"Boli to moji susedia a dobrí priatelia, neprekážalo nám, že oni sú izraeliti a my kresťania," hovoril včera pri odovzdávaní pozostalosti osemdesiatšesťročný pán Beleš, pričom mu slzy stekali po tvári. Rodinu jeho suseda obchodníka Mórica Rosenthala odvliekli do nemeckých koncentrákov v lete 1944 a Anton Beleš až do včerajška schovával vo svojom dome posledné zvyšky vecí, ktoré si sused uňho ukryl. Anton Beleš sa kedysi za prvej republiky vyučil v Kyjove u židovského kováča. Odvtedy mal k "izraelitom" dobrý vzťah . So susedom si vraj vždy pomáhali a nažívali v úcte a priateľstve. I preto Antona Beleša dodnes trápi, že nebol doma, keď prišli po Rosenthalovcov. "Na štvrťhodinku som odbehol pozrieť na pole, a keď som sa vrátil, žena hovorí: už sú tam, už ich zebrali." Anton Beleš dúfal, že aspoň niekto z Rosenthalovcov, či už ich dcérka alebo syn, sa po vojne vrátia. Tých pár strieborných kúskov, jediné, čo po Rosenthalovcoch ostalo, dlho ukrýval, ale pred pár rokmi pochopil, že na susedov čaká márne, a tak rozmýšľal, čo s tým. "Bolo tu niekoľko ľudí, čo malo o tie veci záujem," hovorí syn pána Beleša JUDr. Štefan Beleš. "Ale my sme si neželali, aby to skončilo niekde v starožitníctve." Hoci pozostalosť po Rosenthalovcoch nemá veľkú finančnú hodnotu, jej história je mimoriadne cenná, preto zrejme nájde svoje miesto v Múzeu židovskej kultúry.