Európska menová únia (EMU) sa nezadržateľne blíži. Na nedávnom madridskom summite sa rozhodlo o nosnej kostre reštrukturalizácie. EMU začne fungovať v januári 1999 s tými krajinami, ktoré spĺňajú známe konvergenčné požiadavky (miera inflácie a úroková miera, rozpočtový deficit, celková suma nevyrovnaných podlžností vlády, devízové kurzy). Šesť až osem krajín má šancu uspieť. Medzi nimi musia byť Nemecko a Francúzsko. Bez nich sa EMU nekoná.
Francúzsko sa usiluje zmestiť do kvalifikačných požiadaviek násilným stláčaním rozpočtového deficitu. Ako odhalili nedávne štrajky, francúzska verejnosť len veľmi málo chápe globálnu ekonomickú konkurenciu. Nemecko sa tiež ocitlo v pasci. Trpí pod ťarchou veľkých nečakaných fiškálnych schodkov a len horko-ťažko dodržuje východiskové koeficienty EMU. Väčšina ostatných kandidátov tiež ešte nie je za vodou. Napriek tomu nebol vznik menovej únie, hoci visiaci len na vlásku, tak blízko na dosah ruky nikdy od podpísania maastrichtskej dohody.
Prečo by to malo zaujímať štáty s prechodnou ekonomikou? Odpoveď je jednoduchá: Európska únia (EU) rozhodla, že všetci budúci členovia sa musia stotožniť s konečným cieľom menovej únie. (Len Británia a Dánsko majú výnimku.) Z dlhodobej perspektívy budú musieť tí, čo túžia pripojiť sa k EU, vyhovieť jej požiadavkám.
Je nepravdepodobné, že by ktokoľvek z nových členov bol schopný v najbližšej budúcnosti splniť konvergenčné kritériá. Vlastne - v momentálnej situácii by vôbec nemalo zmysel aplikovať tieto kritériá na transformačné krajiny. Vládnych dlhopisov je primálo a ich výnosové miery treba podrobnejšie preskúmať. No sotva možno posudzovať mieru zadlženosti vlády pred zavŕšením privatizačného procesu - a pred vyrovnaním starého bankového dlhu. Správanie devízového kurzu možno merať iba po úplnej liberalizácii kapitálového toku.
Z perspektívy krajín s prechodnou ekonomikou by dokonca bolo predčasné vzdať sa suverenity devízového kurzu a menovej a fiškálnej politiky, dokonca aj keby sa mohli v dohľadnej dobe pripojiť k EU - a to je do istej miery otázne. Hoci nemožno nechať prosperujúceho suseda pridlho klopkať na dvere, načasovanie členstva nezávisí len od ekonomickej výkonnosti uchádzača, ale aj od schopnosti EU zreformovať svoju protekcionistickú Spoločnú poľnohospodársku politiku (CAP). Bez takýchto reforiem by iba integrovanie stredoeurópskych štátov vyžadovalo asi 40-60 miliárd ECU ročne. Z pohľadu rozpočtových obmedzení EU to je politicky neúnosné.
Pre ekonomické politiky vo východnej Európe je však EMU dôležitá práve teraz. Nová Európa poskytne stabilnú menu. Obchod transformačných krajín z veľkej časti závisí od štátov EMU (alebo v prípade Strednej Ázie od Turecka, ktoré je previazané s EU colnou úniou), takže budú nútené určiť ciele a politiku devízového kurzu vis-`a-vis novej európskej mene.
Základy EMU by mali pomôcť na ceste k trhovej ekonomike. Konvergencia vnútornej a vonkajšej stability v trhom ovládanom prostredí, podporovanom nezávislou ústrednou bankou, nepreviazanou s finančnými vládnymi deficitmi, sú kľúčovými prvkami ekonomického úspechu. Ako Západoeurópania zistili, inflácia v pätách s devalváciou neprodukuje ekonomický rast. Konvergenčnú politiku EMU treba prijať ako základ pre reformu.
To isté však neplatí o plnej konvertibilite meny. Pri súslednosti transformácie "krok za krokom" smerom k trhovej ekonomike nie je plná konvertibilita prvoradá. Voľný pohyb kapitálu naberá na dôležitosti až po ceste. Pre každý štát, ktorý sa snaží integrovať do svetovej ekonomiky a túži byť schopným čerpať zo svetových úspor, je nevyhnutnosťou. Zatiaľ čo niektoré krajiny s prechodnou ekonomikou v tomto smere významne pokročili, väčšina má ešte pred sebou dlhú cestu.
Za predpokladu, že "zdravé jadro EMU" začne fungovať v roku 1999, pre ostatné štáty EU to bude výzva, aby sa pridali. No počas mnohých nasledujúcich rokov sa vytvorí krúžok nečlenov okolo jadra krajín EMU. Aký devízový kurz by mali mať s EMU? Toto je kľúčový problém - pre členov i nečlenov. Ide tu o cenovú konkurenciu povedzme francúzskych áut či obrábacích strojov voči talianskym, rovnako ako o exporty z postkomunistických krajín na trhy EMU.
Odpoveďou nie je otvorený boj konkurenčných devalvácií. Na druhej strane dohody o politike menových kurzov - ako napríklad Európsky menový systém (EMS) s prísnymi pravidlami sú možno predčasné pre mnohé krajiny s prechodnou ekonomikou. Aj tak sa však musia ujať základné princípy zdravej menovej a fiškálnej politiky, nízka inflácia a stabilné meny a "mäkšia verzia" EMS môže presadzovať konvergenciu.
Keď koncom sedemdesiatych rokov prezident Giscard d`Estaing a kancelár Schmidt iniciovali EMS, mnohí "experti" sa im posmievali. Postupná konvergencia ekonomických politík, o ktorú sa zaslúžil EMS v osemdesiatych rokoch, inšpirovala víziu EMU. Rastúca ekonomická a politická súdržnosť západnej Európy pomohla strhnúť železnú oponu. To je príklad hodný nasledovania.
ULRICH CARTELLIERI
(Autor je členom manažérskeho výboru DEUTSCHE BANK a zodpovedá za všetky jej veľké obchodné transakcie. Je pravidelným komentátorom svetovej ekonomiky v popredných nemeckých novinách.)
(c) PROJECT SYNDICATE
