Pred nejakým časom mi prišiel list z redakcie Slovenských pohľadov. Šéfredaktor Moravčík ma požiadal o príspevok do rubriky Moje stretnutia so Slovenskými pohľadmi. Netajím, že som bol prekvapený, a netajím ani to, že som o ponuke uvažoval. Ešte som si to nestihol celé zvážiť, ešte som sa nestačil popýtať ďalších priateľov "svetoobčanov", či aj oni boli oslovení, skrátka, ešte som sa nerozhodol, či napísať, a ak áno, tak čo, keď tu zrazu - zázrak! Pohľadom do februárových Pohľadov som zistil, že moje stretnutia so SP sú už napísané - vybavil to za mňa Dušan Slobodník. Tento pánko totiž nezištne a žičlivo plné tri štvrtiny svojho príspevku do tejto rubriky venoval mne! Prečítal som si niekoľko urážok a niekoľko lží - napríklad, že v SP, v ktorých som vyše päť rokov pôsobil ako redaktor a z toho tri roky som ich viedol, v tých časoch sídlila "samozvaná elita" (lož! - všetci redaktori mali riadne pracovné zmluvy s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ a mňa za šéfredaktora zvolila redakcia, potvrdil vtedajší minister kultúry SR a vymenoval riaditeľ VSS), že som "človek s ani netajenými rasistickými sklonmi" (o tejto vete stratím slovo so svojím právnym zástupcom), že som sa "tisol do pozície predsedu KSS v Slovenskom spisovateľovi (lož!), že on "týmto ľuďom (rozumej rade AOSS ako vydavateľovi a redakcii SP) ponúkol rovnakú sumu na vydávanie iného mesačníka", túto čiste verbálnu "ponuku" nepotvrdil ani len tým najtriviálnejším spôsobom - zápisom z rokovania, písomným prísľubom atp.) a že dnes je rád, že som "ponuku vtedy nevyužil" a tým pádom som "nemal možnosť zamorovať urážkami Slovensko, ktoré z neho vyvierajú, nepretržite hanobiacimi" (ak niečo zamoruje Slovensko, tak je to syntax D.S.).
Ak mám byť úprimný, je mi srdečne jedno, čo si tento pánko myslí - jeho stokrát opakované lži sa nestanú pravdou, ani keď sa postaví na hlavu. Avšak pociťujem potrebu splatiť mu jeden dlh. Dušan Slobodník sa tak zanietene venoval mojim stretnutiam so SP, že mu už nezostal čas a priestor na jeho vlastné. Pokladám si preto za povinnosť zaspomínať na jeho stretnutia SP za neho. Aj keď Slobodníkova zdržanlivosť je všeobecne známa, naša kultúrna verejnosť si predsa len v tejto veci zaslúži viac než jeho skromnú vetičku: "Nebolo tých mojich štúdií málo, nebolo ich veľa." Koľko ich bolo, to si zvedavý čitateľ ľahko zistí v súhrnných obsahoch jednotlivých ročníkov SP - bolo ich dosť. A najviac v dobe, ktorej zvykneme hovoriť totalita, normalizácia, nesloboda, brežnevizmus... Dušan Slobodník býval častým hosťom Slovenských pohľadov v čase, keď Slovenské pohľady vedené Vladimírom Reiselom predstavovali baštu pezlárovskej, tzv. kultúrnej politiky a - to už len na dokreslenie - aj pre mňa, aj pre ich dnešného šéfredaktora boli dvere redakcie zatvorené.
Žiaľ, priestor mi nedovoľuje splatiť svoj dlh Slobodníkovi v rozsahu, aký si zaslúži, dúfam, že mi to nebude mať za zlé, ak sa obmedzím len na charakteristickú vzorku z jeho rozsiahleho kultúrnopolitického diela. A tak in medias res vstúpme do SP 6/1974, kde D. S. v článku Literatúra a revolúcia vyzdvihuje známu stať V. I. Lenina Stranícka organizácia a stranícka literatúra z roku 1905, ktorá je pri skúmaní vzťahu revolúcie a literatúry rozhodujúca", a končí presvedčením, že "celá svetová literatúra čerpá z Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie ustavične nové a všestrannejšie inšpiračné zdroje".
Pozornosť si zaslúži aj stať Sovietska literatúra v období vedecko-technickej revolúcie (SP 11/1978). V jej závere sa slovenskí čitatelia dozvedeli, že "sústredenosťou na komplexné chápanie VTR anticipuje sovietska literatúra hlavný smer vývinu socialistických národných literatúr". Túto vetu určite Slobodníkovi vtlačilo do pera jeho vždy roduverné srdce. Nespomínam si však, že by v tých časoch hľadal "možnosť, ako dostať SP do slovenských rúk", ako sa bol tak úprimne vyznal vo svojich (teda mojich) stretnutiach so SP. Len vyslovený neprajník všetkého slovenského by opomenul Slobodníkovu stať Literárny dôkaz internacionalizmu SNP (SP 8/1984). Nesmieme dopustiť, aby prachom archívov zapadla jeho oslava "princípov, ktoré sa v tých vzrušujúcich časoch stali východiskom pre budovanie novej socialistickej spoločnosti", veď kto už len bol kompetentnejší vyjadrovať sa k problematike SNP, ak nie známy pingpongový preborník tých čias Dušan Slobodník.
V Slovenských pohľadoch 2/1985 zverili Slobodníkovi v tých časoch ideologicky kľúčový text zvaný úvodník, D. S. nesklamal - v príspevku Perspektívnosť socialistického realizmu sa oprel "o múdre, rozvážne, význam literatúry si uvedomujúce slová" generálneho tajomníka ÚV KSSZ Konštantína Černenka. Citoval ho síce trikrát, ale nezabudol zdôrazniť, že jeho slová "sú záväzkom pre všetkých literárnych tvorcov a majú platnosť pre rozvíjanie koncepcie socialistického realizmu". A sám ich rozvinul do konštatovania, ktoré svojím slovníkom i štýlom hovorí čosi nielen o D. S. nedávno minulom, ale akurát dosť aj o D. S. súčasnom: "Socialistický realizmus nie je meravou schémou dovoleného, zákazov a obmedzení, ako by to chceli svetu nahovoriť ideoví nepriatelia (podčiarkol som ja), ale širokou, koncepčnou metódou, v ktorej má každý autentický tvorca s marxistickým svetonázorom, uvedomujúci si realitu a smerovanie čias, priestor na to, aby vyslovil svoje umelecky a poznávaco, ideovo a eticky závažné slovo".
Posledný citát vzorky je z času, keď už vtedajšie perestrojkové vedenie vtedajšeho Zväzu slovenských spisovateľov "vypoďkalo" súdruha Reisela na zaslúžený odpočinok a do Pohľadov prišla oná, podľa Slobodníka "samozvaná elita". Pánko, ktorý si zakladá na tom, že "prispel k návratu SP do slovenských vôd", v článku Kontinuita sovietskej literatúry (SP 11/1987) ešte stihol oznámiť Slovači, že "sovietska literatúra a v jej kontexte najmä próza odhaľovala a odhaľuje všetko, čo je v rozpore s vysokými ideálmi socialistickej spoločnosti, čo je prekážkou na ceste vpred".
Takto, najmä takto sa Dušan Slobodník stretal so Slovenskými pohľadmi, takto vstupoval do "tohto časopisu, ktorý slovenskú identitu budoval". Dnes po mene vyvolaný spomenúť si na svoje stretnutia so Slovenskými pohľadmi začína svoj text slovami: "...nechcem siahať do archívov a overovať si bibliografické údaje". Viete, že sa mu vôbec, ale vôbec nečudujem?
