Dlhopisy sú dôležitá a aktuálna téma, o ktorej je nutné rozprávať a nachádzať a odstraňovať prípadné chyby tak, aby z nich mali úžitok všetci. Vráťme sa teda k nim. Z vecných argumentov sa dlhopisovej metóde vytýka: a) riziko inflácie, b) nie je isté, či FNM bude schopný svoje dlhopisy splatiť, c) občan dostane svoj majetok až o 5 rokov.
a) V prípade jednorazového uvoľnenia 33 mld. Sk by naše krehké národné hospodárstvo naozaj utrpelo poriadny šok. Našťastie, uvedenie časti z tejto sumy do obehu bude rozložené do niekoľkých rokov. O tom, aká bude veľká, rozhodne zvyšná, bezhotovostná časť, ktorá odčerpá dlhopisy výmenou za akcie či nesplatené dlhy privatizérov voči FNM. Je logické, že všetky zainteresované orgány by sa mali usilovať o to, aby táto časť bola čím väčšia. Iste sa zhodneme na tom, že NBS patrí k tomu malému množstvu inštitúcií u nás, ktoré bez väčších personálnych otrasov prešli vládou súčasnej opozície i koalície. Protiinflačná politika je jednou z ich silných stránok. Zatiaľ som z tohto asi najkompetentnejšieho zdroja nezaregistroval žiadne vyhlásenie, ktoré by vyjadrovalo obavu o inflačný vývoj v súvislosti s vyplácaním dlhopisov.
b) Pri akomkoľvek investovaní je vždy riziko straty. V systéme trhového hospodárstva sa aj tej najlepšej firme môže prihodiť, že skrachuje. Z tohto dôvodu naozaj nikto nemôže s určitosťou tvrdiť, že dlhopisy budú v roku 2001 vyplatené. Na druhej strane treba povedať, že investori za najmenej rizikové pokladajú tie cenné papiere, za ktoré ručí štát. Takýmito sú aj naše dlhopisy. Ich emisiou sa vlastne FNM zaviazal o 5 rokov splatiť približne 46 mld Sk. Metodika určenia potenciálneho dopytu po dlhopisoch z príjmov FNM je správna, avšak nevidím dôvod, prečo brať do úvahy iba 9,5 mld naplánovaných na tento rok. FNM má pohľadávky vo výške niekoľkých desiatok miliárd korún, preto potenciálny dopyt je vyšší ako ponuka. Keďže zhromaždením dlhopisov budú privatizéri dosahovať slušný zisk, budú motivovaní splatiť svoj dlh. Ako si ukážeme neskôr, budú sa musieť poponáhľať. Preto v prvej fáze by FNM mohol odčerpať veľkú časť dlhopisov kompenzáciou za svoje pohľadávky. Ďalšia časť sa odčerpá výmenou za akcie, ktoré ponúkne občanom. Na vyplatenie v hotovosti ostane zrejme menšia časť. Hotovosť potrebná na výplatu by sa mohla získať z predaja majetku, ktorý ešte v portfóliu FNM bude. Tesne pred vyplácaním dlhopisov uplynie 5-ročné moratórium na privatizáciu tých najlukratívnejších podnikov, takže vyplácať by malo byť z čoho.
c) To, že občan dostane svoj majetok až o 5 rokov, je problémom chýbajúcej legislatívy. Ešte len teraz sa spracúvajú zásady obchodovania s dlhopismi, uvažuje sa o možnosti vymieňať dlhopisy za akcie. Aké bude mať teda občan možnosti po vyriešení týchto problémov? Je logické, že privatizérom sa oplatí kúpiť dlhopis za cenu nižšiu, ako je 10 000 Sk. Logické je aj to, že cena dlhopisu bude stúpať a čím bližšie k roku 2001, tým bližšie bude k sume 14 000 Sk (resp. predpokladanej výplatnej sume). Z tohto dôvodu privatizéri nemajú veľa času nazvyš, ak chcú na tejto transakcii zarobiť. Ak vláda a parlament schvália zásady a termín výmeny dlhopisov za akcie, budú sa musieť poponáhľať ešte viac - je všeobecne známe, že náš trh s akciami je silno podhodnotený, a toto bude zrejme možnosť najvýnosnejšieho uplatnenia dlhopisu.
Vo svojom predchádzajúcom článku som odvodil hranicu 7000 Sk, pod ktorú by občan pri predaji v tomto roku nemal ísť, ak nechce prerobiť. Ak všetci budú tvrdohlavo dlhopis ponúkať za cenu vyššiu, trh by mal hodnotu ponuky zohľadniť, a tým by sa mala zvýšiť cena, za ktorú sa bude obchodovať. Otázka je, či tento úmysel nepokazia tí, ktorí budú chcieť akúkoľvek hotovosť, len nech je čím skôr.
Ďalej som sa pokúsil teoreticky obhájiť najviac kritizované body metódy dlhopisovej privatizácie. Súhlasím s tými, ktorí tvrdia, že v praxi to môže byť iné. Riziko potenciálnej inflácie bude úloha pre NBS. Pre vedenie FNM, prípadne štátu ako ručiteľa zase to, aby bolo z čoho vyplácať. To, že občania nemôžu zatiaľ so svojím majetkom nakladať v plnom rozsahu, je vec chýbajúcej legislatívy, ktorá sa oneskorila. Myslím si, že metóda ako taká nie je zlá. Každý investor sa snaží o diverzifikáciu svojho portfólia - teda o rozmanitosť držaných cenných papierov. Z tohto pohľadu by teda mohla byť za predpokladu splnenia vysokých nárokov, ktoré sa kladú na príslušné inštitúcie, celkom zaujímavým doplnkom kupónovej privatizácie.
Autor: JURAJ HRÚZ, vysokoškolský študent
