Celý zmätok a pochybnosti okolo dlhopisového odškodnenia sa začali fakticky za Moravčíkovej vlády už vtedy, keď prijala rozhodnutie o uskutočnení 2. vlny kupónovej privatizácie a stanovila začiatok jej predkola na 15. decembra 1994. Už 13. decembra 1994 však bola vymenovaná tretia vláda V. Mečiara a o deň neskôr odložila predkolo KP na neurčito (bol to jej prvý akt po nastúpení do vlády). A potom sa, ako si mnohí azda ešte pamätáme, postupne znižovala ponuka majetku do 2. vlny KP (záväzok kupónky o.i. obsahovalo aj programové vyhlásenie vlády, aj memorandum voči MMF), až prišiel jeden prescclub na začiatku júna 1995 a pán premiér televíznym divákom oznámil, že kupónová privatizácia bude nahradená dlhopisovou privatizáciou (spočiatku sa nehovorilo, že ide iba o odškodnenie a nie o privatizáciu) a že to bude lepšie. Od júna však uplynulo veľa ľadových krýh dolu Dunajom, vyše tridsaťtisíc MIKOV je už len bývalých a vyše troch miliónov majiteľov dlhopisu ešte stále nevie, na čom je, ako ten jeho lepší variant odškodnenia v skutočnosti vyzerá. Variant použitia dlhopisov na kúpu bytu takisto odplával dolu Dunajom - ten však vďaka rozhodnutiu Ústavného súdu SR, ktoré dnes otcovia "dlhopisky" označujú za dôvod toho, že vláda dodnes o využití dlhopisov nerozhodla (čo môžu navravieť len tým, čo sa senom živia, pretože od polovice júna do konca roku 1995 bol dostatok času, aby bez ohľadu na rozhodnutie Ústavného súdu mala pripravené tie zvyšné, nezrušené varianty). A tak jediný, kto si je úspechom a výhodnosťou dlhopisového odškodnenia istý, je "čestný privatizátor-mečiarovec", ktorý má záruku nielen v občanoch, že mu predajú dlhopisy pod cenu, ale aj v tom, že FNM tento variant splácania jeho podlžností aj využije.
Aby som však vládu neobviňoval z pomalosti vo všeobecnosti - v prípade kauzy PSIS, Bratislavskej opčnej burzy, privatizovania bánk či konečného riešenia územnosprávneho členenia vedela byť aj mimoriadne rýchla a pružná.
