"...keď chce dokázať svoju existenciu, musí urobiť zázrak cez niečo hmotné," komentuje "fungovanie" Boha Luciferov pomocník Reúl (V. Hajdu). Nedá mi nezačať textom najnovšej a, žiaľ, poslednej divadelnej hry Rudolfa Slobodu Macocha, ktorá opäť vznikla na objednávku jeho duchom i poetikou spriazneného divadla Astorka-Korzo `90. Oproti dramatikovmu "slovensky zemitejšiemu" debutu Armagedon na Grbe je to hra "slovensky pozemskejšia", hoci jej dej riadia výlučne mocnosti nadpozemské; a mám pocit, že divadelne i myšlienkovo harmonickejšia, dokonalejšia. (Aj vďaka pevným dramaturgickým opratám A. Dömeovej a B. Gindlovej - je obdivuhodné, ako rýchlo a produktívne sa zžili s už hotovým, vyprofilovaným súborom a režisérom, ale aj svojráznym dramatikom.) Otázky ľudskej pozemskosti spája s otázkami metafyzickými až existenciálne filozofickými; odvážne stavia vedľa seba marxizmus s kresťanskou vierou, ba čo viac, v atmosfére postkomunistických princípov života, reflektujúc zároveň slovenskú krízu ducha: "Talenty, ktoré by sa ozaj dali vykorisťovať, sa motajú a frfľú po krčmách a kaviarňach." Zatína do tuhého príslovečnou slobodovsku otvorenosťou, úprimnosťou až dojímavou prostorekosťou. Polemizuje, spochybňuje, relativizuje, vypichuje paradoxy.
Hrejivo prekvapuje zistenie, že režisér Juraj Nvota i herci dokázali ísť vrchovato ponad a predovšetkým dovnútra Slobodovho textu. Kto je "macochou" našich troch dcér (Z. Kronerová, M. Sládečková, A. Šišková)? Matky, ktoré, podobne ako ich "otcovia" (B. Farkaš - kňaz, F. Kovár - krajčír, M. Landl - podnikateľ), sa zbavili zodpovednosti. Macocha (Z. Furková), ktorá ich neporodila, a tak nemá na ne žiadne zákonné právo? Riaditeľka psychiatrickej liečebne, ktorá sa v záverečnej scéne elegantne pridá k väčšinovému stádu slabochov a spolu s otcami si zvolí cestu síce zaťaženú hriechom, ale bez nutnosti morálneho sebaspytovania - cestu do pekla? Alebo spoločnosť - tá minulá rozvinutá socialistická či tá dnešná postkomunistická? Veru, nie je to iba mravoučný duel Neba s Peklom, Boha s Luciferom, pretože na Zemi je Človek, a práve oňho ide! Jeho túžby, ideály, bolesti i neistoty, činy i viny na nás doliehajú v Nvotovom šate magického realizmu, v sýtej imaginácii a jemnej symbolike, no s neodmysliteľným humorným zveličením: potmehúdsky "poľudštené" filozofovanie Lucifera (M. Zednikovič), groteskný výstup Reúla-Anjela (V. Hajdu), podnikateľské entrée Joža (M. Landl)... A keď sa v závere na divadelnom paneli - nie ako pietne gesto, ale dramatická "pomlčka" za inscenáciou - objaví Slobodova posledná fotografia, azda nám aj vyhŕknu slzy akejsi zvláštnej radosti a vďaky; náhle v nás prebudí autorov odkaz, že smrť môže byť aj slobodovská, taká "slávnostná a heroická". Vivat dramatik Rudo Sloboda! Vivat Macocha v Astorke... a inde!
Autor: ĽUBICA KRÉNOVÁ (Autorka je divadelná
