Veľa mojej trpezlivosti a jeho slivovice bolo potom treba, aby sme si vysvetlili, o akú Chartu ide, že jej podpísanie nie je zločinom a že dokonca ani Charta OSN nie je od diabla. Dnes nás obchádza nové strašidlo. Nielen roduvernému, ale aj tomu demokratickému Slovákovi sa otvára nôž vo vrecku, keď počuje slovo autonómia. Každý u nás predsa "vie" o akú autonómiu Maďarom na Slovensku ide. O autonómiu podraznícku, pripravujúcu si cestu k odtrhnutiu. Môžete nám uvádzať príklady iných, úspešných a pretrvávajúcich autonómií. Len mávame odmietavo rukami: Alandské ostrovy, hahaha, Južné Tirolsko, pozrimeže, Katalánsko, dajsamisvete. My sme si ten trik s autonómiou už raz vyskúšali na Čechoch. Na Slovensku je to tak!

Maďari, sídliaci na Sever od Dunaja, sú rovnakí prišelci či domorodci ako Slováci; žijú však spolu na tomto území už celé tisícročie. Toto územie patrilo v dejinách XX. storočia rôznym štátom s rôznymi hranicami. Dnes je to Slovenská republika. Slováci, Maďari a ďalší obyvatelia tohto územia sa tým stali jej občanmi. Žiaľ, nerovnoprávnymi, lebo Slováci si celý štát vyárendovali pre seba, vyhlásili ho za svoj národný štát a seba za jeho štátotvorný národ.

Aby o tom nevznikli pochyby, dali si to aj do svojho Vyhlásenia nezávislosti, aj do svojej Ústavy. Svoje národné symboly a znaky povýšili na štátne, svoj národný jazyk povýšili na štátny, svoju národnú kultúru a národnú identitu dali pod štátnu ochranu. Z Neslovákov žijúcich na Slovensku sa tak stali príslušníci neštátotvorných národnostných menšín, občania s obmedzenými občianskymi právami - napr. pokiaľ ide o právo na ochranu vlastnej národnej identity, právo na účinnú participáciu na kultúrnom, náboženskom, sociálnom, hospodárskom a verejnom živote, právo na plné užívanie vlastnej kultúry a vlastného jazyka v súkromí i na verejnosti, právo na zriaďovanie a riadenie vlastných škôl atď. - všetko podľa jednotlivých článkov Deklarácie OSN o právach osôb, patriacich k národným či etnickým, náboženským a jazykovým menšinám.

Podľa spoľahlivých expertných odhadov (napr. Bricke, Minderheiten in Östlichen Mitteleuropa, Ebenhausen 1994, s.96) je ich na Slovensku až 20 %. Každý piaty občan tejto krajiny je Maďar (600 tisíc), Róm (250-500 tisíc), či iný Neslovák (100 tisíc). Každý deviaty patrí k Maďarom: sú našou najpočetnejšou, najkompaktnejšie usídlenou, politicky najuvedomelejšou menšinou.

1. januára 1993 sa stali podnájomníkmi v krajine, ktorú spolu s nami od nepamäti obývali a užívali, lebo Slováci si z nej urobili svoj národný štát. A od tej doby im to dávajú sakramentsky najavo: tabule a označenia, mená a priezviská, alternatívne školstvo, redukcia štátnej podpory kultúrnych spolkov, novín a časopisov... Čo nevidieť, nasadíme na nich aj jazykových komisárov.

Nič nového pod slnkom: takto sa zvykne správať národný štát voči svojim menšinám. Takto sa to opäť začalo aj na Balkáne. Z tejto krvavej skúsenosti však svet vyvodil poučenie: "kauza etnickej autonómie sa stala legálna a, obávam sa, že to nebude iba srbský problém. Napriek verejnej mienke nároky na autonómiu nie sú secesionistické: sú jedinou možnou odpoveďou na pojem národného štátu. Postkomunistické štáty Strednej a Východnej Európy sa definovali ako národné štáty. Tam, kde národné štáty uznávajú politický pluralizmus, musia voľky nevoľky priznať menšinám právo autonómie a odovzdať do rúk menšinovej autonómie tú časť svojej moci, ktorá sa vzťahuje na národnú identitu...Ak si štát uzurpuje priveľkú časť formovania národného života, treba očakávať, že to isté urobia aj autonómie. Národné idey strácajú na význame v takej miere, v akej sa realizujú idey slobody a rovnosti" (L.Vegel, The Heritage of Totalitarism and Minority Rights, in: Nationalism and Minorities, University of Essex, Belgrad 1995, p.112).

Neľahko sa u nás čítajú tieto ponaučenia. Čo však zostáva našim Maďarom pod sústredeným slovenským tlakom na ich národnú identitu? Postupne narastajúce nároky na autonómiu, najprv len školskú, potom aj kultúrnu a napokon aj územnú sú nacionálnou odpoveďou na nacionálny tlak: nie je to odpoveď agresívna, ale sebaobranná. Ako ináč môžu v rámci cudzieho národného štátu, uplatňujúceho svoje nacionalizačné nároky na všetky oblasti spoločenského života, ochrániť svoju národnú identitu, svoju kultúru, svoj jazyk?

Nie je to ani odpoveď secesionistická: územná autonómia neznamená odtrhnutie územia, ani narušenie štátnych hraníc a integrity štátu. Z formálneho hľadiska je "autonómia" iba cudzím slovom pre "samosprávu": nárok na územnú autonómiu je nárokom na rozvinutú, maximálne suverénnu územnú samosprávu.

Rozvinutú, dobre fungujúcu územnú samosprávu však chceme všetci, nielen Maďari. Znamená decentralizáciu politickej moci zhora nadol, prenesenie právomocí na obce, mestá a okresy, regionalizáciu štátnej správy, podstatné rozširovanie miestnej demokracie ako základu demokracie vôbec. Nie je dosť dobre možné rozvinúť územnú autonómiu/samosprávu v slovenských obciach, mestách a okresoch a vylúčiť z nej maďarské. Demokratizácia krajiny sa nedá takýmto spôsobom parcelovať.

Podľa Ľudovíta Černáka, prvého podpredsedu DU, to vyzerá tak, že ak by sme mali dať územnú autonómiu aj Maďarom, radšej ju nechceme vôbec. Takto aspoň vysvetľuje zmysel "Návrhu ústavného zákona o uplatňovaní základných práv a slobôd a samosprávy", predloženého poslancami DU na poslednej schôdzi NR SR: "Mala by sa ním preklenúť istá dvojznačnosť v ústave a vlastne uviesť veci tak, aby bolo úplne jasné, že sa nemôžu vysvetľovať tak, aby mohlo prísť k územnej autonómii" (Rozhovor, Domino efekt 4/96).

Nie, v tomto návrhu nejde o akúkoľvek územnú autonómiu na Slovensku, ale o špecifickú etnickú autonómiu, ktorej sa DU obáva ako možného nároku našich Maďarov. Etnická autonómia je totiž verná kópia národného štátu: čo tento zavádza vo veľkom, by ona mala zaviesť v malom. Proti štátnemu jazyku dominantného národa jazyk dominantnej menšiny danej autonómie, proti školstvu, kultúre dominantného národa školstvo a kultúru dominantnej menšiny, proti presadzovaniu národnej identity dominantného národa v štáte presadzovať národnú identitu dominantnej menšiny v autonómnej územnej jednotke. Proti väčšinovému princípu v štáte rovnaký väčšinový princíp v autonómii.

Z hľadiska logiky národného štátu je to úplne spravodlivé: jeho vlastný etnický princíp sa zrkadlovo odráža v danej autonómnej územnej jednotke. V návrhu DU ide práve o to, aby sa nároky a logika právneho štátu plne zachovali, ale nemohli sa uplatniť v tomu zodpovedajúcich, primeraných požiadavkách národnostných menšín. Alebo - aby sa vlk nažral a koza zostala celá. Alebo ešte inak - Quod licet Jovi, non licet bovi (Čo je dovolené bohovi, nie je dovolené volovi).

Práve preto je to návrh hlboko nedemokratický, nacionalisticky jednostranný. Brániť nárokom na etnickú autonómiu (doteraz ich tu nikto v takejto podobe nevyslovil: je to zatiaľ len strašidlo!) v agresívnom národnom štáte znamená brániť dôsledkom a ponechať príčiny, ktoré ich vyvolávajú.

Príčiny sú jednoznačne v našom centralistickom, voči menšinám nepriateľskom a agresívnom národnom štáte. Proti jeho nacionalistickej agresivite niet inej pomoci ako budovanie a rozvíjanie občianskej spoločnosti, zahrnujúcej Slovákov i Maďarov i všetkých ostatných obyvateľov tejto krajiny, vedomá tvorba jej politického národa, ktorého bude každé tu žijúce etnikum (vrátane slovenského!) rovnoprávnou súčasťou. Proti jeho centralizmu niet iného lieku ako decentralizácia a regionalizácia, budovanie samosprávnej demokracie, zloženej z optimálneho počtu autonónmych/samosprávnych jednotiek, založených na územnom princípe. Nie etnickom, ale územnom - čo by malo platiť rovnako pre štát vcelku, ako aj pre každú jeho samosprávnu jednotku. Tak tých, kde prevažujú Slováci, ako aj tých, kde je viac Maďarov.

Nebojme sa teda autonómie, je to strašidlo na nevedomých. Autonómia = samospráva. A demokracia je samospráva pre každého.