ďalšie. Dom bol otvorený tri dni a tri noci. K Paštékovcom prišlo vtedy mnoho ľudí pozrieť si obrazy, posedieť a vyjadriť spolupatričnosť.

Maliar svetového rozmeru

Napriek neustálym zápasom tvorba Milana Paštéku nechýbala v šesťdesiatych rokoch ani na najvýznamnejších prehliadkach slovenského výtvarného umenia v zahraničí (Bienále mladých v Paríži – 1963, Bienále Sao Paulo – 1965, Bienále v Benátkach – 1966, Súčasné československé umenie v Berlíne – 1966, Moderné umenie z Bratislavy v Mníchove – 1967, Expo v Osake – 1970), kde zaznamenala výrazné úspechy.

V období konsolidácie nebol ochotný vzdať sa svojej individuálnej mytológie. Jej iróniu a grotesknosť však vystriedalo časom stíšenie prameniace zo skepsy, ktorá sa ho zmocňovala zo spoločenskej situácie. Postupne sa ocitol medzi autormi neoficiálnej výtvarnej scény. Jeho práce vystavovali len odvážnejšie regionálne galérie, na ktorých aktivitu nemalo priamy dosah ministerstvo kultúry, odborné časopisy sa pod tlakom cenzúry jeho menu vyhýbali.

V druhej polovici minulého desaťročia, a predovšetkým po roku 1989, sa však Paštékova tvorba stala súčasťou najvýznamnejších výstav nášho umenia doma i v zahraničí (výstavy v Bratislave, Kodani, Kremži, Seville, Novare, s Jiřím Kolářom vystavoval v československej expozícii na 44. bienále v Benátkach) a objavila sa aj v stálych expozíciách slovenských galérií.

Je potrebný príbeh?

Na poslednej výstave počas jeho života, v roku 1997, ktorú v Galérii J. Koniarka v Trnave kurátorsky pripravila Zuzana Bartošová, predstavil Milan Paštéka svoju najnovšiu tvorbu. V nej sa definitívne vzdal figurácie, hoci sa celé roky zdalo, že práve ona je jeho najsilnejšou stránkou.

„Myslím si, že pre túto príležitosť by bolo vhodnejšie použiť pojem ne-zobrazujúce maľovanie,“ vysvetlil svoju výtvarnú „premenu“ v rozhovore pre SME z roku 1997 Milan Paštéka. „Každé maľovanie vzniká z prvkov, ktoré samy osebe nič nezobrazujú. Významné je, či maliar verí, že zobrazením je možné niečo povedať, to znamená, či potrebuje rozprávať príbeh, alebo či stratí túto vieru a ocitne sa vo vákuu. To je tá chvíľa, keď si začne všímať ne-zobrazujúce prvky, tento stavebný materiál maliarstva. Neobjavil som ne-zobrazujúce maliarstvo, to funguje už celé storočie, no pre každého to isté nemusí znamenať to isté. Mám na mysli otázku pôvodnosti. V súčasnosti nemajú formálne výboje až taký význam, no neverím, že by stratil zmysel osobný zážitok, rozkoš a pocit slobody. Neviem povedať presne, kedy som sa ja ocitol vo vákuu, ale tá zmena sa vo mne udiala, a možno aj preto, že som nikdy príliš nedôveroval príbehom, dokonca ani tým, o ktoré som sa pokúšal ja sám.“

Rovnováha medzi slovom a obrazom

Súčasná výstava Milana Paštéku v bratislavskej galérii Nova je komorným výberom z grafického diela z rokov 1965–1991. Unikátnosť expozície, ktorú pripravil Juraj Mojžiš, je v tom, že viaceré spomedzi pätnástich prezentovaných grafík neboli doteraz vystavené. Platí to najmä pre ručne kolorované linoryty z rokov 1990–91 s názvom Hlavonožec, Tanec a Oslava.

Grafika bola pre Milana Paštéku neoddeliteľnou súčasťou jeho maľby a sprevádzala každé jeho tvorivé obdobie. Bol to priestor, kde si umelec inými výtvarnými prostriedkami spracúval svoje témy až do vyčerpania ich možností.

Paštékovo umenie je často interpretované ako existenciálna výpoveď. Ako vyzerá interpretácia samotného maliara?

„Na prvý pohľad je to jednoduchá otázka. Niečím mi to pripomína šesťdesiate roky,“ povedal Milan Paštéka v spomenutom rozhovore pre SME. „Keby niekto namietal, že interpretovať maliarstvo takýmto spôsobom by mohlo byť sporné, ťažko by som tomu dokázal oponovať. Existencializmus sa vzťahoval skôr na literatúru. Maliarstvo by nikdy nemohlo, a pochybujem, že by to v budúcnosti bolo inak, zasiahnuť priamo a bezprostredne do filozofickej debaty. Možno je akási vzdialená analógia, ale ani tým som si nie celkom istý. Interpretácia maliarstva je zložitá úloha, lebo nájsť aspoň približnú rovnováhu medzi slovom a obrazom sa ťažko darí. Pre jazyk sú niektoré veci neuchopiteľné, a naopak, je omylom čakať od maliarstva to, čo nie je v jeho silách, a to aj napriek tomu, že ak i máme podobné, možno úplne zhodné pocity, verbálna komunikácia sa blíži k nerealizovateľnosti. Nech je mi odpustené, ale sebainterpretáciu pokladám za čin zúfalstva, alebo za neprijateľnú naivnosť.“

ĽUDO PETRÁNSKY